Bola typ „čo na srdci, to na jazyku“. Najprv to bolo osviežujúce, potom to začalo bolieť
Niektorí ľudia sú takí uprimní, až ubližujú iným.
Renáta bola roky presvedčená o tom, že taktnosť nielenže patrí k slušnej výchove, ale do istej miery aj uľahčuje život a komunikáciu. Sama sa označuje za nie veľmi sebaistú osobu so schopnosťou empaticky sa vžiť do iných.
„Vždy som si myslela, že aj nepríjemné veci či kritika sa dajú vyjadriť zaobalene a že niekedy si je lepšie zahryznúť do jazyka a nechať si prvú impulzívnu vetu pre seba. Možno je to moje nastavanie, možno to súvisí s tým, že pracujem s jazykovým prejavom a moja profesia mi velí, aby som sa skôr držala v úzadí a zostávala neutrálna,“ hovorí 37-ročná tlmočníčka, ktorá pracuje v jednej z inštitúcií Európskej únie.
Zhruba pred piatimi rokmi sa v lietadle zoznámila s Táňou. Sedeli vedľa seba, išlo o dlhý zaoceánsky let, a tak sa zarozprávali. „Táňa bola veľmi extrovertná, asi neprekvapí, že rozhovor začala ona. Ja si inak v lietadle radšej čítam alebo pozerám film a spoločnosť neznámych ľudí nevyhľadávam. Táňa mala istý šarm a naliehavosť v hlase, a tak som urobila výnimku,“ hovorí Renáta.
Hoci sa vôbec nepoznali, Táňa si nedávala servítku pred ústa. „Hneď všetko a každého komentovala, bola sarkastická, zábavná, briskná. Dávno som sa tak nenasmiala ako s ňou. Keď sme sa lúčili na letisku v Montreale, vymenili sme si telefónne čísla aj e-mailové adresy. O dva týždne sme sa stretli opäť, to už v Belgicku, kde aj ona pracovala pre jednu súkromnú spoločnosť.“
Veď ja len hovorím pravdu
Netrvalo dlho a z Táne a Renáty sa stali dobré kamarátky. Táňa mala veľa známych, nielen z práce, ale aj z univerzity, kde si robila doktorát. „Takmer na každom mieste, kam sme večer zašli, sme stretli niekoho, koho poznala. Ja som to nechápala: v Belgicku som žila dlhšie ako ona a okrem pár kolegýň a ich partnerov som tam nikoho nepoznala,“ hovorí Renáta.
Po čase si však uvedomila, že ľudia, ktorí