Ako to povedal Cyprich? Rozliať ružovú farbu a pozlátiť nebo
V Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy je do 29. novembra výstava zo zbierky Art Fondu nazvaná Snívaj?! V hlavnej línii ilustruje obraz vytesneného umenia v totalitnom režime v konfrontácii s dneškom.
Koncom sedemdesiatych rokov sa slovenský performer a teoretik umenia Robert Cyprich (1951–1995) ešte len blížil k tridsiatke, no frustráciu z osudu svojej umeleckej generácie, zdieľajúcej pocit outsiderov voči vtedajšej oficiálnej výtvarnej scéne, vyjadril veľmi jednoznačne: „Každý z nás chcel chvíľu zmeniť tento svet, ja, žiaľ, ho už meniť nemám chuť. Chcem už len pomáhať ľuďom snívať. Veď čo sa i dnes ľuďom dá dať? Rozliať ružovú farbu a pozlátiť nebo!“
Týchto pár emotívnych viet inšpirovalo kurátorky Beatu Jablonskú a Kristínu Zaťko Jarošovú k názvu výstavy zo zbierok Art Fondu, ktorá je sprístupnená do konca novembra v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy. Názov Snívaj?! však rozhodne nevnímajú defetisticky a expozíciou dokumentujú, ako si výtvarníci neoficiálnej scény v čase normalizácie, v čase cenzúry a vylúčenia z oficiálneho diania vytvorili vnútorný exil, živnú pôdu a priestor na snívanie a slobodné rozjímanie.
„Prostredníctvom silného metaforického, ale aj kritického myslenia to snívanie nezostáva na úrovni romantického rojčenia, ale polemicky reflektuje vtedajšiu spoločenskú, politickú a kultúrnu situáciu,“ upresňuje Beata Jablonská a dodáva, že snahou výstavy je sledovať cestu umeleckých únikov a ich túžobnej viery, že nejde o sny utopické. Navyše, výstavný projekt, ktorý má silný presah do súčasnosti nielen trvalým odkazom diel autorov vtedajšej neoficiálnej scény, ale aj prezentovaním tvorby súčasných umelcov, dokazuje, že aj v dnešnom komplikovanom svete plnom najrôznejších kríz sa snívanie, teda rozmýšľanie o svete, nanovo stáva nielen možnosťou, ale priam nevyhnutnosťou.
Avantgardné sebavedomie
„Výstava ponúka jedinečnú prezentáciu tvorby kľúčových slovenských výtvarníkov, ktorí nastupovali na umeleckú scénu od obdobia šesťdesiatych rokov 20. storočia až po ponovembrovú generáciu 90. rokov,“ pokračuje Jablonská. „Ťažisko je postavené na dielach, ktoré zrkadlia uvoľnenie spoločenskej a politickej situácie v období obrodného procesu Pražskej jari. Umelecká scéna si v tých na chvíľu slobodnejších časoch dokázala vybojovať avantgardné sebavedomie a dodnes neprekonateľnú autentickosť.“
Dvadsiatku umelcov nechceli kurátorky prezentovať ani chronologicky, ani v samostatných osobných blokoch, ale v nejakom príťažlivom a zmysluplnom
