Denník N

Škandinavista a prekladateľ Miroslav Zumrík: Literatúra sa musí zaoberať aj odvrátenou stranou toho, čo znamená byť človekom

Foto N - Monika Kompaníková
Foto N – Monika Kompaníková

Škandinavista a prekladateľ Miroslav Zumrík hovorí o knihe švédskeho reportéra a spisovateľa Stiga Dagermana Nemecká jeseň, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N, aj o poetike nórskych súdnych spisov alebo o severskom metale.

Keď som vás oslovila, či by ste knihu Nemecká jeseň nechceli preložiť, tak ste sa veľmi potešili. Prečo?

Pretože Stig Dagerman bol jeden z prvých autorov, ktorých som sa kedy pokúšal čítať v origináli, ešte keď som bol poľštinár. Spolužiaci vtedy čítali kratučkú poviedku, ktorá sa volala Ako zabiť dieťa a týkala sa hrozby, ktorú vnímajú šoféri, že aj keď človek celý život prežije v bezpečí a ohľaduplne, stačí maličký okamih, aby sa celý život zvrátil – šoférov a aj toho, koho zrazí. Bol to krátky text a pamätám si, že sa mi veľmi páčil. Keď sa do švédskeho jazyka človek ponorí, tak mu skôr či neskôr začne pripomínať trošku nemčinu, trošku angličtinu – a ukázalo sa, že sa dá rozumieť tomu, čo mi spočiatku znelo ako nepreniknuteľná stena zvukov. A to bola práve Dagermanova poviedka.

V slovenčine zatiaľ Dagermanovi vyšiel iba román Popálené dieťa. Iné jeho texty, ktoré som počúvala alebo čítala v češtine, sa mi zdali veľmi zložité. Konštrukcia viet bola komplikovaná. Začať sa učiť švédčinu na Stigovi Dagermanovi sa mi zdá byť odvážne.

To je to, čo horskí vodcovia nazývajú odvahou nevedomého. Stig Dagerman patrí k náročnejším autorom práve preto, že na prvý pohľad sa s ním človek vie stotožniť. Ale štylistická úroveň, poctivosť alebo ponor do psychiky spôsobuje, že jeho texty si treba čítať viackrát po sebe, aby si zachovali ten zvláštny rytmus. To však platí o všetkých prekladoch.

O čom je Nemecká jeseň?

Sú to reportáže, ktoré dostal za úlohu napísať vtedy ešte veľmi mladý spisovateľ. Dagerman dostal prostriedky na to, aby v roku 1946 cestoval do povojnového Nemecka, mal pomerne veľkú slobodu v tom, ako stvárniť text, či ho bude chcieť napísať tam alebo až po návrate domov – to nechalo vydavateľstvo na ňom. Po jeho návrate postupne vychádzali texty v novinách Expressen a čoskoro sa dostal na pretras aj plán vydať ich knižne. V roku 1947 sa objavili aj na knižnom trhu pod názvom Nemecká jeseň. Kniha zarezonovala už vtedy a považujem za šťastné riešenie, že ako doslov alebo príloha k tomuto vydaniu sú pridané aj dobové ohlasy a recenzie. Tie vytvárajú predstavu o tom, ako knihu vnímali Dagermanovi súčasníci. Ešte nie z odstupu od druhej svetovej vojny a zároveň aj literárnej histórie.

Dagermanovi niektorí kritici vyčítajú, že nie je veľmi objektívny. Súhlasíte?

Časť čitateľov vnímala ako istú devízu, že to nebol len faktografický text, a časť poukazovala na to, že sa v ňom nedá utlmiť básnické pretváranie toho, čo autor vidí, na to, čo by znelo dobre v literatúre. Zároveň určitá časť recenzentov poukazovala na to, že v porovnaní s inými knihami sa Dagerman dosť oslobodil od symbolického transformovania a do veľkej miery si vystačil s tým, čo videl za bieleho dňa medzi ľuďmi.

Ako sa dostal k rôznym ľuďom, ktorí ho sprevádzali povojnovým rozbombardovaným Nemeckom? Aj vďaka nim navštívil miesta, na ktoré by sa asi za iných okolností nedostal.

On sa mohol sčasti oprieť o sieť známych a rodiny, sčasti o ľudí z kruhov syndikalistov. Tí mali takú širokú sieť, že človek mohol prísť do inej krajiny, kde sa vedel spoľahnúť, že sa ho niekto ujme a nenechá bez strechy nad hlavou.

Dagerman si vzal za ženu nemeckú utečenku, ktorá vďaka sobášu získala švédske občianstvo, a niektorí sprievodcovia boli aj z jej preživšej rodiny. Odlišuje sa Dagermanova Nemecká jeseň od iných povojnových reportáží tým, že sa nevenuje utrpeniu obetí – teda Židov alebo národov z východnej Európy –, ale práve utrpeniu vinníkov – Nemcov?

Spomínam si na jednu myšlienku spisovateľa Grahama Greena, ktorý povedal, že úlohou literatúry je vzbudzovať sympatiu k ľuďom, ktorí sú väčšinou na tej druhej strane barikády alebo sympatií. Green hovorí o zradcoch alebo podobne. Aj iní spisovatelia zdôrazňujú, že je oveľa ľahšie odsúdiť človeka ako pokúsiť sa vžiť do jeho situácie a aj páchateľa alebo antagonistu vnímať prostredníctvom literatúry z tej jeho strany. Ani v rámci severskej literatúry nie je Dagerman osamotený. Pripomenul mi nórskeho spisovateľa Stiga Sæterbakkena, ktorý patril k novším autorom – bohužiaľ, patril, pretože aj on si v určitom okamihu povedal, že už ďalej žiť odmieta. Sæterbakken zdôrazňoval aj to, že literatúra sa môže – a v jeho prípade až musí – zaoberať aj tým otáznym, kontroverzným, špinavým, tým, čo je na pováženie. Odvrátenou stranou toho, čo znamená byť človekom.

Kúpte si túto knihu priamo na Obchod.dennikn.sk.

Elfriede Jelinek, nemecká spisovateľka a nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, napísala k Nemeckej jeseni emotívny predslov. Ona sa nad otázkou objektivity vôbec nepozastavuje, ale vyzdvihuje autorovu schopnosť súcitu s ľuďmi, ktorí vlastne spôsobili všetko to zlo.

Myslím, že v Elfriede Jelinek sa opäť veľmi silno ozýva literátka. V jednej chvíli zdôrazňuje, ako je literatúra schopná zastaviť čas a umožňuje tým získať odstup. Pretože z bezprostredne prežitej skutočnosti vyplýva často trauma. Pekne o nej hovorí hudobník Nick Cave: na to, aby sme mohli spracovať traumu, aby sme ju dokázali aspoň uchopiť, potrebujeme určitý odstup, hoci nás aj prerastá. V bezprostrednom okamihu, keď človek prechádza niečím novým alebo bolestivým, nemá čas vnímať to z estetického alebo literárneho hľadiska a práve na to Elfriede Jelinek poukazuje – že je potrebný čas. Jej predslov v tejto knihe je pokračovaním jej vlastnej poetiky.

Už len ten predslov stojí za prečítanie. Elfriede Jelinek píše veľmi dlhé vety a veľké časti textu sú napríklad v zátvorkách. Ako sa vám prekladal jej text?

Pokúsil som sa pristúpiť na jej pravidlá hry. Jelinek si ako moderná autorka vyžaduje opakované čítanie a vracanie sa k textu. Produkuje knihy, ktoré majú viacero vrstiev, nie sú založené na sledovaní deja, ale skôr tých ďalších vrstiev. Videl som, že to nie je klasický predslov, ktorý má „predžuť“ text. Sama sa hlási k tomu, že sa od Dagermana učila akoby dívať sa na svet – tým literárnym pohľadom, ktorý vidí to, čo je konkrétne, a zároveň sa v tom konkrétnom snaží zachytiť aj to symbolické a univerzálne.

Veľmi sugestívne sú Dagermanove opisy toho, čo videl a zažil, ale v knihe je aj veľa úvah o vine, spravodlivosti, o miere utrpenia ľudí, ktorí zavinili toľko zla – mnohí z nich boli príslušníci SS. Keď prekladáte takýto zložitý text, idete slovo po slove? Nakoľko je možné zachovať zmysel a zároveň preložiť vetu tak, aby dobre znela aj v slovenčine?

Preklad prebieha vždy vo vrstvách. Najskôr je vždy hrubý preklad, ktorý sa snaží zachovať čo najviac informácií, potom sa pristupuje k tomu, aby text nebol takzvane hypnotizovaný originálom, teda aby nezachovával slovosled švédskej vety a nevyužíval pre nás neobvyklé pravidlá. To je potrebné v ďalších a ďalších čítaniach postupne odstrániť. A potom ešte nasledujú ďalšie dva páry očí, ktoré si všimnú to, čo si ja nevšimnem ani pri opakovanom čítaní. Nebýva to zvykom, no je zaujímavé porovnať si riešenia v paralelných prekladoch do iných jazykov – ale zdôrazňujem, že ex post, nie vopred, lebo to človeka ovplyvní. Je to tiež istá forma sebareflexie. Doslovný preklad je len nultá fáza. Ja sa v dialógu s autorom snažím zachytiť rytmus textu a ten nejako zachovať v slovenčine. Severské jazyky už od čias vikingskej poetiky kladú dôraz na aliteráciu, teda opakovanie začiatočných písmen, a zvukové efekty, čo sa dá v istom zmysle zachovať aj v slovenskom preklade – teda že text má nejaký rytmus, člení sa do rytmických jednotiek. Vo Švédsku nie je napríklad štylistickou chybou, ak sa v každej druhej vete opakuje sloveso byť.

My sa však snažíme hľadať nejaké ekvivalenty alebo vetu preštylizovať, aby sa slová neopakovali, lebo sa to považuje za chybu. To sa týka aj uvádzacích viet – po švédsky alebo nórsky nie je problém v dialógu opakovať slová povedal, povedala, povedal. My sa snažíme slovesá obmieňať. V slovenskej prekladateľskej tradícii platí zásada dobrej slovenčiny – takže text by mal v zásade pôsobiť ako dobrý slovenský text. Môže exotizovať, ale tak, aby ten výsledný text nebol vo vleku pôvodného jazyka. Z textu musí byť jasné, že s výrazovými prostriedkami narába prekladateľ vedome a je to zámer.

Dagerman mal veľmi turbulentný život s predčasným koncom. Prispelo k nemu aj to, ako napísal Nemeckú jeseň, to, ako kniha nakoniec vyznela?

Jeho intenzívne prežívaný krátky život sa do veľkej miery plasticky objavuje v jeho témach aj v tom, ako ich uchopil vo svojich knihách. K pohrávaniu sa s koncom mal blízko, niekoľkokrát sa pokúsil o samovraždu, ale je zaujímavé, koľko toho stihol vyprodukovať. Intenzívne písal len štyri roky, pritom napísal štyri romány, zbierku poviedok, päť drám, básne, eseje, reportáže.

Asi sa to nepomeriava dĺžkou života. Tak ako v prípade Sæterbakkena v určitej životnej fáze človek nedokáže čerpať zmysel existencie z vlastných diel, hoci to možno ostatní považujú za škodu alebo tragédiu a literárni vedci za stratu. To je prípad viacerých mne blízkych umelcov.

Zrejme na neho zapôsobila aj skúsenosť z Nemecka. O utrpení písal aj predtým, ale to bola teória, ktorá sa odohrávala v jeho hlave, no v Nemecku zažíval utrpenie v reálnom čase. Napriek tomu, že po publikovaní reportáží zažíval veľký úspech, siahol si na život.

Mňa v tejto súvislosti upútalo, že sa po návrate do Švédska pozastavil nad tým, že jednak mu to subjektívne pripadalo ako oveľa dlhší pobyt a zároveň sám priznával, že Švédsko vzhľadom na svoju oficiálnu neutralitu bolo v inej pozícii ako prakticky dysfunkčné rozvrátené Nemecko. Teda krajina, ktorá sa musela zviechať aj z kolektívnej viny a musela znovu vybudovať svoje dejiny s novými postojmi k vlastnej histórii. On sám vnímal ako isté privilégium, že tam jednoducho priletel, mohol sa spoľahnúť na sieť známych a mal sa kam vrátiť. Beznádej ľudí v zatopených pivniciach a detí, ktoré musia kradnúť a robiť ešte horšie veci, vnímal len cez filter literatúry. Alebo toho, že tam bol na návšteve.

Prečítajte si ukážku z knihy Nemecká jeseň.

Môže to byť aj nejaká forma obrany voči tomu nestráviteľnému, čo človek vidí na vlastné oči a musí to spracovať? On mal len 23 rokov, keď bol konfrontovaný s takým utrpením.

Keď je raz niekto bytostným spisovateľom, vidí literárny námet aj v tom, čo je vážne alebo tragické. Fotograf môže vytvoriť úžasnú fotografiu veci, ktorá je sama osebe zlá alebo tragická. S tým takisto možno súvisí otázka, či sa autor nemá v tej chvíli radšej snažiť pomôcť. A či je vôbec etické snažiť sa zachytiť pre ostatných ten moment v takej vytríbenej umeleckej forme.

Tento rozhovor sme nakrúcali ako podcast a vy ste spomínali, že ste sa aj nórčinu začali učiť prostredníctvom podcastov.

Keď som sa začal učiť nórsky, hľadal som možnosť, ako sa – okrem týždňových kurzov na univerzite – dostať do kontaktu s jazykom. Nórsky štátny rozhlas má pomerne bohatú ponuku podcastov všetkých druhov. Nóri si natoľko zakladajú na dialektoch, že nimi rozprávajú aj vo verejnom priestore a o to je zaujímavejšia škola rôznych nórskych dialektov. Chcel som čo najlepšie rozumieť tomu, ako sa reálne rozpráva.

Nórčina bol prvým severským jazykom, ktorý ste sa začali učiť, a hneď ste začali dialektmi?

Áno, v hovorenej podobe človek ani nemá inú možnosť, lebo čosi také ako jediná spisovná nórčina ani neexistuje. Sú dve zaužívané písomné formy, ale hovorový jazyk sa opiera o dialekt.

Učili ste sa sám? Dajú sa severské jazyky študovať na Slovensku?

Severské jazyky sa dajú študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky. Sekcia škandinavistiky sa zameriava prevažne na švédsky jazyk, prekladateľstvo a tlmočníctvo, zároveň je možné voliť si kurzy napríklad nórčiny. Mali sme nórsku lektorku a lektorov.

Ovládate švédčinu, nórčinu aj poľštinu. Prečo ste sa dali na poľštinu?

Keď som vyštudoval filozofiu, uvedomil som si, že by som sa chcel venovať jazykom. Poľština bola prvá voľba, pretože som od Popradu a po strane starého otca z maminej strany som mal k poľštine blízko. Poľštinu považujem za veľmi pekný jazyk so zaujímavou literatúrou. Takže to išlo celkom jednoducho a počas spoločných hodín so švédčinármi a nórčinármi som si uvedomil, že švédska alebo severská kultúra je mi možno ešte o čosi bližšia.

Koľko je na Slovensku švédčinárov? Severských kníh sa prekladá relatívne dosť, sú to väčšinou trilery alebo detektívky. Ale na to, aké sú to malé a nám vzdialené krajiny, aj vzhľadom na to, aký obrovský je angloamerický alebo anglosaský literárny trh, je objem severskej literatúry celkom veľký.

Myslím, že je to tak a je to zároveň dobre. Preklad zo severských jazykov nemá u nás až takú dlhú tradíciu ako povedzme v Čechách, ale napriek tomu je tu veľmi silná tradícia už od konca druhej svetovej vojny. A čo sa týka tých súčasných čísiel alebo prekladateľov, napríklad len v aktuálnych ročníkoch na Filozofickej fakulte UK sa počet študentov pohybuje od päť do pätnásť v kombinácii angličtina – švédčina, nemčina – švédčina. Zaujímavý ročník bol aj ten, ktorý mal kombináciu švédčina – fínčina, čo je zaujímavá výzva, lebo oba jazyky začínate od nuly a fínčina je úplne iný jazyk ako germánske severské jazyky. Rádovo sú to teda desiatky prekladateľov.

Môže to súvisieť aj s tým, že severania majú dobre prepracovaný a štedro dotovaný systém podpory a vydávania prekladov svojich kníh v zahraničí?

To je aj moja skúsenosť. Severania a najmä Nóri sú veľmi radi, ak sa niekto zaujíma o ich jazyk a ich kultúru, ktorú oni sami vnímajú ako tú „malú“, pretože ich je približne toľko čo nás. Podobne je to vo Švédsku. V Nórsku existuje samostatná organizácia NORLA, Norwegian Literature Abroad, ktorá má za cieľ podporovať preklady z nórčiny – a netýka sa to len klasických autorov, ale aj populárnej, vedeckej alebo náučnej literatúry. Svojho času mal veľký úspech napríklad titul o správnom skladovaní a manipulovaní s drevom na kúrenie.

To je naozaj veľmi špecifická téma.

Áno, to je však tým, že chatárstvo alebo pobyt v prírode má v Nórsku a vo Švédsku veľmi dlhú tradíciu a mať chatu, aj keď je to len väčšia šopa na drevo, je známkou aj istého spoločenského statusu. Teraz prebieha masívna výstavba izolovaných chát na pustých severských náhorných pláňach, takže vedieť si zakúriť a správne naskladať drevo na zimu vydalo na celú knihu.

Špecifický je aj severský metal. Je tiež taký temný ako severská literatúra?

Pristavím sa najprv pri temnote severskej literatúry: ak sa temnotou myslí otvorené zobrazenie jednotlivca i kolektívu v ich často nevyčerpateľnej až paradoxnej zložitosti, potom áno, severská literatúra je v tomto zmysle temná, hoci sa práve takou otvorenosťou naznačuje aj istá nádej. Takéto obrazné svetlo je svojím spôsobom prítomné aj v textoch, poetike a celkovo nálade severského metalu, ale niekedy ide o ešte skrytejšie a neobvyklejšie svetlo – v tomto zmysle je severský metal o čosi temnejší než severská literatúra.

Takzvaný blackmetal, ktorým sa severské krajiny – najmä Nórsko a Švédsko – v 90. rokoch minulého storočia stali známe, sa vyznačuje príklonom k predkresťanským i protikresťanským hodnotám, zdôrazňuje sa absurdita a prechodnosť ľudskej existencie. Vo vzťahu k človeku je teda dôraz na individualizmus, nachádzanie vlastnej cesty namiesto preberania tradovaných hodnôt. Vo vzťahu k okoliu je to záujem o nespútanú a v tomto zmysle ponurú prírodu: spevák a multiinštrumentalista Ørjan Stedjeberg zo skupiny Taake zdôrazňuje istú výnimočnosť severskej či nórskej prírody, ktorá sa pretavuje aj do textov jeho skupiny. Napokon, slovo taake znamená v preklade hmla a tá je spolu s dažďom a vetrom príznačná pre mesto Bergen, odkiaľ táto a mnoho iných blackmetalových kapiel pochádza a kde vlastne tento žáner vznikol.

Ako ste sa k tomuto žánru dostali?

K severskému metalu som sa dostal počas štúdia jazykov. Rockovú hudbu som počúval aj predtým, k tomuto prvku však v severskom metale pribudlo aj čosi iné. Jednak pre mňa vtedy stále ešte nepreniknuteľný jazyk a jednak zvláštna zmes emócií, ktoré nachádzam práve v tomto žánri. Pre niekoho táto hudba môže znieť ako agresívny hluk a krik, ja však vnímam skôr skrytú energiu a často i melodickosť.

Keď sa zaoberáte jazykom, čítate len beletriu alebo sa snažíte čítať aj iné žánre?

Nielen beletriu. Okrem spomenutých rozhlasových programov sú pre mňa zdrojom informácií o dianí nórske internetové médiá, informácie o literatúre čerpám napríklad zo sprístupnených literárnovedných časopisov, ako je povedzme časopis Edda. Z hľadiska jazyka, ale aj z hľadiska porovnávacej jazykovedy ma tiež v slovenčine i nórčine zaujíma „žáner“ súdnych rozhodnutí a vo všeobecnosti právnych textov. Rozsiahle zdroje sú u nás na portáli Otvorené súdy, v Nórsku sú to Lovdata. Na tomto portáli možno vyhľadávať celé znenia zákonov, právnickú literatúru a podobne, ale najmä texty aktuálnych i starších súdnych rozhodnutí. Sú anonymizované, ale inak nekrátené. Právnická nórčina predstavuje istý jazyk v jazyku, tak ako je to aj pri ostatných „právničtinách“. Pôsobí na mňa až esteticky.

Pred rokmi ste boli vysokohorským nosičom – súvisí to nejako s vašou profesiou prekladateľa a jazykovedca alebo skôr s tým, že vám je blízka severská kultúra a s tou sa spájajú aj hory a zima?

Nosiť som začal ešte počas štúdia filozofie, pred jazykmi, takže skôr platí, že severská kultúra sa dala veľmi dobre skombinovať so záujmom o horské prostredie. Do hôr inak chodím dodnes. Áno, spoločné prvky tu určite sú. Nosieval som na Téryho chatu v Malej Studenej doline a pamätám si ju v rozličných letných počasiach vrátane búrok, silného vetra a dažďa a podobne. Vynášku treba dostať na chatu v neporušenom stave takmer za každých podmienok. Nosičská krošňa potom človeku nepripadá iba ako nástroj, ale trochu aj ako také – iluzórne – závetrie. A učí to zároveň tešiť sa z úplných drobností: napríklad že na chvíľu prestane fúkať či pršať alebo že je menšia horúčava, že som už neďaleko chaty alebo že sa mi ide dobre, lebo som si dobre naskladal tovar. A pamätám si tiež, že sa mi dolina zdala skutočne čoraz viac „Malá“, akoby útulnejšia, hoci si treba vždy dávať pozor. A zároveň som si pamätal každý ohyb chodníka alebo aké bolo pekné utekať, občas doslova, už s oveľa prázdnejšou krošňou nadol – to bolo oslobodzujúce. V tomto majú hory i severská literatúra a hudba naozaj čosi spoločné.

Miroslav Zumrík (1981) vyštudoval filozofiu, škandinavistiku a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prekladá súčasnú nórsku prózu a literatúru faktu. Preložil niekoľko reportáží pre vydavateľstvo Absynt vrátane kníh Mariusza Szczygieła GottlandUrob si raj a reportáže Dve sestry Åsne Seierstadovej. Pre vydavateľstvo Albatros preložil knihu Tove Alsterdalovej Podaj mi ruku či román Kjersti A. Skomsvoldovej Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie