Denník N

Vedca Savčinského vyniesol november ’89 z Bardejova až do veľkej politiky: Mečiarovi som nedôveroval od začiatku

Vladimír Savčinský. Foto - Post Bellum
Vladimír Savčinský. Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Nežná revolúcia sa odohrávala po celom Slovensku, preto bola úspešná. V regiónoch jej lídri riskovali oveľa viac ako v Bratislave, pretože ešte nemohli vedieť, ako to dopadne.

Príznačný je osud vedca Vladimíra Savčinského, ktorý sa od opatrnej opozície voči režimu, v ktorej žil pred revolúciou, dostal pred plné bardejovské námestie a do „veľkej“ politiky.

„Nikdy predtým by som nepovedal, že vystúpim pred plným námestím.“ hovorí. „Nerozmýšľal som, čo by sa stalo, keby prišli na to, kto tlačil letáky a kto pripravoval míting. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, čo všetko sa mohlo stať. Väčšinou sa ľudia stávajú hrdinami vo svojej nevedomosti. Vtedy som to neriešil.“

Vladimír Savčinský sa narodil 10. marca 1963 v Bardejove. Jeho rodina však nepochádza z mesta na severovýchode Slovenska. Vladimírov predok z otcovej strany, Grigorij Savčinský, patril medzi významných ukrajinských buditeľov. Pôsobil vo Ľvove a okolí. Po sesternici jeho deda je pomenované divadlo vo Ľvove – Ľvovská opera Solomiji Krušeľnickej.

Rodina v minulosti utekala z Haliče (terajšia západná Ukrajina) a skončila až v Bardejove. Otcova matka patrila medzi významnú českú strednú vrstvu. Prapradedo z tejto strany, Václav Syrový, bol členom výboru pre znovuobnovenie pražského Národného divadla po jeho požiari, babka mala veľmi dobré kontakty na rodinu prvorepublikového ministra Stránskeho.

Z maminej strany bol zase čistý „Rusnák“. Rusíni sú obyvatelia severovýchodu Slovenska, časti Poľska a Ukrajiny.

„Toto moje rodinné zázemie predurčovalo aj to, že som žil z prvorepublikovej tradície, vedel som, čo bola Katyň, vedel som, aké boli pomery na Haliči. Táto rodinná tradícia sa u nás šírila.”

Okrem toho bol Vladimírov otec československým reprezentantom v skoku do výšky a mal možnosť chodiť na Západ. „Otec rád rozprával, že naša propaganda za symbol socializmu označovala žeriav. No a on hovoril, že v rozbombardovanom Berlíne je takých žeriavov všade veľa. V propagande a realite boli trochu rozdiely.”

Rodinná tradícia

Dedo bol počas prvej republiky notárom pre celú oblasť Bardejova a Svidníka. V Ladomírovej sa spriatelil s predstaveným kláštora otcom Sávom.

Kláštor sa po VOSR stal hlavným centrom ruskej emigrácie. Po Paríži tam vydávali najviac publikácií, mali aj vlastnú tlačiareň. Predstavený kláštora Sáva sa civilným menom volal Konstantin Petrovič Struve. Jeho otec, Peter Berngardovič Struve, bol ruský ekonóm, filozof a editor. Po ruskej revolúcii v roku 1917 celá rodina emigrovala do Československa.

Pri prechode frontu sa dedo obával toho, že by ho mohla zatknúť sovietska NKVD. Nielen pre jeho kontakty, ale aj preto, že pochádzal z Haliče. Nič také sa našťastie nestalo a po vojne pokračoval vo svojej práci. V 50. roku ho poslali do predčasného dôchodku. „Po pol roku ho opäť zamestnali, lebo bolo treba vypisovať papiere a viesť administratívu.“

Medicína nevyšla, skončil kozmickú fyziku

Vladimír vyštudoval gymnázium v Bardejove. „Strednú školu som prežil viac menej v knihách. Snažil som sa vyhýbať akýmkoľvek aktivitám a nikde sa neangažovať.“

Stredoškolské obdobie bolo pre Vladimíra obdobím študovania paleoantropológie. „Počas gymnázia som šiel na brigádu do Brna len preto, že som vedel, že tam je významný ústav Anthropos a že tam pracuje dr. Jan Jelínek, ktorý patril medzi svetovú špičku. Ako druhák na gymnáziu som mal tú česť sa s ním zoznámiť.“ Vďaka tejto známosti si mohol Vladimír pozrieť aj originál Věstonickej venuše.

Po skončení gymnázia pokračoval v štúdiu na vysokej škole. „Pôvodne som chcel ísť študovať medicínu, ale tam som sa nedostal. Na prírodovedeckej fakulte v Košiciach sa otváral iba odbor biológia – matematika, a tak som šiel tam.“

Na vysokej škole začal študovať v roku 1981. Tam Vladimíra najviac zaujímala kozmická fyzika. Vladimír ju ukončil prácou na tému Spracovanie kozmického žiarenia. Ani počas vysokoškolského štúdia sa nijako politicky neangažoval. Začínalo však obdobie perestrojky a glasnosti a zároveň sa Vladimír oboznamoval so sovietskou literatúrou.

„Oproti Československu aj Gorbačovov Sovietsky zväz vyzeral vtedy ako reformná krajina.“ Po skončení vysokej školy, v roku 1985, sa Vladimír vrátil do rodného mesta.

Život v Bardejove

Na gymnáziu začal učiť matematiku, biológiu a počítače. „Začal som sa angažovať v miestnej komunite. Chodil som do Mestského klubu mladých.“ Tam sa zoznámil s partiou mladých ľudí.

„V Bardejove to fungovalo tak, že Mestský klub mladých bol pod okresným výborom SZM. Potom tam bol krajský výbor SZM a to boli stalinisti.“

Mestský klub mladých viedol Jozef Porjanda. Chodievali tam na koncerty folkoví speváci z Čiech ako Jiří Dědeček a Jan Burian. „Netvrdím, že to bol ťažko disidentský život, ale dozvedeli sme sa vďaka nim, čo sa deje v Prahe.“

Koncom 80. rokov tak získavali informácie o dianí mimo Bardejova. Vladimír sa v tom období stal predsedom filmového klubu v Bardejove. V rámci neho prichádzala aj väčšia sloboda. Cez filmové kluby sa dalo dostať k filmom, ktoré neboli v oficiálnej distribúcii. „Paradoxne to neboli len naše trezorové filmy alebo ,kapitalistické‘ filmy, ale aj sovietske filmy ako Pokánie alebo Červená kalina, ktoré u nás do verejnej distribúcie nepustili.”

V 80. rokoch žili ľudia vo „svojich milých šialenstvách“. Okrem filmového klubu sa Vladimír venoval aj atletike. Chcel si urobiť rozhodcovské skúšky.

„Otec niekedy počúval Hlas Ameriky a vďaka tomu sme trochu vedeli, že sa vo svete niečo deje. Ale bolo to ako správy z inej dimenzie. Myslím si, že v Bardejove gro ľudí nevedelo ani o Sviečkovej manifestácii. Nedostalo sa to k nim. Možno pár ľudí z katolíckej cirkvi niečo tušilo. Informovanosť nebola veľká. Ľudia na dedinách toho vedeli veľmi málo.“

November 1989

„V polovici novembra 1989 som šiel do Šale. 17. novembra tam bol výber filmov do filmových klubov a filmotéky. Preto si teda presne pamätám, čo som 17. novembra robil,“ hovorí Vladimír.

V Šali sa stretla skupina režisérov a ľudí, ktorí sa zaujímali o filmové umenie. „Nevedeli sme síce, čo sa deje, ale hovorilo sa, že niečo sa už deje.”

Po návrate domov vďaka kontaktom Jozefa Porjandu prichádzali prvé informácie z Prahy. „Treba povedať, že neexistovali žiadne sms-ky, žiadne mobily. Telefonovať sa dalo len cez pevné linky. Komunikácia nebola vôbec jednoduchá. Napriek tomu sme sa v klube mladých začali organizovať a pripravovať na „niečo.“ Netušili sme však, čo to bude.”

Celý nasledujúci týždeň bolo v Bardejove ticho. Koncom týždňa sa však aj do mesta dostali ďalšie informácie. Na pondelok 27. novembra bol vyhlásený generálny štrajk. Aj ten však bolo treba pripraviť a zorganizovať.

„Niekedy mám pocit, že sa vytvára dojem, že ľudia prišli a spontánne to urobili. Bez nich by to, samozrejme, nefungovalo. Málokto si však uvedomuje, že to niekto organizoval. Že v meste viseli letáčiky, ktoré zvolávali na námestie, že niekto rozdával stužky, síce francúzske trikolóry, ale vtedy v obchode iné neboli. Nedialo sa to samo od seba. Vyhlásenie sme tlačili u nás na gymnáziu. Bola tam ihličková tlačiareň.“

Generálny štrajk bol naplánovaný na pondelok na dvanástu. O udalostiach už informovala aj televízia. Začínali prvé „Štúdiá dialóg“.

„Prvé dni boli vnímané ako študentská záležitosť. Nie ako nejaká revolúcia. Zmasakrovali študentov, a to podľa mňa pohlo ľuďmi aj tu v Bardejove. To prvé stretnutie v meste bolo neorganizované. Hlavným hovorcom bol Imrich Kotvan. Pod oknami mestského národného výboru bolo ozvučenie a zhromaždilo sa tam niekoľko tisíc ľudí.”

Po príhovoroch sa v klube mladých stretla skupina asi dvadsiatich ľudí a podpísali vytvorenie koordinačného centra VPN v Bardejove. Druhý deň dvaja svoj podpis odvolali. Nebolo vtedy jasné, čo sa bude diať.

Rozhovor v revolučnom roku 1989. Foto – archív V. S.

Prvý organizovaný míting v Bardejove

Po generálnom štrajku Jozef Porjanda zorganizoval diskusiu v preplnenej športovej hale, kde štvorica aktivistov viedla diskusiu s predstaviteľmi komunistickej strany v Bardejove. „Nebol to až taký problém, lebo tá regionálna komunistická verchuška nebola intelektuálne a vzdelanostne nejako kvalitná.“

Na diskusii sa zúčastnili aj riaditelia závodov, ktoré pôsobili v Bardejove. Po diskusii v klube mladých začali pripravovať prvý organizovaný míting v meste, ktorý mal byť v piatok 1. decembra 1989.

„Osemdesiaty deviaty som prežíval na adrenalíne a robil som veci, ktoré by som za normálnych okolností nemal odvahu urobiť. Moderovanie mítingu pripadlo na mňa. Za normálnych okolností by som to nezobral. Moderoval som, uvádzal hostí a robil som to, čo mi na papieri podával Jožo Porjanda. On mal v hlave scenár. Už nikdy nebolo na námestí toľko ľudí ako v ten piatok.“

Za hercov v Bardejove vystúpil Marek Ťapák. „Nikdy predtým by som nepovedal, že vystúpim pred plným námestím. Nerozmýšľal som, čo by sa stalo, keby prišli na to, kto tlačil letáky a kto pripravoval míting. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, čo všetko sa mohlo stať. Väčšinou sa ľudia stávajú hrdinami vo svojej nevedomosti. Vtedy som to neriešil.“

Postupne začali vznikať v každej fabrike a škole centrá VPN. „Asi mesiac som tvoril dvojicu s Ferom Chrzanom a spolu sme obiehali dediny. Ráno som odučil a poobede sme šli buď do fabriky, alebo do nejakej školy, večer zasa do obcí. V noci som sa vrátil a pozeral som Štúdio dialóg. To bol môj jediný zdroj informácií.“

V dedinách vysvetľovali ľuďom, čo sa deje. „Nikto na dedinách severovýchodného Slovenska netušil, kto je Havel, čo je perestrojka, čo sa udialo v Poľsku. Nikto nebol pripravený na zmenu. Boli pripravení počúvať tajomníka okresného národného výboru a to bolo tak všetko.“

Ľudia nechápali dosah zmien a otázka zmeny režimu bola až na konci diskusií. Na tých sa zúčastňovali aj študenti. Koncom roka 1989 sa VPN a české Občanské forum dohodli s Komunistickou stranou Československa, že sa začnú kooptácie. Najskôr na najvyšších úrovniach a neskôr aj v jednotlivých mestách.

V Bardejove prizvali na rokovania ľudí, ktorí sa angažovali v roku 1968. Vladimír na to spomína takto: „Bolo tam medzi nimi cítiť napätie. Neskôr som sa dozvedel, ako to v roku 1968 fungovalo. Najskôr vyhodili tých, čo sa angažovali. Vyhadzovali ich menej angažovaní a tých nakoniec vyhodili tiež. Kým neprišlo obdobie normalizácie.“

Za predsedu okresného národného výboru nakoniec po dohode VPN a KSS vybrali pána Štefančíka. „Na konci januára si nás pán Štefančík zavolal na okresný úrad. Povedal nám, že prebrali moc a my už môžeme ísť domov. To bol ďalší impulz, ktorý ma nabudil.“

Diskusia v športovej hale. Foto – archív V. S.

Vstup do „veľkej“ politiky

Koncom januára sa konal prvý snem VPN v Bratislave a vo februári sa Vladimír Savčinský stal členom republikovej rady VPN. Členom republikového výboru bol už aj vtedajší poslanec Marcel Strýko z Košíc.

Vladimír s ním často cestoval do Bratislavy a Strýko sa stal jeho zdrojom informácií. „Tam som sa dozvedel, čo to bol naozajstný disent. Ako fungoval Marcel Strýko, ktorý bol napojený priamo na Prahu. Nebol však jednoduchá povaha. Aj vďaka nemu som od začiatku nedôveroval Mečiarovi.“

Vo voľbách v roku 1990 v Bardejove navrhli svojich kandidátov do Národnej rady a do Federálneho zhromaždenia. V rámci volebnej kampane sa v Bardejove objavil napríklad Václav Havel aj Marián Čalfa.

„Okresný koordinačný výbor VPN však od tohto predvolebného podujatia odstavili. Najhoršie, čo môže byť, je, keď si nejaký vysokopostavený úradník myslí, že on má formovať politickú vôľu. Ako predstavitelia VPN sme boli odstavení. Povedali nám, že oni na mestskom úrade to už zvládnu.“

Z kandidátov do SNR za Bardejov neprešiel nikto. Ako poslanca Federálneho zhromaždenia navrhli Vladimíra Savčinského. Tam sa nakoniec aj dostal a zvolili ho do Snemovne ľudu.

„Stal som sa členom najvýznamnejšieho poslaneckého klubu. Potreboval som sa však takpovediac dovzdelať. Večery som trávil so skupinou neskoršej Občiansko-demokratickej aliancie, napríklad s Danielom Kroupom, Marcelom Prokopom, Jirkom Skalickým a Bratinkom. Pri rozhovoroch s nimi som dobiehal to, čo mi chýbalo.”

Na jeseň 1990 sa stal Vladimír Savčinský aj tajomníkom poslaneckého klubu VPN. Jeho predsedom sa stal Jozef Bakšaj. Ten sa v januári 1991 stal ministrom zahraničného obchodu ČSFR. Vladimír Savčinský sa stal predsedom poslaneckého klubu VPN.

„Podľa mňa jeden z dôvodov bol ten, že som nepatril do žiadneho krídla. V Bratislave si ma začiatkom roka 1991 Martin Kontra, Roman Zelenay a Hvezdoň Kočtúch zavolali do hotelovej izby a presviedčali ma, že by som mal ísť s nimi. Že liberálna klika okolo Jána Langoša a Františka Šebeja nie je vhodná. Začalo tak obdobie, keď sa nám začal poslanecký klub štiepiť. Pred voľbami v roku 1992 sme chceli pomôcť Václavovi Havlovi. Chceli sme zmeniť ústavu, aby sa Československo federalizovalo, aby sa nerozpadlo, chceli sme referendum, to sa však nepodarilo. Už nám chýbali hlasy. Keď vzniklo HZDS a z nášho klubu odišli významní predstavitelia, už to bolo komplikované.“

V tom čase odišiel na Ústavný súd Ernest Valko a stal sa jeho predsedom. Vladimír Savčinský sa stal členom predsedníctva Federálneho zhromaždenia.

„Tesne pred voľbami sme riešili Jana Budaja. Bol pozitívne lustrovaný. Nikto ho nechcel likvidovať. Dostal ponuku, aby sa stiahol a odišiel na študijný pobyt do zahraničia. On však bol presvedčený, že pravda je na jeho strane. Tam nastal rozkol vo VPN. Zrazu sa objavila SNS, objavili sa mečiarovci… Fedor Gál, Peter Tatár a Jano Langoš boli akoby od diabla a vzniklo hnutie, ktorému výraznou mierou pomohli Ján Budaj a Milan Kňažko. Aj pri mojom stave vedomostí bolo jasné, kto je Mečiar.“

Po topoľčianskom sneme VPN, ktorý ešte deklaroval jednotu, vzniklo HZDS a po ňom prišli voľby. VPN-ODÚ sa po voľbách v roku 1992 nedostalo do parlamentu.

„Pre mňa bolo toto obdobie zúfalé. Po sneme VPN-ODÚ v Košiciach po nás ľudia hádzali kamene a keby tam neboli policajti, možno by došlo aj k lynču. To bola záverečná éra VPN. Všetci chceme slušné Slovensko, chceme slušných politikov a ľudia si v tom deväťdesiatom druhom vybrali práve tých neslušných. To je aj koniec hnutia ODÚ-VPN.“

Rozdelenie Československa

„Rozdelenie Československa bola pre mňa osobne ťažká rana. Už na jar 1990, keď vypukla tzv. pomlčková vojna – tak to bola absolútne abstraktná a nezmyselná téma. Aj napriek tomu väčšina Slovákov nechcela rozdelenie a my sme boli relatívne federalizovaní. Množstvo kompetencií bolo na jednotlivých republikách. Kompetenčný zákon však v parlamente vinou politických hier neprešiel. Aj Klaus chcel byť premiérom 15-miliónovej značky Československo. Nechcel rozdelenie. Pochopil však, že s Mečiarom sa nedá na ničom rozumnom dohodnúť. Dohodli sa na rozdelení. Česi však boli pripravení rozdelenie urobiť rýchlo a kvalitne. Mečiar mal okolo seba nekompetentných ľudí, ktorí neboli pripravení niečo riadiť. Pre mňa to bolo sklamanie.”

Vladimír Savčinský. Foto – Post Bellum

Komunálna politika

Vladimír Savčinský sa po rozpade VPN stal členom Strany konzervatívnych demokratov, tá sa zlúčila s Demokratickou stranou a prišli predčasné voľby v roku 1994. Demokratická strana sa v nich do parlamentu nedostala.

„Pre mňa rok 1989 končí až v roku 1998. Vtedy som povedal, že veľká politika už nie je pre mňa. Vždy ma to ťahalo domov. V komunálnych voľbách som sa stal poslancom mestského zastupiteľstva, kde som doteraz. Posledné dve volebné obdobia ako viceprimátor, čo mi niektorí vyčítajú, že ja ako človek, ktorý bol proti Ficovi, podporujem primátora Smeru. Politika je však o kompromisoch. Svoju dramatickú etapu života som si odbil v 90. rokoch, na ktoré som osobne hrdý. Mojou snahou bolo transformovať socialistické Československo na kapitalistické Československo. To sa naplnilo. Transformácia bola síce komplikovaná, ale nakoniec sa podarila. Len myslenie ľudí sa nepodarilo zmeniť. Z toho som sklamaný. Dejú sa tu zlodejiny, ale stále sme členmi Európskej únie. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby to Mečiarovi bolo vyšlo a stali by sme sa členom trojbloku s Bieloruskom a Ruskom.”

 

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov neprávom odviedli alebo odsúdili desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné na asignáciu dane:

Post Bellum SK
Klincová 35
821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie