Nedeľná nekázeň: Boha nemožno zaviazať paragrafom

Kedy si uvedomíme, že je to naozaj vážne? Cudzie slovo triage sa v našej slovnej zásobe objavilo pred pol rokom a dnes sa už bežne používa v poslovenčenom prepise ako triáž. Videli sme koronakrízu nemocníc v lombardskom Bergame. Nebolo miesto pre každého a talianski lekári museli rozhodovať ako na vojnovom bojisku – triedenie, transport, terapia (TTT). To sme ešte boli „premianti Európy“. Obmedzenie osobnej slobody „opatreniami“ sme si vtedy zdôvodnili emotívne – aby sme ochránili najslabších, ťažko chorých a veľmi starých. Ale ak „to“ prestaneme zvládať, príde aj u nás na rad triáž. Ťažko chorých a veľmi starých necháme zomrieť pred nemocnicou, aby sme preťažené kapacity ušetrili pre tých, čo majú väčšiu nádej na vyliečenie a ešte aj potom štatisticky dlhší a aktívnejší život pred sebou. Väčšia sila a vyšší záujem celku obmedzí našu osobnú slobodu a oberie nás aj o neodňateľné práva. Vieme to odôvodniť morálne aj ekonomicky a emocionálne sa prispôsobíme. Už sme mali prvú minútu ticha, onedlho budeme mať aj „koronové stĺpy“ na námestiach.

Pred koronavýzvou stojíme s vyvalenými očami, až sme zabudli ústa zavrieť. Nemáme na kedy odkladať, aby sme sa s tým vyrovnali. So zomieraním v preťažených nemocniciach beží výskum opreteky, očkovanie je na dosah. Rovnako však potrebujeme zrieť aj eticky, to sa tiež nedá odkladať o rok-dva, keď konečne prestaneme zomierať po státisícoch.

Vírus nerozlišuje účel zhromaždenia, či krčma, divadlo, liga alebo omša. Zdalo by sa, že úradná cirkev už pochopila a disciplinovane sa zaradila. Zhromaždenie ako zhromaždenie. O zatvorení nerozhoduje cirkevný úrad, ale vírus. Tým nepripodobňujeme kostol plavárni, iba rešpektujeme biologický fakt, že len človek nakazí človeka.

Do toho prišiel úder z rímskej inkvizície. List kongregácie pre vieru zo 14. júla 2020 Samaritanus bonus (Milosrdný Samaritán) v čl. V 11 odopiera sviatosti (sviatosť chorých, zmierenia a eucharistie) pre tých, čo žiadajú eutanáziu alebo asistované suicídium. Tak to je teda naozajstná triáž! Úradná cirkev si postaví mýtnicu ešte kúsok pred Petrom a rozhodne, že daktorých nepustí ani k bráne.

Pápež František sa občas vyjadrí veľmi nádejne, ako keby čo na srdci, to na jazyku. Ale kým sa to dostane z jeho jazyka na úradom potvrdené písmo, tak reč vychladne a stuhne. V dokumente Samaritanus bonus je piata kapitola „učenie magistéria“ napísaná ako za Ratzingera. Cirkev tu nekoná ako milosrdný samaritán, ale učí bez empatie ako automat na cirkevné právo.

Aj podľa prieskumov verejnej mienky sa ukazuje, že postoj k vlastnému zomieraniu vyzrieva viac v celospoločenskej diskusii, ktorá len čiastočne dbá na vedecké poznatky, lekárske úvahy alebo etické debaty. Vedci a lekári ťahajú za kratší koniec, ako aj teraz pri postojoch k pandémii covidu-19, testovaniu alebo očkovaniu. Dôležité je, aby ťažko chorí a veľmi starí nemali pocit, že sú tým ostatným len na ťarchu. Preto by mohol byť vo verejnej debate prospešný motivujúci postoj cirkvi.

Kongregácia dala Samaritána do názvu svojho listu a hneď v prvej vete odkazuje na evanjelium v Lukášovom podaní. V biblickom príbehu zaznieva Ježišova výčitka vtedajšej náboženskej elite – mnoho veľkých slov a gest, ale skutek utek. Do protikladu dáva prístup Samaritána, ktorý bol z inej náboženskej frakcie. V dnešnej dobe by sme z rímskokatolíckeho pohľadu mohli povedať, že zranenému pomohol luterán… Ale príbeh má aj iný rozmer, lebo zo Samaritána s veľkým „S“ ako vzoru sa stal samaritán s malým „s“ ako označenie služby, ktorá nerozlišuje. Nejde len o to, že „katolíci sa nestarali a luterán pomohol“. Ide o to, že pomohol komukoľvek, pozeral na jeho rany a núdzu, nie na paragrafy. Tí, čo vedeli čítať v písmach, sa zranenému vyhli, lebo si svoju necitlivosť vedeli zo zákona obhájiť. Aj úradná cirkev nás vo svojom liste núti k bezhlavej poslušnosti litere zákona, dokonca pod hrozbou odopretia sviatostí, namiesto toho, aby našu bolesť, sociálne strádanie, existenciálnu úzkosť a strach zo smrti prikryla plášťom láskavého samaritána.

Je to rúhavá trúfalosť, keď chcú zaviazať Boha, aby ma odvrhol, lebo oni na to spravili paragraf. Ak raz budem musieť svoju slobodu potvrdiť aj tvárou v tvár smrti, dôverujem, že Boh je láskavé privinutie. Je však ťažké nájsť takýto náboženský postoj k Bohu v dokumentoch a skutkoch úradnej cirkvi. V rímskej kúrii sa zviditeľňuje len jeden samaritán, pápež František, ktorý pri triáži jednoznačne uprednostňuje milosrdenstvo, a nie zákony.