Denník N

Člen vedenia nemocníc v Zlínskom kraji: Čo ak nebudú kapacity? Ticho si hovoríme, koho prijmeme a koho nie

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Zlínsky kraj je na tom v rámci Česka kriticky a lôžka sa veľmi rýchlo plnia. V lete podľa neho vláda chcela dať ľuďom možnosť žiť normálny život a teraz zvládajú pandémiu najhoršie v Európe. „Vy ste v lete nosili rúška, my sme sa tomu smiali,“ hovorí Jozef Machek.

Jozef Machek pochádza z Nitry a pracuje ako člen predstavenstva štyroch nemocníc v Zlínskom kraji. Je vyštudovaný právnik a operatívne riadi najväčšiu z nich – Krajskú nemocnicu Tomáša Baťu v Zlíne. V minulosti pracoval v manažmentoch nemocníc v Prahe a na južnej Morave.

Aká je momentálne situácia vo vašich štyroch nemocniciach v rámci Zlínskeho kraja?

Zlínsky kraj je na tom za posledné tri týždne asi najhoršie v rámci Českej republiky. Situácia v nemocniciach je extrémne napätá. Organizácia – od testov po urgentný príjem – je dobrá, akurát počet pacientov, ktorí prichádzajú do nemocníc, je skutočne extrémny a kapacity nemocníc sa rýchlo plnia.

Čo to znamená pre niektorú z vašich nemocníc? Koľko ľudí vám denne pribúda?

Napríklad v zlínskej nemocnici, ktorá je z tých štyroch najväčšia, je denne hospitalizovaných 12 až 14 nových pacientov. Keď si predstavíme, že jedno priemerné covidové oddelenie má 20 až 25 lôžok, tak jedno oddelenie zaplníte za deň, deň a pol.

Koľko lôžok máte vo vašich štyroch nemocniciach vyčlenených pre covidových pacientov a v akej situácii sa momentálne nachádzate? 

Zoberme si napríklad Uherské Hradiště, ktoré je dlhodobo veľmi silno zasiahnuté. Celková kapacita štandardných covidových lôžok s kyslíkom je 148 pacientov. Dnes je voľných desať.

Znamená to, že ak by ste mali taký priemerný deň, tak sa môžete zaplniť na sto percent?

Presne tak. Ale tých 12 až 15 pacientov pribúda v Baťovej nemocnici v Zlíne, tá v Uherskom Hradišti je o niečo menšia. Tam bude prílev pacientov menší, takže máme dva, možno tri dni, kým budeme plní. Ale to platí len v prípade, ak žiadny pacient nebude prepustený. Priebežne ich prepúšťame, ale stále je viac prijatých ako prepustených.

Jozef Machek. Foto – archív J. M.

Ak by sa tempo príjmu nových pacientov nezastavilo, dokedy dokáže prijímať každého, kto to bude potrebovať? 

Musíme rozdeľovať dva typy pacientov – covidových a štandardných. Tí nezmizli. Napríklad v zlínskej nemocnici máme vysokošpecializované centrá, ako je neonatológia, kardiocentrum, onkocentrum. Neakútnu starostlivosť sme absolútne obmedzili na krajné minimum a sústreďujeme sa len na covidových pacientov. Nechcem vyvolávať paniku, ale veľmi skoro sa môžeme dostať na totálnu hranu.

Čo to znamená?

To znamená v horizonte týždňa. Môže sa stať, že prepustíme v jeden moment viac pacientov a nepríde toľko, koľko chodí posledné dni. Ale žiť s výhľadom, že o týždeň môžeme mať naplnenú nemocnicu, je zúfalé.

Reálne pracujete so scenárom, že napríklad o dva týždne nebudete môcť prijímať ďalších pacientov?

Áno.

Čo sa vtedy stane? 

Máme jediné šťastie, že v Česku je zatiaľ veľmi nerovnomerný počet pacientov v nemocniciach. Teraz vznikajú národné dispečingy, ktoré sledujú voľnú kapacitu lôžok v rôznych krajoch na národnej úrovni a centralizujú to. Keď nastane situácia, že o pár dní budeme skutočne na hrane, verím, že dokážeme distribuovať štandardných covidových pacientov do iných nemocníc v inom kraji. Nepôjde o pacientov v ťažkom stave na ventilácii. V rámci našich štyroch nemocníc spolupracujeme, ale plníme sa relatívne rovnako. Ak by bolo zle, dúfam, že budeme vedieť presunúť pacientov povedzme do vedľajšieho kraja.

Aký veľký spád majú vaše štyri nemocnice? A koľko covidových pacientov môžete celkovo prijať?

Kraj má 600-tisíc obyvateľov. Nedá sa povedať, koľko pacientov dokážeme prijať, lebo pridávame lôžka každý deň. Skúsim to na príklade: máme niekoľko desiatok oddelení, pretože sme najväčšia nemocnica. Máme 2,5 tisíca kmeňových zamestnancov; je to skutočne veľká nemocnica. Z tých desiatok oddelení sme osem uzavreli definitívne, to znamená, že sa na nich nepracuje. Sedem sme reprofilizovali na covidové. To znamená, že 15 oddelení máme zavretých. Sú to oddelenia ako geriatria, kožné, očné, ORL. Ostávajú otvorené naše špecializované centrá, lebo takú starostlivosť v kraji neposkytuje nik iný. Napríklad v Zlíne môžeme prijať 150 až 160 pacientov, potom sme schopní pridať ešte 50, možno 60 po poslednej reprofilizácii oddelení, ale pri rýchlosti, akou rastie počet pacientov, ide o dni, možno týždeň.

Čo ďalšie to môže ovplyvniť, teda okrem prílevu pacientov?

Veľmi zásadne do toho vstupuje personál. Keď dnes poviem, že vo všetkých nemocniciach máme 300 lôžok, z toho sto ventilátorov, tak keď mi ochorie časť zamestnancov, nebudem vedieť všetky zabezpečiť. Teraz máme len v Baťovej nemocnici v Zlíne z 2500 interných a 300 externých zamestnancov približne 500 mimo. Sú v karanténe, majú covid alebo sú na OČR. A v ďalších je to podobné. V Kroměříži je 200 mimo, Vsetín 163 a Uherské Hradiště 150. Ak by boli v práci, niektoré covidové oddelenia by mohli fungovať, ale nemôžu, lebo nemáme personál. Deklarované počty lôžok sú teda s plným stavom personálu, ktorý teraz nemáme.

Ako ste spomenuli, máte uzavretých 15 oddelení – či už reprofilizáciou, alebo tam neposkytujete starostlivosť. Kde sú pacienti, ktorí by na nich ležali? Zo dňa na deň asi nevyzdraveli všetci ľudia na geriatrii alebo na očnom oddelení. 

Sú to neakútne oddelenia. Pacienti, ktorí tam boli, nemusia byť nutne ošetrení teraz. Počkajú, presúvame zákroky aj operácie. Akútne oddelenia, ako je kardiológia, onkológia, ostávajú otvorené, pretože tam sú pacienti a nemôžu nikam odísť. Ale ani plánovaní pacienti nikam neodišli; predpokladám, že niektorí si ošetrenie vybavili u špecializovaných ambulantných lekárov, ostatní sú väčšinou presunutí na neskoršie obdobie.

Aké ste mali v nemocnici plány na druhú vlnu? Koľko covidových pacientov u vás ste predpokladali?

Na Slovensku aj v Česku sa hovorí, že vlády podcenili prípravy cez leto. Na Slovensko chodím s rodinou a cez leto som bol prekvapený, keď ma vyhodili z nákupného centra, lebo som nemal rúško. V Česku rúška cez leto neexistovali a extrémne sme uvoľnili opatrenia. Neboli skoro žiadne. Žil sa normálny, bežný život, ako sme ho poznali predtým – bez rúšok, bez obmedzení.

Pripravovali sme sa prístrojmi, optimalizovali sme počet ventilátorov. Skutočne sme nepredpokladali, a to hovorím otvorene, že bude toľko štandardných covidových pacientov. Nemyslím si, že ktorákoľvek nemocnica v republike to predpokladala. Dnes nie je až taký problém s ventilovanými pacientmi, ale je problém so štandardnými pacientmi, ktorí potrebujú ošetrovateľskú starostlivosť, kyslík. Tých sú stovky a to je skutočne problém.

A to ste nečakali…

Toto sme nečakali. To, že sa situácia vymkne spod kontroly, čo sa vymkla, že to budú 15-tisícové počty denných prírastkov pozitívnych. Aktuálne je situácia v Česku v prepočte na počet obyvateľov najhoršia na celom svete.

Aj na Slovensku sa situácia veľmi razantne zhoršuje, pritom Česko a Slovensko boli krajiny, ktoré boli v prvej vlne najlepšie. Ako si to vysvetľujete?

Je to o prístupe ľudí. V prvej vlne sa všetci zľakli, bolo to niečo neznáme. Ľudia sa nového a neznámeho všeobecne boja. Prvá vlna však bola oproti druhej veľmi ľahký prípravný zápas. V lete v Česku ľudia zabudli, že covid vôbec bol. Aj keď boli denné prírastky na úrovni tisícky, stále si hovorili, že to je málo a netýka sa ich to. A zodpovednosť ľudí klesla a, naopak, stúpol počet popieračov „chrípky“. September bol ešte relatívne teplý; v Zlínskom kraji, čo je vinárska oblasť, boli vinobrania a ľudia si nedávali pozor. Do poslednej chvíle si nepripúšťali, že sa to môže takto zhoršiť.

Zmenilo sa to? Sú dnes ľudia opatrnejší, dodržiavajú opatrenia?

Pomaličky sa to mení. Problémom je, že ľudia menia svoje správanie, sociálne väzby v nadväznosti na opatrenia vlády. Kým sa hovorilo, že nesmieme poškodiť ekonomiku, tak to ľudia brali tak, že sa nič moc nedeje. Slovenský a český národ je extrémne vynaliezavý v tom, ako obísť opatrenia. V tom sme asi majstri sveta. A vždy sa to nejak dalo obísť. Za posledný týždeň sa už opatrenia skutočne pritvrdzujú, aj keď podľa môjho názoru mohli byť ešte tvrdšie. Konečne ideme správnym smerom, ale môžeme pritvrdzovať aj rýchlejšie.

Nikto na svete dnes nevie, ako má bojovať proti tomuto vírusu. Dajú sa robiť preventívne opatrenia, ale je ťažké ich rešpektovať, keď ľudia vidia, že autority ich nedodržiavajú. Zdravotníci, ktorí denne bojujú s vírusom, sú vďační za akékoľvek opatrenia, ktoré vláda urobí. Je už ťažké niečo vymyslieť, nie je žiaden manuál, ako to zvládať.

Na Slovensku sú prísnejšie opatrenia ako v Česku, aj keď u vás je situácia horšia. Ako si to vysvetľujete?

V tom je medzi nami rozdiel. Vy ste v lete nosili rúška, my sme sa tomu smiali. Aj pre mňa to bolo nekomfortné. Keď som bol na Slovensku a nedal som si rúško, v obchodnom centre na mňa všetci zazerali. Vyšiel som von a začal zháňať rúško, lebo som žiadne nemal. Bol to pre mňa šok a bolo to diskomfortné.

Prečo dnes nemáte tvrdý lockdown, keď máte také vysoké nárasty nakazených?

Česká vláda asi chcela ľuďom po prvej vlne dopriať obdobie normálneho života, čo sa v určitej miere podarilo. Leto bolo fajn, aj keď nebolo odporúčané cestovať do zahraničia, kde boli lokálne ohniská. Nikto nikoho nenútil nosiť rúško. To je pritom zásadné. Na Slovensku sa dlho neprijímali tvrdé opatrenia a teraz sa prijali skokovo. V Česku sa to vyvíja stále pomaly, ale už prichádzajú tvrdšie a tvrdšie opatrenia. Česko by si zaslúžilo razantnejšie opatrenia, aby zabránilo šíreniu. Ale rozumiem, že vláda chcela dopriať ľuďom aspoň na chvíľu normálny život.

Nemalo to príliš vysokú cenu? Užili ste si leto bez rúšok a dnes máte v niektoré dni viac ako sto mŕtvych.

Určite je to vysoká cena. V zdravotníctve sa cení každý život. Zdravotníci si v lete uvedomovali, že sa to môže vrátiť, ale nikto nebol na takúto brutálnu vlnu pripravený.

Ako zvládajú vaši zdravotníci také náročné pracovné tempo?

Sú vyčerpaní a extrémne zaťažení. Personál, či už ošetrovateľský, alebo lekársky, sa musí za veľmi krátky čas preorientovať zo svojej bežnej práce na úplne inú starostlivosť. To je najväčšia skúška. Zatvorili sme oddelenia a tak personál koncentrujeme u covidových pacientov. Teraz tak v podstate žiadame, aby sa napríklad chirurg staral o covidového pacienta. A zisťujeme, že iné odbornosti majú trošičku problém hneď sa preorientovať. Spravia to, ale majú z toho hrôzu, pretože prichádzajú do úplne iného sveta.

Chcete, aby zdravotníci pracovali v ochranných odevoch a aby išli do infekčného prostredia, kde sa môžu nakaziť. Boja sa?

V tomto problém nemáme. Lekári si uvedomujú svoje poslanie a svoju prácu. Boli náznaky, že lekár, ktorý je celý život na bežnom neinfekčnom oddelení, má problém prísť do superinfekčného prostredia. Ale hovorili sme s nimi a pochopili, že teraz je čas zamakať a že je to problém nás všetkých. Aj sestričky, ktoré majú doma malé deti, mali obavy. Tie, ktoré tento problém majú, ostali doma na OČR. Alebo informujú vedúcu sestru, že s tým majú problém. Rozumieme tomu. Pre tie, ktoré do toho idú, sme zriadili v spolupráci s krajom skupinu, kde im deti postrážia, kým sú v práci. Strach má každý zamestnanec, vedia, že to nie je chrípka, ale vážne respiračné ochorenie.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Aký personál vám najviac chýba?

Ošetrovateľský personál, najväčší problém sú sestry. Zdvihla sa tu vlna solidarity, máme veľa dobrovoľníkov, pomáhajú medici, ale človek, ktorý nemá dokončené vzdelanie, sa nemôže starať o pacienta. Študenti sú dobre orientované ruky, ktoré vedia pomôcť, ale nemôžeme medika nechať starať sa o ventilovaného pacienta.

S čím vedia reálne pomôcť?

Sú v podstate na úrovni sanitárov. Vedia preložiť, umyť pacienta a podobne. A sú extrémne dôležití. Sme radi za každú pomoc. Najviac nám však dnes chýba ošetrovateľský personál, lebo lekárov na covidovom oddelení je podstatne menej ako sestričiek.

Vaša vláda vyzvala zdravotníkov, aby sa vrátili zo zahraničia do Česka. Malo to nejaký zmysel?

Príliš to nefunguje. Nepočul som nikde v médiách a ani my sme nezachytili, že by sa nám začali hlásiť Česi, ktorí sú v Rakúsku, Nemecku či Poľsku. Vo svojich nemocniciach, kde pracujú, majú také isté problémy ako my tu.

Pomáhajú si u vás nemocnice navzájom, napríklad že by ste niektorých pacientov rovno posielali inam?

V tieto dni začne fungovať národný lôžkový dispečing. Dnes to funguje na osobných väzbách manažmentov nemocníc. Ale prichádzajú aj odpovede, že si nemôžu obsadiť lôžka pacientmi z iných krajov, aby mali voľné, ak by to potrebovali. Ale zatiaľ je to relatívne solidárne. My už dnes komunikujeme napríklad s olomouckou fakultnou nemocnicou a Fakultnou nemocnicou v Brne, kde sme sa dohodli na presune pacientov. Myslím si, že to je jediná cesta. Môže sa tak stať, že pacient zo Zlínskeho kraja bude v extrémnom prípade ležať na Vysočine, v lepšom prípade v inom kraji, ktorý susedí so Zlínskym.

Do akej miery vám môže pomôcť poľná nemocnica? 

Ak bude mať poľná nemocnica zodpovedajúci personál, tak nám môže pomôcť so štandardnými covidovými pacientmi. Tými, ktorí nepotrebujú vysoko odbornú akútnu starostlivosť a stačí ich držať na kyslíku. To nám môže pomôcť. Nemocnice sú dnes vybavené na intenzívnu covidovú starostlivosť a štandardní covidoví pacienti extrémne zaťažujú personál. Ak by sa o štandardných covidových pacientov postarali v poľnej nemocnici, bola by to cesta.

Potom by ste mohli prijať viac tých vo vážnom stave?

Áno, tak by nám vznikla kapacita, ak by prišli vážni pacienti. Ale ani personál, ktorý poskytuje intenzívnu starostlivosť, nie je nekonečný.

Veľa sa hovorí o talianskom scenári a o tom, ako to vyzeralo v Bergame. Máte v nemocnici plán, čo sa stane, ak budete úplne plní a prídu ďalší pacienti a vy nebudete môcť zabezpečiť starostlivosť pre všetkých covidových pacientov? 

Jediná cesta, ktorá je relatívne humánna, je presunúť štandardných pacientov, ktorých máme v nemocnici, do iných krajov a prijať tých, ktorí prišli. Stále si nepripúšťame, že by sme mohli dôjsť až na hranu, že by sme pacientov mali niekde na chodbách, ako to bolo v Taliansku. Kapacity sa sledujú denne, vidíme, že sa nemocnice plnia. Verím, že sme na vrchole. Už dnes odchádzajú pacienti – niektorí, bohužiaľ, definitívne. A keď pacient odíde, či už domov, alebo definitívne, uvoľní lôžko novému pacientovi.

Ak sa pozrieme na denné nárasty, tak teraz reálne čakáte nakazených pacientov z minulého a predminulého týždňa, kde práve boli tie 15-tisícové nárasty pozitívne testovaných denne. Asi sa teda nedá očakávať, že budete mať menej pacientov.

Asi ich menej nebude. Viac ako 10-tisícové nárasty boli posledné dva týždne. Predpokladáme, že sa začne väčšie prepúšťanie pacientov, aby sme mali miesto. Ale najbližší týždeň až dva bude zrejme stále viac prijatých ako prepustených, preto sa má spustiť národný dispečing, aby sme mohli pacientov presunúť inam. To je jediný uchopiteľný scenár, ktorý máme spolu s poľnými nemocnicami. Nik nevie, ako sa k tomu postaviť; nik nemohol predpokladať takýto vývoj a v tomto momente nevieme, ako by sme mali ďalej pokračovať. Veríme, že nenastane situácia, keď nebudeme mať pre nových pacientov miesto. Zdravotníci si to ani nemôžu pripúšťať, lebo by to mentálne nemuseli zvládnuť.

Rozumiem, že nad tým nemôžu rozmýšľať lekári a sestry, ale vedenie nemocnice sa asi musí pripravovať na taký scenár. Máte ujasnené, koho v takej situácii prijať a koho neprijať?

Hovoríme o tom, ale veľmi potichu. Ide o takzvané paliatívne triedenie. Vieme, čo to je, videli sme to v Taliansku. Ale z pohľadu zákonov takýto štandard definovaný byť nemôže. Musíme zachraňovať každého, kto to potrebuje. Dnes na to neexistuje manuál, ale môže sa stať, že ministerstvo zdravotníctva vydá nejaké usmernenie v prípade skutočne katastrofického scenára, no veríme, že sa k tomu nedopracujeme.

Bojíte sa, či to nasledujúci týždeň alebo dva zvládnete?

Samozrejme, máme obavy. Zdravotníci, manažment na krajskej aj národnej úrovni robia maximum. Sme od rána do večera v práci. Bol som na krízovom štábe, kde som videl, že to, čo sa deje v jednom kraji, sa úplne totožne deje aj v druhom kraji; problémy sú všade rovnaké. Zatiaľ si navzájom pomáhame. Hľadáme všetky spôsoby, kam presúvať bežných pacientov. Robíme maximum, ale máme veľké obavy – asi ako každý človek.

[Behajte lepšie vďaka knihe Od antilopy po Zátopka. Encyklopédia behu pre začiatočníkov aj pokročilých od bežca, fotografa a novinára v jednej osobe Petra Kováča.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Koronavírus

    Rozhovory

    Slovensko, Svet, Zdravie

    Teraz najčítanejšie