Americký konvoj na Slovensku – nedramatizovať a ukázať naše záujmy

O niekoľko týždňov sa v susednom Maďarsku uskutoční vojenské cvičenie s účasťou maďarských a amerických vojakov. Americkí vojaci do Maďarska prídu zo svojich základní v Nemecku, a už aj pri letmom pohľade na mapu je zrejmé, že sa s vysokou pravdepodobnosťou presunú aj cez Slovensko.

Hoci ešte nie sú známe ani detaily, už sa začali formovať skupinky ľudí s rôznymi profilmi, ktorí sa chcú postaviť proti prechodu spojencov. Samozrejme majú demokratické právo demonštrovať voči čomukoľvek, dokonca aj proti zdravému rozumu.

Našou úlohou je pozerať sa na veci racionálne, na základe svojich záujmov, hodnôt a nedávať zbytočne veľkú dôležitosť malej, ale o to hlasnejšej skupinke, ktorá chýbajúce odborné argumenty nahradzuje intenzitou hlasu. Tento článok je pokusom o racionálne vysvetlenie toho, čo to celé znamená.

Nariekanie a potreba dáždnika

Na presun amerického konvoja sa teda môžeme pozerať z troch perspektív: cez naše záujmy, cez naše hodnoty a cez prizmu zdravého rozumu, ktorý často v tej umelo vytvorenej hystérii zaniká. Naším prvoradým záujmom sú čo najvyššie možné garancie bezpečnosti Európy. Keďže ani v súčasnosti, ani v predvídateľnej budúcnosti európske štáty, či už individuálne, alebo v rámci Európskej únie, nebudú schopné samotné garantovať bezpečnosť kontinentu, je NATO a v rámci toho americká politická a vojenská prítomnosť v Európe nenahraditeľná.

V podstate všetky európske štáty, uvedomujúc si vlastné limity, sú za zachovanie prítomnosti USA v Európe. Výnimkou nie je ani Slovensko.

Za ostatných 15 rokov poznám viac-menej všetky stanoviská, stratégie, či dokumenty ministerstva obrany a ministerstva zahraničných vecí venujúce sa otázkam európskej bezpečnosti, bez rozdielu vládnucich politických strán. Jeden z najdôležitejších stálych faktorov, ktorý je v nich počas celého obdobia prítomný, je apel na zachovanie silnej americkej prítomnosti v Európe a posilnenie transatlantickej väzby ako základného garanta európskej bezpečnosti.

Je to tak trošku aj schizofrenické, keďže my sami odmietame platiť za svoju bezpečnosť, ale od našich spojencov chceme, aby platili za nás, vrátane pomerne nákladnej vojenskej prítomnosti.

Je teda prirodzené, aby sme postupovali na základe svojich základných bezpečnostných záujmov a podporili strategickú prítomnosť USA aj takou, medzi spojencami absolútne bežnou záležitosťou, ako je prechod jednotiek cez územie. Navyše, v situácii, keď sa Rusko rozhodlo prepísať pravidlá európskej bezpečnosti a snaží sa zdemolovať jej základné piliere, je prítomnosť našich najsilnejších spojencov v strednej Európe životne dôležitá.

Nemôžeme vzdorovať historickým trendom, vrátane amerického pivotu do ázijsko-pacifického regiónu, ale namiesto neustáleho nariekania, že Američania odchádzajú, či nie sme pre nich ako Európa takí dôležití, by sme mali aspoň urobiť všetko, aby ten bezpečnostný dáždnik, ktorý držia nad Európou, bol čo najsilnejší.

Preč zo šedej zóny

Druhým dôležitým faktorom sú naše hodnoty. Mali by sme vedieť, na ktorej strane histórie stojíme, čo je pre nás dôležité, čo je kľúčové pre našu identitu, a mali by sme mať aj odvahu to otvorene povedať a byť hotoví to ochrániť. Čiže áno ľudským právam, áno dôstojnosti a dôležitosti jednotlivca, a tomu, čo sa zvykne nazývať západnými hodnotami a západným spôsobom života. Nie autoritárskym režimom, kde jednotlivec neznamená nič, režimom, ktoré vojensky napádajú susedov a okupujú či anektujú časť ich územia.

To neznamená, že naši západní spojenci sú dokonalí, nie sú, tak ako ani my nie sme. Dokonca si myslím, že by sme s nimi mali o tých chybách diskutovať, predovšetkým čo sa týka ich zahraničnej politiky a rozhodnutí, ktoré majú vplyv aj na nás (Rusko, Ukrajina, Balkán, podoba a budúcnosť NATO a EÚ), a mali by sme obhajovať naše záujmy čo najefektívnejšie.

Ale napriek všetkým tým chybám nám budú Spojené štáty a európske krajiny vždy oveľa bližšie ako ktorákoľvek iná krajina, najmä tie, kde osud, dôstojnosť a názor jednotlivca neznamenajú nič.

Áno, prechod amerického konvoja je bežná vec, ale popritom bude mať aj symbolický význam, že stredná Európa je dôležitá pre Ameriku, že náš región môže počítať s pomocou spojencov a že sú tu, ak ich budeme potrebovať.

A ak oni našli politickú či strategickú víziu to demonštrovať, aj my by sme mali nájsť odvahu na to primerane reagovať, na základe našich hodnôt a našich záujmov, ktoré tak rozhodne prezentujeme za zatvorenými dverami v Bruseli, či v bezpečnej „šedej zóne“ strategických dokumentov, ktoré okrem expertov a diplomatov nikto nečíta, preto by bolo načase to povedať aj otvorene a verejne.

Radšej s chladnou hlavou

A do tretice nám zostal ešte zdravý rozum, ktorý tu vo verejných diskusiách príliš často chýba. Musíme zachovať pokoj a analyzovať veci v kontexte a bez hystérie. Prechod spojencov cez naše územie je úplne štandardná vec, deje sa to bežne. Na Slovensku sa dokonca niekoľkokrát ročne objavujú spojeneckí vojaci, vrátane Američanov, aby tu cvičili, a ministerstvo obrany vždy s veľkou pýchou komunikuje, akí sú spokojní napríklad s výcvikovým priestorom Lešť.

To, že sa teraz náhle pozbierala zvláštna koalícia protizápadných konšpirátorov, krajná pravica, krajná ľavica, bývalí disidenti a ďalší, pod vlajkou Sovietskeho zväzu, či ľudia tváriaci sa ako odborníci, ale bez reálnej praxe v odbore, či už zo štátnej správy či z expertnej komunity, ešte neznamená, že ide o nejakú mimoriadnu vec. Popri nepopierateľnej symbolike totiž naozaj ide o štandardný presun spojeneckých vojakov – nič menej, nič viac.

Mali by sme si zachovať dôstojnosť a chladnú hlavu, a nereagovať na každý nezmysel, ktorý niekto vyprodukuje, len aby nejako zaujal, lebo tým len pridáme na dôležitosti ich pôvodcom. Treba argumentovať, pokojne, odborne, a poukázať na to, že odborné argumenty či vedomosti nie je možné nahradiť urážkami či zvýšeným hlasom.

Na slová o provokácii treba povedať, že spojenci objavujúci sa na území iných spojencov sú bežnou vecou, ktorá má ďaleko od provokácie, nehovoriac o okupácii susedov.

V tomto kontexte treba opäť poukázať na kľúčovú úlohu a zodpovednosť ministerstva obrany, a čiastočne aj ministerstva zahraničných vecí. Ministerstvo obrany by malo občanom jasne vysvetliť kontext celého presunu, ako aj všetky dôležité okolnosti. Ak sa to nestane, opäť sa len dobrovoľne odovzdá pôda konšpirátorom.

Odstrašujúcim príkladom komunikácie je prípad, keď Slovensko požiadalo o vytvorenie koordinačného centra NATO na Slovensku (v NATO-speaku NFIU), keď MO SR odkomunikovalo celú záležitosť len veľmi stručne, nejasne a z komunikačného hľadiska v absolútne nevhodnom čase.

Okamžite sa vyrojili falošné informácie a komunikačné pole zostalo rôznym fámam či nesprávnym tvrdeniam, keďže okrem odborníkov nemal relevantné informácie, o čo vlastne ide, nikto. Ak bude ministerstvo prechod Američanov komunikovať, či, presnejšie, nekomunikovať podobne, opäť hrozí podobný scenár.

Nie sme sami

V krátkosti je teda prechod amerických vojakov cez územie Slovenska témou, ktorú netreba zbytočne dramatizovať, ale na druhej strane je priestorom aj na to, aby sme prezentovali, aké sú naše záujmy a hodnoty.

Cvičenia americkej armády so stredoeurópskymi silami, najmä v našom bezprostrednom regióne, výrazne posilňujú našu bezpečnosť, a majú aj symbolický odkaz, že nie sme sami proti bezpečnostným hrozbám, ktorým stredná Európa nie je schopná sama čeliť.