Na ulici Nový svet, ktorá je výstavnou skriňou kozmopolitnej Varšavy, panuje pred demonštráciou pokoj. Len pred Kostolom svätého kríža stojí formácia -násťročných chlapcov v maskáčoch a s odhodlanými výrazmi na tvárach. Chráni ich kordón vojenskej polície. Celú scénu ruší len malý detail: široko-ďaleko nie je nikto, kto by ich chcel ohrozovať. A to ani o dve hodiny neskôr, keď tadiaľ prejde mnohotisícová demonštrácia za práva žien.

Keď sa to udeje, z reproduktorov kostola sa budú na demonštrantov valiť náboženské spevy, modlitby a najmä – nástojčivý, desivý detský plač. Ak mal byť mementom utrpenia nenarodených detí, tento pokus veľmi nevyšiel. Nenarodené deti, samozrejme, neplačú. A naopak, tie, ktoré sa budú odteraz musieť v dôsledku lobingu cirkvi narodiť i napriek ťažkým vrodeným chybám, si toho utrpenia v nastávajúcom živote zrejme užijú viac ako dosť. To však nie je dôležité. Psychický nátlak sa predsa nemusí riadiť zákonmi logiky.

Keď demonštranti zmiznú v diaľke, chlapci napäto vykúkajú spoza ramien vojenských policajtov a neskrývajú sklamanie. Pochod tu ani len nespomalil, nikto si ich nevšímal. Akoby boli vzduch.

Je to dôkaz, že organizátorky masových protestov sú naďalej o krok pred svojimi protivníkmi. Minulý týždeň, keď spontánne vypukli prvé demonštrácie, nahnevaní účastníci narúšali omše, niekoľko kostolov postriekali hanlivými heslami a sporadicky sa vyskytli i konfrontácie s veriacimi. Ženské organizácie si z toho zobrali ponaučenie, pretože takéto akty vandalizmu boli najrýchlejšou cestou, ako stratiť priazeň bežných ľudí.

A tak zatiaľ čo pravicoví aktivisti mobilizovali úderky, ako tú spred Kostola svätého kríža a vláda nasadila ku kostolom armádu, protestujúci si naopak osvojovali zásady, že musia postupovať nenásilne a nesmú sa dať vyprovokovať za žiadnu cenu. Práve vďaka tomu scéna pri kostole vyznela tak smiešne. Dav, ktorý by zmietol ochrancov aj policajtov v priebehu pár sekúnd, ich porazil bez boja – dokonalým nezáujmom.

Začiatok

To, čo sa dnes deje v uliciach Varšavy