Mladý úspešný Róm: Po trinástich rokoch už dieťa z osady nedostanete

Príbeh Miroslava Baloga je dôkazom, že aj malá pomoc môže mladému človeku zmeniť život k lepšiemu. Nadaným Rómom sa venuje projekt Divé maky, ktorý tento víkend v bratislavskej Starej tržnici predstaví mladé rómske talenty aj rómsku kultúru.

Študujete v Bratislave chemické inžinierstvo, ale zároveň s rodinou žijete v osade na východe Slovenska. O čom snívate?

V živote robím veci tak, aby som si raz povedal, že som ich urobil dobre. Preto som si pri rozhodovaní, kam ísť na vysokú školu, vybral niečo perspektívne. Nehovorím, že herectvo istotu nemá, ale je oveľa menšia šanca, že sa v ňom uplatním. A ja, ako Róm, potrebujem mať do budúcnosti väčšiu istotu.

Myslíte, že to máte v živote ako Róm ťažšie?

Možno niekto povie, že to nie je pravda, ale z vlastných skúseností viem, že je to tak. Aby si ma v škole niekto všimol, musím byť viac ako priemerný. Snívam o tom, že dokončím vysokú školu a zostanem pracovať v odbore, že sa budem ďalej venovať divadlu a raz budem tiež takto pomáhať iným rómskym deťom. A ešte snívam o tom, že raz budú rómske deti samostatné a takúto pomoc nebudú potrebovať, že bude prirodzené, ak rómske dieťa pôjde na strednú školu, bude vedieť komunikovať a nájde si prácu. Páčilo by sa mi, ak by Rómovia pracovali aj v televízii, vo výskumoch, aby sa začlenili.

Ako často chodíte domov?

Asi raz za mesiac.

Ste vysokoškolák, žijete väčšinu roka v Bratislave. Ako sa na vás pozerajú, keď prídete domov?

Zozačiatku, keď som ešte ako jediný z osady chodil na gymnázium, tak ma rovesníci z osady nevnímali ako plnohodnotného člena. Hovorili, že ich bavia iné veci ako škola, a že škola v živote vôbec nie je podstatná. Ale teraz sa to zmenilo. Vravia, ako mi závidia, že sa ešte nemusím starať o rodinu, o deti. Oni sedia doma a snažia sa uživiť rodinu. Keď sa teraz stretneme, hovoria so mnou s rešpektom a snažia sa so mnou rozprávať kultúrne.

Nezávidia vám? Nehovoria, že už do osady nepatríte?

Závidia, ale v dobrom. Vidia na Facebooku fotky, kde všade som bol, že študujem v Bratislave. A oni sa trápia tým, že si nevedia nájsť prácu, musia sa starať o dieťa a o ženu.

Hovorili ste, o čom snívate. Čo by vám ten sen mohlo prekaziť?

Jedine ja. Tým, že by som zlenivel alebo sa uspokojil s málom. Ak by som poľavil a v škole neurobil skúšky.

Do budúcnosti teda rátate skôr s vysokou školou než s divadlom.

Je pravda, že divadlo šlo popri škole trocha do úzadia.

Chcete pomáhať deťom rovnako, ako pomohli vám. Ako?

S viacerými z Divých makov sme sa rozprávali, že by bolo fajn, ak by sme to po škole prebrali. Nechcem veľmi zvýrazňovať rozdiely medzi Nerómami a Rómami, ale Róm lepšie pochopí Róma. Preto máme pocit zodpovednosti, že ak niekto pomohol nám, musíme pomôcť aj my. Či už v Divých makoch, alebo inak. Existuje viacero spôsobov, a ak človek chce, tak sa to dá.

V Divých makoch sa každé dieťa snaží nájsť svojho sponzora, ktorý ho bude podporovať. Poznáte toho svojho?

Áno. Poznám meno mojej darkyne, viem, čo robí, a dokonca sme sa spolu aj stretli.

Väčšina organizácií, ktoré pracujú s Rómami, sa sústreďuje na deti. Je pravda, že sa z osád oveľa jednoduchšie zachraňujú deti ako starší Rómovia?

Je to tak. Ak človek v osade dosiahne trinásť rokov bez toho, aby sa odtiaľ na chvíľu dostal, nie je šanca ho zmeniť. U nás doma už niekoľko rokov pomáham v pastoračnom centre, kde pracujeme s deťmi z osady. Kým majú od deviatich do dvanástich rokov, pracuje sa s nimi dobre, len čo však dosiahnu vek trinásť alebo štrnásť rokov, začne na nich vplývať veľa iných vecí z osady, ako alkohol alebo kamaráti, ktorí s nimi do centra nechodili. To ich vie stiahnuť späť a vytiahnuť ich odtiaľ znova je veľmi ťažké.

Takže ide o to, ukázať mladým Rómom svet mimo osady?

To je prvoradé a zároveň aj najťažšie, preto sa to často nepodarí. Snažíme sa ich dostať kamkoľvek, či už stanovať do lesa, prejsť sa do mesta na zmrzlinu. Keď uvidia, že ľudia môžu žiť aj inak, začnú nad tým premýšľať. Preto sa s nimi snažíme čo najviac rozprávať.

Pri viacerých projektoch je problémom aj to, že deti nemajú podporu rodičov. Ako sa to dá zmeniť?

Nie je to pravidlo. Ak je rodič otvorený možnostiam, ktoré má jeho dieťa, tak má šancu. Len čo však otvorený nie je, dieťa je na to samo. A vek jedenásť či dvanásť rokov je na to veľmi ťažký. Keď deti voláme do tábora, musíme to povedať najprv im, potom rodičom, vysvetliť im čo, koľko, kedy, musíme po ne prísť, odviezť ich a doviezť naspäť.

Vaša mama učí v materskej škole, otec je koordinátorom sociálnych pracovníkov. Znie to ako model obyčajnej fungujúcej rodiny. Prečo je také ťažké dostať sa z osady?

To je ťažké vysvetliť. Dnes už je taká možnosť zrejme reálna, lebo som dospelý, otec už má po škole a mama má stálu prácu. Pred pár rokmi to však reálne nebolo. Viem, že o odchode z osady už rodičia premýšľajú. Je však ťažké odísť z domu, kde ste zabývaní a vrazili ste doň peniaze. Premýšľajú však, že by si vzali úver. Mne je jasné, že v osade zostať nechcem.

Čo pre mladého človeka znamená, že je jedným z Divých makov?

Zmenu života. Neuvedomí si to však hneď, ale až po niekoľkých rokoch. Väčšinou k nám totiž vstupujú deti okolo jedenástich rokov. Keď k nám dieťa príde, je to preň na jednej strane výlet a na druhej strane drina. Od rána do večera tu na sebe musí pracovať, trénovať to, v čom je dobré, divadlo, husle, spev. Je to preň teda aj istá forma trápenia. Po rokoch však zistí, že mu to pomohlo nielen v profesionálnom živote, ale aj v osobnom. Naučí ho to komunikovať, zlepšiť si slovenčinu, čo je pre mnohé rómske deti problém, a tiež mu rozšíri rozhľad. Zistia, že sa dá študovať aj inde, než v dedine alebo v najbližšom meste. Dá sa teda povedať, že im to prevráti život naruby, ale k lepšiemu.

Ako sa dieťa stane Divým makom?

V mojom prípade to bolo tak, že som predtým navštevoval pastoračné centrum pre Rómov, kde máme kapelu aj divadlo. Pracoval tam jeden z tútorov Divých makov, ktorý nám tam poslal prihlášky, prešli sme talentovkami a vzali nás. Nasledovala letná akadémia, workshopy, nášmu divadelnému súboru pridelili lektorku a režisérku Naďu Uherovú a tá s nami potom pracovala.

Spolupracujete nejako po celý rok?

Mení sa to, ale počas roka mávame niekoľko workshopov, potom sa cez prázdniny stretávame na letnej akadémii, po ktorej máme Bašável.

Na Bašáveli sa od talentovaných detí očakáva, že predvedú, čo vedia. Vy však študujete chemické inžinierstvo, a keby ste popri tom nehrali divadlo, zrejme by ste nemali čo ukázať. Nie je to škoda, že sa talentované rómske deti stále ukazujú v spojitosti s muzikálnym talentom, aj keď medzi nimi môže byť viac chemických inžinierov?

V Divých makoch nie sú len umelecky nadaní ľudia. Sú tu športové aj študijné talenty. Je to troška nevýhoda, že napríklad študijný talent veľmi nemá čo publiku ukázať. Napriek tomu si môže nájsť sponzora, ktorý mu pomôže. Na letnú akadémiu však prišlo aj dievča, ktoré je študijný talent, ale vedela sa začleniť a pridať sa do zboru.

 

Ktoré deti ešte patria do projektu Divé maky?

Ján Deme chcel byť lekárom už ako šestnásťročný, dnes má za sebou tri roky medicíny. V Divých makoch ho spočiatku podporovali aj v hre na klavíri a cimbale, ktoré však pre štúdium museli ísť trocha do úzadia. Rodina ho v štúdiu podporuje a majú spolu dobré vzťahy. Ján žije v Klenovci neďaleko Rimavskej Soboty.

Nikola Mitrášová z Bystrého pri Prešove spieva v speváckom zbore aj v miestnej kapele. Navštevuje konzervatórium v Košiciach, kde sa spevu intenzívne venuje. Vďaka podpore rodičov môžu jej starší súrodenci študovať na vysokých školách. Nikola dúfa, že sa raz bude ako vysokoškoláčka venovať spevu alebo pedagogike.

Mário Žiga má jedenásť rokov a na husliach zvládne zahrať aj náročné skladby. Býva v Prakovciach neďaleko Košíc, kde navštevuje aj umeleckú školu. Obaja jeho rodičia majú vyštudované konzervatórium, majú stálu prácu a chcú, aby sa hudobne vzdelával aj ich syn.

Jana Zacharová pochádza z Ponickej Huty. Svoj tanečný talent najprv začala rozvíjať na Strednej umeleckej škole v Hnúšti a neskôr aj na United World College Bosnia and Herzegovina, kde študuje v angličtine. Jana žije len s otcom a bratom, ktorí nemajú stále zamestnanie, a tak sa snažia privyrábať si aspoň príležitostnou prácou. Z toho by však Jane nedokázali štúdium zaplatiť.

Zuzana Šimčíková tiež pochádza z Ponickej Huty neďaleko Banskej Bystrice. Po maturite sa rozhodla urobiť si pedagogickú nadstavbu a popri tom pracuje ako učiteľka tanca na základnej umeleckej škole. Z toho, čo zarobí, sa snaží uživiť seba a zároveň pomôcť aj svojej rodine a piatim súrodencom.

… a mnoho ďalších, ktorých profily si môžete pozrieť na stránke Divých makov.