Denník N

Ako fungovali udavači z radov obyvateľov v obci na Záhorí a ako chceli prekaziť revolúciu

Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto - Peter Maxian
Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian

Jozef Chrena z Moravského Svätého Jána rozpráva o agresivite komunistov a udavačov, o tom, ako po desiatkach rokov prvýkrát videl hraničnú rieku Moravu, pri ktorej žil, a ako na Záhorí rozbehli revolúciu.

Vo vašej rodine vždy panoval odpor ku komunistom. Zrejme to však nebolo len preto, že vám komunisti do družstva vzali vašu jedinú kravu a že vám režim nedovolil študovať maľbu na strednej umeleckej priemyslovke.

Oba faktory boli významné, ale pridám aj pár iných dôvodov. V školskom roku 1956 až 1957 som sa nestal pionierom. Neviem prečo, asi to nechcel otec. A v tomto čase komunistických perzekúcií bol do našej školy pridelený riaditeľ Ján Ružička. Bol to mladý, aktívny a agresívny komunista.

Raz si ma zavolal aj so spolužiakom do riaditeľne a chcel od nás priznanie k veci, ktorú sme neurobili. Vraj sme hádzali gaštany na jeho manželku. Po prvých fackách sa spolužiak priznal, len aby nebol bitý. Ja som to neurobil, a tak mi tĺkol hlavou o stôl, až kým som sa nepriznal. Keď ma konečne pustil, prikázal mi doma mlčať, lebo dostanem ešte viac.

Zo strachu a šoku som potom doma fakt nič nepovedal. Mal som z toho nočné mory a na druhý deň som v škole zo seba nevedel dostať slovo. Odvtedy mám poruchu reči. Toto bol pre mňa asi najväčší popud na averziu voči komunistom. V skutočnosti si myslím, že nás zmlátil len preto, že sme neboli pioniermi.

K tomu všetkému si pripočítajte, že mi režim nedovolil študovať to, v čom som bol dobrý a čo ma bavilo. V roku 1968 ma počas vojenčiny zastihla okupácia. Koho by to nepoznačilo nenávisťou voči komunistom?

Manželka bola učiteľkou v materskej škole a zároveň študovala vysokú školu pedagogickú. Keďže sme po civilnom mali aj cirkevný sobáš, komunisti ju na hodinu vyhodili zo školstva. Aj som to chcel dať na súd, ale nenašiel sa právnik, ktorý by bol ochotný postaviť sa režimu. Takto sa to v nás zbieralo, až sme mali komunistov plné zuby. Rovnako na tom boli naši katolícky založení rodičia.

Moravský Svätý Ján sa nachádza v pohraničnom pásme – blízko hraníc s Rakúskom. To bolo súčasťou Západu a kto sa tadiaľ pokúsil utiecť, toho zastrelili. Najhoršie bolo, že policajtom a vojakom v tom pomáhali udavači priamo z dediny.

Okrem pohraničnej stráže k nám do dediny chodilo plno eštebákov aj vojenských tajných. Bohužiaľ, podlizovalo sa im aj dosť občanov. Ja som sa s nimi nekamarátil, ale vedel som, že majú každý deň službu; striedali sa. Fungovalo to tak, že okrem oficiálnych pohraničníkov v okolí špicľovali aj dvojčlenné hliadky zložené z obyvateľov. V podstate každý z nás vedel, o koho ide.

Jozef Chrena. Foto – archív J. Ch.

Prečo to robili? Museli vedieť, že ich udávanie spôsobuje buď týranie a väzenie, alebo v horšom prípade smrť. To tak verili ideálom socializmu?

Ale kdeže. Mali za to materiálne výhody. Jednak mali preukaz, ktorý ich oprávňoval chodiť do zakázaného pásma, takže sa cítili dôležití, jednak tam mohli vo veľkom pytliačiť. Zastrelili si, čo chceli, a organizovali tam gulášové pikniky. Či za udávanie dostávali aj peniaze, netuším, ale banda udavačov bola pomerne veľká. Len čo zbadali niekoho cudzieho, rovno ho hlásili a nastal poplach.

Raz som si z nich aj vystrelil. Cez leto 1989 k nám dali nejakého nového špeha, člena vojenskej kontrarozviedky, takzvaného kontráša. Po službe v robote som šiel do krčmy na pivo a špeh odo mňa pýtal občiansky preukaz. Odmietol som to, ale stále dobiedzal. Odišiel som teda na záchod a odtiaľ von, kde som sa s kamarátmi dohodol, že ho oklameme.

Zašiel som za ním a povedal mu, že zbytočne otravuje v čase, keď sa ma na ulici niekto cudzí po nemecky pýtal, ako sa dostane na hranice. Zdúpnel a spýtal sa, čo som mu poradil. Odpovedal som, že som mu ukázal smer, kadiaľ má bežať, lebo tu v krčme sú teraz tajní kontráši. Utekal von a rovno svojim šéfom hlásil poplach. Smiali sme sa, že si aspoň trochu zacvičí.

Potom ste však mali poplach vy.

Prišiel som domov okolo polnoci, ľahol som si, keď ma zobudila manželka, že prišli papaláši, lebo na hraniciach je veľká akcia. Hľadali toho cudzinca. Chceli jeho presný opis. To už som dostal veľký strach, lebo ten človek bol vymyslený. Už som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie