Denník N

S druhou vlnou dostala vláda druhú šancu, azda z nás opäť neurobí špekulantov, hovorí Michal Kaščák

Michal Kaščák. Foto - TASR
Michal Kaščák. Foto – TASR

„Ako spoločnosti nám chýba vzájomná dôvera. Vždy sa nájdu aj špekulanti, ktorí sa pokúsia systém zneužiť, lenže u nás akoby to bola východisková pozícia pre každého,“ hovorí šéf festivalu Pohoda.

V rozhovore hovorí Michal Kaščák aj o tom,

  • či ráta s tým, že festival na budúci rok bude,
  • ako hodnotí doterajšiu pomoc štátu nielen kultúre,
  • koľko má mať kultúra spoločného s politikou,
  • čo nové o sebe ho posledné mesiace naučili.

Michal Kaščák je členom redakčnej rady Denníka N. 

Za bežných okolností by ste teraz bookovali kapely a oznamovali pribúdajúce mená festivalu. Čo robíte teraz?

To isté.

Naozaj rátate s tým, že v lete 2021 festival bude?

Ročník 2020 sme presunuli na budúce leto a podarilo sa nám presunúť aj väčšinu programu, to je však stále len približne 50 umelcov zo 120, ktorí bežne na festivale hrajú. Teraz už pracujeme na tom, aby sme naplnili aj zvyšných 70.

Tím festivalu teda funguje tak, akoby sme žili úplne normálne časy, lebo inak by sme festival urobiť nedokázali. Na všetky prípadné zmeny budeme reagovať až vtedy, keď nastanú. Začíname teda komunikovať s partnermi aj dodávateľmi, aj keď prevažne z domu, stretávame sa len málo a to mi chýba – najlepšie nápady totiž vznikajú, keď sme spolu.

Niekoľko nových mien budúceho ročníka sme už oznámili a ďalšie ešte oznámime. Som prekvapený, ako sa agentská scéna tvári, že festivalový rok 2021 sa odohrá v klasickej podobe, považujem to za dobré znamenie. Rovnako to berú aj kolegovia z festivalov, s ktorými komunikujem.

Nakoľko je to len túžba nemyslieť na to najhoršie, a teda čo to spraví s festivalmi, ak by sa ani ďalšie leto nekonali?

Je to praktické rozhodnutie, musíme to robiť. Ak by sme teraz čakali, čo sa stane, prišli by sme o čas a tým aj o možnosť pripraviť festival v plnej verzii a v takej kvalite, na akú sú umelci, návštevníci a aj my sami zvyknutí.

Samozrejme, v hlavách nám idú aj všetky ďalšie scenáre a je pravda, že sa vedome snažíme udržať v optimistickej nálade a presviedčame sami seba, že táto práca má zmysel. Verím, že keďže na riešení pandémie pracujú najlepšie mozgy sveta, skôr či neskôr to riešenie musí prísť a bude sa týkať aj veľkých festivalov.

Darí sa vám osobne udržať si tento optimizmus?

Verím, že aspoň navonok áno. (smiech) Vo vnútri je to také striedavo oblačno.

Napadlo vám už aj to, že Pohoda sa možno už nikdy neuskutoční vo svojej doterajšej verzii?

Samozrejme. Občas čítam, že by sme si na túto situáciu mali zvykať ako na „nový normál“, ale ja to neočakávam. Z minulosti už vieme, že veľké epidémie sa raz skrátka skončili a spoločnosť išla ďalej.

Na súčasnosti ma trápi najmä nemožnosť stretávať sa s ľuďmi – od úplne základnej úrovne s kamarátmi či s rodinou až po účasť na koncertoch a festivaloch. Potrebu sociálneho kontaktu má zrejme každý niekde inde, no zdá sa mi, že práve nemožnosť sociálneho kontaktu je jednou z najväčších hrozieb tejto pandémie. To mi však zároveň dáva aj nádej. Verím, že festivaly to prežijú práve preto, lebo okrem toho, že sa na nich prezentuje umenie, sú veľmi dôležitým miestom stretávania sa a plnia aj sociálnu funkciu.

Naučili ste sa o sebe niečo nové v posledných mesiacoch?

Súvisí to práve so stretávaním. Od detských čias som považoval za normálne, že veľmi často chodím na koncerty, do klubov, na skúšky s kapelou, na festivaly. A teraz, keď to robiť nemôžem, zisťujem, ako veľmi mi to chýba. Uvedomil som si, že stretnutia s ľuďmi potrebujem oveľa viac, než koľko som im doteraz pripisoval dôležitosti, lebo som ich považoval za úplnú samozrejmosť. A nesmierne sa teším na čas, keď to opäť bude možné.

Ako to, čo sa deje, vnímate ako otec detí alebo radový občan tohto štátu a nielen ako organizátor festivalu?

Ak ide o deti, môj mladší syn je na prvom stupni, a tak chodí ešte stále do školy, čo je fajn. Ten starší má dištančnú výuku a je doma. V tomto smere sa trochu obávam, čo to narobí s celou generáciou tínedžerov, ktorí sú doma. To je totiž presne ten vek, keď vznikajú rôzne partie, ktoré človeka formujú často na celý život. To bol aj môj prípad, keď ma najsilnejšia z týchto partií – hudobná – nasmerovala až k tomu, čo robím dodnes. Je mi ľúto, že to dnešní tínedžeri nemôžu zažívať naplno, ale verím, že si to neskôr vynahradia.

A pohľad občana štátu?

Na začiatku som to videl ako obrovskú príležitosť štátu stať sa oveľa osobnejšou inštitúciou, akou je dnes a ako ju dlhodobo vnímam. Videl som to ako príležitosť ukázať, že sa štát dokáže postarať o spoločnosť v ťažkej situácii v celej jej rozmanitosti – a verím, že to ešte stále môže dopadnúť dobre.

Trápi ma však spôsob komunikácie, aký má vláda smerom k občanom na škále od infantilných prejavov až po vymedzovanie sa voči nepriateľom. Najviac sa obávam, že z toho budú profitovať tri skupiny – tí, čo tu už raz vládli a bola to katastrofa, tí, ktorí by radi vládli, no predstavujú si pod tým autoritárske vládnutie, a potom tie najagresívnejšie časti spoločnosti, ktoré sme videli napríklad na proteste pred úradom vlády.

Michal Kaščák. Foto – TASR

Cez víkend nás čaká plošné testovanie. Pôjdete sa dať otestovať? Považujete to za dobrý plán?

Áno, pôjdem sa dať otestovať. Môj postoj voči tomu celému najlepšie vyjadril Milan Šimečka, keď napísal, aká je to škoda, že vláda sa rozhodla testovať našu poslušnosť a nie súdržnosť. Absolútne to vystihuje moje pocity.

Keďže som z lekárskej rodiny, tak ma v tejto súvislosti trápi, že lekári sú často terčom nepríjemných komentárov, a to vrátane lídrov krajiny, pričom práve lekári by mali byť najväčšími spojencami tejto akcie. Trápi ma, keď premiér zhadzuje najlepšie mozgy v krajine len preto, lebo sa pýtajú logické otázky.

Desí ma delenie ľudí podľa súhlasu s jedným človekom na tých „dobrej vôle“ a nepriateľov či „natvrdnutých“. Nehovoriac o tom, že ma rozčuľuje, ako neustále používame bojovú terminológiu a samé velikášske výrazy ako najväčšia operácia, najťažšia, najzložitejšia a tak ďalej. Jednak to veci nijako nepomáha a zároveň sa mi zdá, že to ani nie je pravda, lebo už sme, dokonca v nedávnej minulosti, prežili niekoľko ťažkých situácií. Stačí si spomenúť na totalitnú éru, ktorá ich bola plná. Ale má to aj veselšie stránky – konečne si „posledný križiak“, minister Krajniak, mohol obliecť maskáče, bol to pre neho určite dôležitý moment… (smiech) Ale ako som povedal na začiatku, pôjdem sa dať otestovať a prajem tejto akcii zdar.

Premiér Matovič tento týždeň v diskusii Denníka N priznal, že vláda urobila aj chyby, no zároveň sa posťažoval, že médiá sú voči nemu príliš kritické a sedem mesiacov dostáva len „nakladačku“. Ako to vnímate, dostáva od nás priveľa kritiky?

Naopak, médiá boli podľa mňa v niektorých momentoch ešte málo kritické. Ak ide o Denník N, vždy som to vnímal ako snahu upozorniť na nedostatok – a nikdy nie ako čosi zlomyseľné.

Vždy si však v takýchto momentoch spomeniem na prvý rozhovor predsedu vlády s Monikou Tódovou deň po volebnej noci, keď sa ho spýtala, kedy sa Denník N objaví na zozname nepriateľov, a on vehementne odpovedal, že to sa predsa nemôže stať. Neviem, či prešiel týždeň alebo tri, a presne to sa stalo. Túto čudnú paranoju však majú mocní ľudia na Slovensku už dlho – počnúc Mečiarom a končiac Ficom. To, že sa to tak rýchlo stalo aj tejto vláde, je pre mňa veľmi nepríjemné prekvapenie a stále tomu celkom dobre nerozumiem.

Obmedzenia súvisiace s pandémiou ste pocítili z oboch strán – ako organizátor aj ako interpret, keďže ste na jeseň mali naplánované turné s kapelou Bez ladu a skladu. Ktorá skúsenosť bola komplikovanejšia?

Ako skupina sa hudbou neživíme, na koncerty sme sa síce veľmi tešili, ale keď sa museli zrušiť či presunúť, nebol to pre nás až taký zásah, aký je to pre hudobníkov, ktorí zo svojej hudby a živých vystúpení žijú.

Pre tím festivalu bolo presunutie ročníka horšie – pracovne aj mentálne. Prišli sme o dôležitú spätnú väzbu, ktorá nám dáva energiu pokračovať. Je to pre nás vždy mimoriadne dôležité a vidím, ako nám to chýba, preto sa obávam, či sa ako tím udržíme.

Nikto zatiaľ nemusel odísť z finančných dôvodov?

Nie, stále pracujeme v pôvodnom zložení aj s pôvodnými platmi. Poberáme aj podporu od štátu, keďže máme nižší obrat v porovnaní s minulým rokom. Tento príspevok síce zďaleka nevykryje mesačné náklady na zamestnancov, ale som vďačný aj za to.

Z hľadiska fungovania pre nás táto situácia znamená, že sme celý rok de facto bez príjmu, hoci výdavky a nájmy nám stále bežia. Festival to dostane do dlhov, ktoré sa bude musieť snažiť počas nasledujúcich rokov splácať – ak všetko pôjde dobre.

O akých dlhoch hovoríme?

Niekoľko stotisíc. Ekonomický úspech festivalu je, keď neprerobí, samozrejme, ideálne je zarobiť na chod tímu na rok dopredu, čo nám teraz bude chýbať. Posledné dva roky boli pre nás pomerne dobré, minulý ročník nám pokryl náklady približne do júla 2020. Odvtedy ideme na dlh. To je však pre festival bežné, že funguje na dlh podobne ako aj iné veľké spoločnosti a postupne sa tento dlh snažíme splácať.

Nad tým, že by som niekoho prepustil, som neuvažoval. Momentálne máme tím, ktorý je názorovo veľmi rôznorodý a zároveň špičkový v jednotlivých oblastiach práce – bola by obrovská škoda o týchto ľudí prísť. Mám pocit, že teraz treba ukázať, že sa vie Pohoda ako firma za svojich ľudí postaviť. Musím zdôrazniť, že ďalej fungujeme hlavne vďaka návštevníkom, ktorí od nás nechceli vrátiť vstupné. Je to dôležitý prejav dôvery a sme zaň vďační.

Pohodu asi väčšina ľudí vníma skrátka ako festival a nie ako „ekonomický subjekt“. Ako ste sa vyrovnali s tým, že po rokoch, keď ste sa konečne dostali na nulu, ste teraz opäť padli tvrdo do mínusu?

Keďže sme roky boli v dlhoch, mám skúsenosť s tým, že som stál pred rozhodnutím, či to celé nemám zabaliť, preto to beriem ako bežnú súčasť života. Vyrovnáme sa s tým. Zároveň sa snažím presviedčať aj sám seba o tom, že festival by mal prežiť aj takúto skúšku a nie iba roky, keď to ide ľahko. Verím, že dokážeme motivovať ľudí, ktorí festival robia s nami, aby nám opäť pomohli, hoci si uvedomujem, že mnohí z nich majú dnes rovnaké problémy ako my.

Zároveň je tu aká-taká nádej, že aj u nás príde na rad debata o tom, či chce štát pomôcť prežiť aj promotérom a festivalom.

Tento rok ste urobili online verziu Pohody. Aký je váš vzťah k online kultúre – môže to byť niečo viac, než len dočasná náhrada živej kultúry – a baví vás to vôbec?

Pohoda in the Air, ako sme si ju vymysleli, ma bavila. Bavilo ma, že sme boli na letisku v čase, keď tam mali byť tisíce ľudí – a my sme ju poňali ako umeleckú inštaláciu v úplne prázdnom priestore. Bavilo nás ukázať priestory, ktoré bežne ľudia nemôžu vidieť, a využiť ich na prezentáciu hudby, literatúry či vizuálneho umenia. Bavila nás tá obrovská technická výzva, ako to urobiť z produkčného hľadiska. Bavil ma zmätený pohľad ľudí, keď sa po šiestich dňoch práce spýtali, čo sme urobili, a my sme im odpovedali, že všetko – hoci nič nebolo vidieť, lebo o to nám predsa išlo – aby nebolo vidieť kilometre optických káblov, spojov a techniky, len úplne prázdne letisko a na ňom napríklad Milana Lasicu s Dorotou Nvotovou, ako majú koncert.

V mojom vzťahu k online kultúre sa však nič nezmenilo. Je to ako kedysi, keď som bol rád, že si niečo vôbec môžem vypočuť na tisíckrát prehranej páske alebo v šumiacom vysielaní ORF. Aj teraz som rád, keď si niečo pozriem na obrazovke, nech je kvalita akákoľvek. Online je však len veľmi malá časť toho, čo ma zaujíma. Zaujíma ma primárne živá hudba, živé stretnutia, živé emócie. A to sa cez počítač dosiahnuť nedá.

RTVS chystá nový seriál o hudobníkoch a hudobných kluboch, v ktorom by ste mali účinkovať ako moderátor. Využívajú verejnoprávna televízia a rozhlas svoje možnosti, ak ide o podporu a pomoc kultúre – s koronou alebo bez nej?

Neviem to úplne posúdiť, lebo nie som pravidelný divák ani poslucháč verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Vypichol by som iba Rádio_FM, ktoré sa naozaj snaží hľadať nové kapely a umelcov, ktorí nepatria k mainstreamu. V prípade ostatných okruhov či televízie to však nedokážem posúdiť.

Ak ide o pomoc umelcom samotným účinkovaním či hraním v médiách, je to určite dôležité, lebo časť umelcov a umelkýň dokáže žiť z tantiém, hoci je to len veľmi malá časť ľudí, primárne autori hudby a textov.

V marci ste napísali text Nenechajme ich padnúť, ktorý sa týkal záchrany kultúry. Napísali ste v ňom, že na vládu sa v budúcnosti budeme pozerať podľa toho, ako to zvládne. Ešte nie sme na konci, ale ako to momentálne vidíte?

Podporné mechanizmy, ktoré sa nastavili, som síce nepovažoval za dostatočné, no v posledných týždňoch sa aspoň niektoré z nich podarilo opraviť. Napríklad podpora pri súbehu viacerých zamestnaní, ktorý je veľmi bežný v umeleckom prostredí a ktorý bol prekážkou v získaní prvej pomoci pre množstvo ľudí. Nerozumiem, ako je možné, že sa to podarilo vyriešiť až po niekoľkých mesiacoch, ale aspoň sa to stalo.

Za najväčší problém pomoci považujem to, že sa štát na svojich občanov pozerá viac ako na špekulantov než ako na čestných ľudí a cestu k pomoci im viac komplikuje, než uľahčuje. Ako spoločnosti nám chýba vzájomná dôvera. Vždy sa nájdu aj špekulanti, ktorí sa pokúsia systém zneužiť, lenže u nás akoby to bola východisková pozícia pre každého.

Rovnako sa mi nezdalo správne, že sme zo systému pomoci vylúčili všetkých tých, ktorí mali podlžnosti voči štátu, čo boli neraz ľudia, ktorí túto pomoc potrebovali najviac. To mimochodom platí doteraz, pričom za podlžnosť sa považuje aj neodvedenie DPH za nezaplatené faktúry – čo je bežná situácia mnohých dodávateľov z jari tohto roka. Mám pocit, že na tých najzraniteľnejších a na ľudí v problémoch sa úplne nemyslí, respektíve že sú často považovaní vzhľadom na finančné problémy za „nehodných“ pomoci.

To, čo som vtedy spísal, sa teda zatiaľ splniť nepodarilo, no je tu druhá vlna a s ňou aj druhá šanca pre štát. Snahu o zlepšenie tu však vidím a to je dobre. Jediné, v čom sa nemusíme zlepšovať, je byrokracia, v tej sme priam špičkoví.

Už na jar sa na ministerstve kultúry ukázalo, že aj keby malo milióny na rozdávanie, nevedelo by, komu ich má poslať – lebo neexistuje žiaden nástroj, ktorým by identifikovalo ľudí pracujúcich v kultúre. Aj preto vytvorilo dotazník, ktorým sa za desať dní snažilo zrátať dosahy covidu na kultúru a kreatívny priemysel. Neprekvapilo vás to, ako málo toho o prostredí kultúry štát vie?

Tomu dotazníku som popravde neporozumel, keďže od marca sme už vyplnili niekoľko dotazníkov a každý rok vypĺňame práve pre ministerstvo kultúry aj jeden veľmi podrobný dotazník o našej činnosti. Verím, že každý z dotazníkov, ktorý od marca vznikol, vznikol s dobrým úmyslom. Len stále je to o tom, čo hovorím – že sa zameriavame viac na byrokraciu než na pomoc.

Súčasťou týchto iniciatív je aj nápad, že by sme sa všetci mali zaradiť do akýchsi „štruktúr“, obávam sa však, že tomuto „organizovaniu“ prikladáme príliš veľký význam.

Mali by sme skôr oslavovať, že dokážeme slobodne fungovať aj bez toho, aby sme získavali napríklad umelecké štatúty, čo je tiež jedna z aktuálnych snáh. Predstavujem si, ako by si išiel napríklad Denis Bango z The Wilderness, dnes Fvck_Kvlt, vybavovať štatút umelca.

Objavil sa už aj návrh, aby každé podujatie muselo získať licenciu, a teda povolenie úradu verejného zdravotníctva. Dnes máme pritom veľmi dobre nastavenú jednoduchú ohlasovaciu povinnosť pre kultúrne podujatia, a ak by sme o ňu mali prísť, tak by som to považoval za veľmi zlý krok. Pri každej takejto zmene si vždy treba skúsiť predstaviť aj ten najhorší možný scenár, a teda napríklad situáciu, že by nominant Sme rodina mal rozhodovať o licencii pre Dúhový pride.

Môže sa teda snaha kultúru „upratať“ do prehľadných kolóniek zvrtnúť neželaným spôsobom?

Áno, môže. Rozmanitosť zamestnaní v kultúre je úžasná, je tam veľa prienikov do iných sektorov. Na jar sa kultúra dostala do akejsi pasce, keď hlasno začala vyzývať k zlepšeniu opatrení. V istom momente to mohlo vyzerať, že len kultúra sa sťažuje, že sa považuje za niečo viac, ale tak to nebolo. Kultúra len svojou rôznorodosťou dokázala upozorniť na všetky nedokonalosti prvých opatrení – a keby sa hneď odstránili, v konečnom dôsledku by to pomohlo aj všetkým ostatným oblastiam. Vznikol zaujímavý začarovaný kruh – na časť umelcov sa spustili nenávistné komentáre preto, že chceli zlepšiť nastavenia tak, že by v konečnom dôsledku pomohli aj mnohým pisateľom hejtov.

Nie som rád, že čelíme v kultúre neistote, ale nezdá sa mi, že riešením by malo byť ešte viac byrokracie či závislosti od štátu a jeho inštitúcií. Neviem si predstaviť, že by sme s našou skupinou mali mať štatút umelca. To sme si zažili už v 80. rokoch s Bez ladu a skladu, keď sme ako kapela museli mať svojho zriaďovateľa. Každý, kto chcel hrať, potreboval štátom uznaný štatút.

Má kultúra oporu v ministerke Milanovej?

Ľudia na ministerstve kultúry sa snažia, i keď nie som úplne presvedčený o kompetentnosti celého obsadenia. Mnohé veci sa dajú robiť aj bez nákladov – napríklad komunikovať dôležitosť kultúry vrátane kultúry komunikácie, zastávať sa rôznych menšín, upozorňovať na ich problémy alebo sa zastať umelca či umelkyne, ak sa voči nim zdvihne vlna nenávisti.

Som rád, že ministerstvo má nový dotačný zákon, to je skvelý posun. Doteraz vlastne ani nemalo možnosť nijako priamo kultúre pomáhať, preto aj ponosy na jeho adresu neboli úplne namieste.

Medzitým sme však dospeli do situácie, že ako kultúrna scéna už komunikujeme nielen s ministerstvom kultúry, ale aj s ministerstvom financií, sociálnych vecí, práce a rodiny, hospodárstva a niektorí z nás už skončili až na ministerstve dopravy. Skrátka – totálny chaos.

Do konca roka chce ministerstvo kultúry poskytnúť pomoc jednotlivcom a neziskovkám. Pomoc pre festivaly či eventové agentúry má zabezpečiť ministerstvo hospodárstva, podmienky ani forma však stále nie sú jasné. Nedeje sa to všetko až príliš neskoro?

V porovnaní s okolitými krajinami sme výrazne pozadu, to je fakt. To, že najprv získajú pomoc jednotlivci, považujem za správne, rovnako aj to, že ako festival budeme spadať pod ministerstvo hospodárstva. Alebo dopravy? Ktovie… Z môjho pohľadu je to formalita.

Momentálne neviem, ako to celé dopadne, mnohé priestory a firmy či jednotlivci už s prácou v kultúre skončili. Azda pomôže, že na hudobnej scéne vzniklo niekoľko neformálnych združení a asociácií, ako Pohoda sme súčasťou Asociácie promotérov a festivalov, ktorú pri stretnutiach zastupuje Michal Berezňák. Viem, by sme sa opäť mali stretnúť a prísť s návrhmi riešení, medzi ktorými by mohlo byť napríklad zníženie DPH na lístky. To by nám veľmi pomohlo, lebo by väčší objem peňazí ostal v rukách kultúrnej scény.

Očakávate aj priame kompenzácie či príspevky, aké dostali festivaly v Česku?

Ak by sme dostali príspevky vo výške, v akej ich dostali festivaly Colours of Ostrava alebo Rock for People prepočítané na našu kapacitu, zachránilo by nás to od toho, že sa budeme musieť roky vyrovnávať s dlhom. Myslím si však, že tam ešte nie sme. V súčasnej situácii si neviem predstaviť, že by sme ľudí začali dráždiť s návrhom kompenzácií pre festivaly, keď ešte nemáme urobenú základnú prácu.

Verím však, že prídeme na rad. Podporiť festivaly je podľa mňa rozumná vec, lebo okrem kultúrneho dosahu dávajú zamestnanie veľkému množstvu ľudí rôznych profesií. A nejde o krátkodobú, nárazovú akciu, Pohoda trvá pre dodávateľov a pracujúcich tri týždne.

V čase korony sa oveľa viac hovorí o kultúre na základe toho, ako funguje – a teda toho, či ide o kultúru zriaďovanú, a teda financovanú primárne štátom či samosprávami, alebo nezriaďovanú, ktorá má možnosť uchádzať sa o dotácie z fondov. Potom tu však je ešte veľa kultúry, ktorá je tiež nezriaďovaná, ale neuchádza sa o dotácie a žije primárne zo svojho vlastného obratu, kam patrí aj Pohoda. Čo korona urobila s týmito skupinami, ktoré si nie vždy vedia prísť na meno? Zavládlo prímerie a solidarita?

Ak ide o animozity, tie, samozrejme, vznikajú stále a dokonca aj úplne bizarné, ktorým vôbec nerozumiem. Situácia pritom nie je ľahká pre nikoho – či poberá dotácie, alebo nie. O nič viac alebo menej si zaslúžia záchranu kultúrne centrá ako žilinská Stanica alebo kluby ako bratislavská Fuga, ktoré čerpajú aj dotácie z Fondu na podporu umenia, a napríklad prešovský klub Stromoradie, ktorý funguje primárne z predaja lístkov.

Pandémia nás zasiahla rovnako. Interpretov a interpretky aj organizátorov a ďalších ľudí zo zázemia kultúry. Pop aj alternatívu. Jedni prišli o firemné večierky, druhí o koncerty, ktoré majú možno podporu FPU, ale v princípe sú na tom takmer všetci rovnako. Skutočne si nie je čo závidieť a na čo žiarliť.

A jedna z dobrých vecí, ktorá sa teraz deje, je podľa mňa práve tá, že sa všetky tieto svety stretávajú a snažia sa riešiť veci spoločne.

Pohoda programovo od roku 2006 o dotácie z FPU a predtým z ministerstva kultúry nežiada a dokáže si na seba zarobiť. Nie je to čiastočný argument pre tých, ktorí hovoria, že kultúra by si mala na seba zarobiť a nespoliehať sa na štátne dotácie v kultúre?

Ak by sme sa na kultúru pozerali ako na všetky ostatné súčasti hospodárstva, tak potom je úplne zrejmé, že tento argument nie je namieste. To by sme sa totiž museli pýtať, prečo máme dotácie v agrorezorte a prečo podporujeme vznik nových pracovných miest v priemysle.

Problém je, že kultúru nepovažujeme za potrebnú. Pritom kultúra dokáže urobiť divy, stačí si spomenúť na históriu Československa a – napríklad – na úlohu Plastikov pri vzniku Charty 77, čo je jeden z mojich najobľúbenejších príbehov. Kultúra vie prispieť aj k hrozným veciam, vie napomáhať vzniku konfliktov či šíreniu propagandy, veď aj hovorca ĽSNS je spevák. Vo väčšine prípadov však zohráva pozitívnu úlohu a je to otázka na lídrov tejto krajiny, či chcú, aby sa u nás lepšie žilo. Lebo či si to niekto vie predstaviť, alebo nie, je to tak, že kultúra sa ukazuje aj v takých banálnych situáciách, ako je cesta v MHD.

To, že my sme sa rozhodli nežiadať o dotácie z FPU a ministerstva kultúry, lebo nechceme byť závislí od štátnych financií, je naše rozhodnutie, ale neznamená to, že by som sa krivo pozeral na niekoho, kto o ne žiada. Teraz sme, samozrejme, všetci v krízovej situácii a opäť je to otázka na štát, kde sú jeho priority a či sa rozhodne podržať aj náš segment alebo nie.

Koľko má mať kultúra spoločného s politikou a naopak?

Čo najmenej, ak ide o ich vzájomnú závislosť. Neplatí to však v tom, nakoľko sa má kultúra vyjadrovať k politike. Tam je to naopak. Za jednu z dôležitých úloh kultúry totiž považujem práve to, keď komentuje politiku a to, čo sa v spoločnosti deje.

Robí to naša scéna dostatočne?

Výrazný zlom prišiel po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dokonca aj popová scéna, ktorá u nás nemá prakticky žiadnu tradíciu vyjadrovať sa k spoločenským procesom, akoby sa prebrala a začala to komentovať. A ak ide o iné žánre, napríklad v rape došlo priam k znovuzrodeniu angažovaného rapu, čo je super.

Prečo k tomu došlo až teraz?

Je to zvláštna situácia, lebo keď sa pozriem o tridsať rokov späť, tak umelci zohrali vo viacerých obdobiach nášho štátu pozitívnu úlohu – napríklad aj pri páde mečiarizmu. Aj Pohoda bola vtedy súčasťou kampane Rock volieb – to iba na margo výčitiek, ako sme sa až časom „spolitizovali“. Nie je to tak. Od prvých ročníkov sme sa vyjadrovali aj k spoločenským témam.

Po páde mečiarizmu však nastalo veľmi dlhé obdobie, v ktorom akoby sa kultúra úplne vyhýbala politickým témam. Časť ľudí to robí z pragmatických dôvodov, lebo sa obáva o štátnu podporu, časť ľudí to iste robí aj preto, lebo ich politika skrátka nezaujíma, a nezazlievam im to, dokonca uznávam, že sú obdobia v živote, keď potrebujeme aj pekné pesničky o láske a nič viac.

Problém je však inde. Stačí sa pozrieť napríklad do Ameriky. Keď raz Patti Smith podporí vo voľbách demokratov, tak všetci vieme, že ich podporuje, lebo zdieľa ich hodnoty. U nás sú popové špičky schopné zahrať v jeden víkend na mítingu KDH a druhý víkend na mítingu HZDS, ako to svojho času robil Elán. A takto, žiaľ, dodnes mnohí pristupujú k politike – že jej slúžia. Nejde o hodnoty a názor, ale asi skôr o biznis. Aj keď sa takíto umelci ešte oháňajú tým, že hrajú „fanúšikom“. Tak ako vznikli skvelé pesničky o situácii na Slovensku v posledných rokoch, je tu aj veľa umelcov a umelkýň, ktorí pomáhali zlepšovať imidž Smeru počas jeho vládnutia na všetkých možných MDŽ, dňoch sociálnej demokracie a podobne.

Ale môžem byť aj aktuálny – čerstvý počin Petra Nagya Až budeme čipovaní je ukážkou toho, ako angažovanosť niektorých umelcov môže nahrávať konšpirátorom a extrémistom a nepomôže ani vysvetľujúci komentár autora. Niekedy je naozaj lepšie ostať pri pesničkách o láske bez pridanej „spoločenskej“ hodnoty. (smiech)

V minulosti dotácie rozdeľovalo priamo ministerstvo, dnes sú v rukách verejnoprávnych fondov, ktoré zriadil minister Maďarič. Myslíte, že u nás stále platí, že „za štátne peniaze sa štát nekritizuje“?

Nechcem to generalizovať. Určite vzniklo aj veľa kritických a dobrých diel a podujatí, ktoré mali podporu z umeleckých fondov. Som však schopný hádať sa aj s kamarátmi, keď mi tvrdia, že Maďarič bol dobrý minister, lebo zriadil fondy. To bol bezpochyby pozitívny krok, ale akoby sa pri tom prehliadalo, na čom všetkom ako hlavný ideológ Smeru participoval. A práve tam som vnímal aj zlyhávanie časti umeleckej scény, ktorá hovorila, že nemá zmysel kritizovať ho, lebo urobil fondy.

Či chceme, alebo nechceme, finančná závislosť od akokoľvek dobre či zle fungujúcich dotačných schém môže negatívne ovplyvniť vyjadrovanie smerom k politikom.

Pre mňa platí – čím väčšia nezávislosť od štátu, tým lepšie, ale akceptujem, ak to niekto vidí inak. Veľmi by som si tiež prial, aby angažovanosť narastala aj v prostredí komerčných spoločností a aby investovali do kultúry vrátane tej, ktorá má kritický názor. V tomto smere máme ako Pohoda len dobré skúsenosti. Nikdy sa nestalo, aby nám partneri zo súkromného sektora hovorili do programu, a to ani v takých prípadoch, keď išlo napríklad o minaret, do ktorého sa obul dnešný predseda parlamentu, alebo o vystúpenie Pussy Riot.

Keď na Pohodu prídu politici, tak vám nadávajú, že ste politický festival. Keď politikov, naopak, v divadle, na koncerte alebo výstave nevídame, tak sa pýtame, ako môže kultúra čakať, že jej pomôžu, keď sa jej nezúčastňujú. Ako to vidíte – pomohla by kultúre väčšia účasť politikov?

Neviem. V symbolickej rovine asi áno, podobne ako keď si na začiatku pandémie všetci nasadili rúška, ľudia to videli a tiež ich začali prirodzene nosiť. To, či niekto chodí do divadla, na koncerty alebo festivaly, však považujem za osobné rozhodnutie každého človeka. Áno, môže sa potom stať, že máme prezidenta, ktorý chodí na každý hokejový zápas, ale v divadle sme ho jakživ nevideli, čo iste nie je dobré. V symbolickej rovine by to teda zrejme pomohlo, ale otázka je, či by sme ich tam všetkých chceli mať. (smiech)

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra v karanténe

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie