Filozof o korone: Reagujeme len na momentálne riziko, Európe chýba dlhodobý plán

Hovorí, že z prístupu väčšiny západných krajín k pandémii je sklamaný. Podľa filozofa Daniela Novotného si krajiny juhovýchodnej Ázie poradili s pandémiou oveľa lepšie, lebo si od počiatku dali jasný cieľ minimalizovať šírenie nákazy, ktorý dosahujú dlhodobým dodržiavaním opatrení, ako sú rúška, hygiena rúk, rozostupy, trasovanie či monitoring hraníc.

Na názory, že na covid umierajú hlavne seniori, takže ochorenie nepredstavuje pre populáciu ako celok také riziko, reaguje filozof slovami, že ide o „bezohľadné správanie“. „Je pre mňa nepochopiteľné hodiť ich (seniorov) cez palubu a obetovať v priemere asi desať rokov, ktoré ešte mohli žiť. Ak sa epidémia rozbehne, výsledkom nebude len to, že zomrú tisíce seniorov – budú sa totiž zavádzať lockdowny a nemocnice budú kolabovať. To všetko sa dotkne aj mladých. Uvedený postoj je nielen sebecký, ale aj krátkozraký. Nakoniec poškodí úplne všetkých,“ hovorí Novotný.

Na Facebooku založil diskusnú skupinu covid_19 philosophy, ktorá od februára združuje stovky lekárov, vedcov i laikov z desiatok krajín, ktorí sledujú dianie okolo pandémie covid-19.

V rozhovore pre Info.cz ste sa vyjadrili, že západným krajinám ide pri boji s pandémiou viac o „uchovanie súčasného životného štýlu“ než o ochranu životov a zdravia. Prečo si to myslíte?

Mám len pracovnú hypotézu, že v nich ide o životný štýl – lebo je pohodlnejšie nehovoriť o istých zmenách v životnom štýle. Ale teraz si nie som istý, či je to primárny dôvod a skôr nejde o zlyhávanie na viacerých úrovniach vrátane vyhodnocovania rizík, zhodnotenia faktov a dlhodobého plánovania. Možno to nie je tak, že by sme si vedome povedali, že si chceme zachovať súčasný životný štýl a je nám jedno, že zomrie 10-tisíc ľudí. K voľbe medzi životným štýlom a záchranou životov možno ani nedošlo a v skutočnosti ide o prejav zlých rozhodnutí v oblasti zdravotníctva a politiky. Presadzujú sa iracionálne naratívy, ktoré nemajú oporu v dátach a vedeckej literatúre.

V Česku je pomerne početná skupina lekárov, ktorí sú presvedčení, že riziko pandémie sa preceňuje. Zubár Roman Šmucler, kardiochirurg Jan Pirk a ďalší napísali list, v ktorom žiadajú, aby česká vláda „prestala ľudí desiť“. Nemajú títo ľudia pravdu, že sa to preháňa so strašením?

Ide o falošný problém. Keď upozorňujeme na riziko jazdy po ceste a hovoríme, aby ľudia dodržiavali dopravné predpisy, je to panikárenie a šírenie strachu? Nie je. Títo ľudia podsúvajú mylnú predstavu, že príprava na pandémiu a zavedenie príslušných opatrení znamená, že šírime strach. Áno, z histórie poznáme prípady, keď bola panika reálny problém – napríklad po havárii jadrovej elektrárne vo Fukušime zomrelo pri evakuácii zo strachu pred kontamináciou viac ľudí než následkom samotnej havárie. No v kontexte tejto pandémie je snaha o bagatelizovanie nebezpečenstva a znižovania rizika mimo racionálneho obzoru. Navyše výraznejšie opatrenia v boji s pandémiou znižujú obavy ľudí z koronavírusu. Napríklad dáta z jari zo Švédska, ktoré do mája zvolilo mierny prístup v boji s koronavírusom, ukazujú, že miestni obyvatelia mali o seba a svojich blízkych veľké obavy. Ich strach bol neúmerne väčší ako v krajinách, kde sa zaviedli prísnejšie opatrenia.

Dokážu médiá vytypovať vhodných odborníkov na tému korony?

Je časťou problému, ak zubár alebo kardiochirurg hovoria mimo svojej kompetencie. Ďalší problém je, že sa vyjadrujú s obrovskou istotou, hoci ich názory sú v rozpore so štandardnými názormi epidemiológov. Vytvárajú si alternatívnu pseudo-epidemiológiu a prisudzuje sa im autorita v oblasti, ktorú si ani nedokážu naštudovať. Šírili množstvo zavádzajúcich informácií a vyložených neprávd o smrtnosti či nákazlivosti covidu-19. Docent Šmucler napríklad na Facebooku šíril graf, na ktorom bola časť Švédska zafarbená modrou farbou, z čoho usúdil, že epidémia v krajine zmizla. V skutočnosti modrá farba znamenala regióny, pre ktoré neboli v daný moment dostupné dáta. Na výzvu, aby to stiahol, nereagoval. Takýchto prípadov je veľa. Nie je to solídny prístup.

Pre Info.cz ste povedali, že „žiadne reštrikcie epidémiu nezastavia, ak si neuvedomíme, že tento patogén predstavuje veľkú hrozbu“. Aká je podľa vás adekvátna reakcia?

Adekvátna reakcia znamená chrániť populáciu ako celok. Covid-19 nepredstavuje veľké nebezpečenstvo na individuálnej úrovni, no predstavuje obrovské riziko pre populáciu ako celok. V krajine sa zníži vek dožitia, navyše mnoho ľudí má komplikácie, ktoré sú spojené s dlhodobými následkami ochorenia. V tejto chvíli ich len tušíme a plný rozsah ešte nepoznáme. Ideu, že problém sa vyrieši tým, že vírus necháme prejsť populáciou, považujem za výrazné zlyhanie v ochrane zdravia populácie.

V minulosti ste povedali, že voľba medzi ochranou zdravia alebo ochranou ekonomiky je falošná dilema, lebo ochrana zdravia obyvateľov vedie aj k ochrane ekonomiky. Mýlia sa tí, ktorí hovoria, že opatrenia na boj s pandémiou poškodzujú ekonomiku?

Viacero najúspešnejších krajín ako Taiwan, Thajsko, Singapur alebo Južná Kórea príliš prísny lockdown ani nepotrebovalo, lebo dôsledne a od počiatku využívali štandardné mäkké metódy, ako sú rúška, rozostupy, hygiena rúk, osveta a trasovanie. Ak sa musí pristúpiť k lockdownu, v istom zmysle je to už známka zlyhania. Dáta ukazujú, že ak mäkké metódy zlyhajú, je lepšie zaviesť lockdown rýchlejšie, lebo efekt je mnohonásobne lepší ako v prípade, že sa odkladá. Čím dlhšie človek otáľa s dobrou cestou, tým horšia a nákladnejšia bude. Čím neskôr sa lockdown zavedie, tým výraznejšie má negatívne vplyvy – na ekonomiku a spoločnosť ako takú. No stále platí, že asi aj ten najhoršie vykonaný lockdown má viac pozitív ako negatív.

Malo Česko pristúpiť k lockdownu skôr?

Rozhodne. Nejaká forma lockdownu bola namieste už v predchádzajúcich mesiacoch. Intenzita je technická záležitosť – niektoré časti Česka sme napríklad mohli nechať otvorené, nemám na to jednoznačný názor. Ale zlyhanie v lete bolo zrejmé. To, že sa nám to vymyká z rúk, bolo evidentné už na začiatku septembra. Ak by sa lockdown zaviedol skôr, teraz sme nemuseli obmedzovať starostlivosť o pacientov v nemocniciach. Zvrátiť situáciu teraz, keď máme v Česku masívne sa šíriacu infekciu, vyžaduje oveľa väčšie úsilie ako v júni, keď to bolo relatívne ľahké. Mali sme 50 nakazených denne, stačilo by monitorovať hranice a zavádzať bežné opatrenia, ako je trasovanie a osveta. Ak by sa nepodarila úplná eradikácia vírusu ako v mnohých ázijských krajinách, jesenná vlna by síce prišla, ale v neskutočne menšej miere.

Ako komunikovať o epidémii v lete, ak sú čísla nízke a ľudia majú pocit, že opatrenia sú zbytočné?

Možno je to naivná predstava, ale myslím si, že by sa dala komunikovať jednoduchá myšlienka, že interakcia s druhými buď zvyšuje, alebo znižuje pravdepodobnosť šírenia vírusu. Úplne chýbala snaha komunikovať aj to, že je lepšie, ak je v populácii viac rúšok ako menej, lebo znižujú riziko prenosu. Namiesto toho sme len čakali, kým nás intenzita epidémie donúti, aby sme zaviedli nejaké opatrenia. České ministerstvo zdravotníctva iba čakalo na to, kým budú dáta natoľko zlé, že ho donútia problém riešiť, lebo mu neostane nič iné. Profesor Ladislav Dušek, riaditeľ Ústavu zdravotníckych informácií a štatistiky ČR, ale aj ďalší zastávajú názor, že jediné, na čom záleží, sú hospitalizovaní. Hovoria, že ak rastú hospitalizácie, máme problém. No pre šírenie epidémie sú úplne najdôležitejšie interakcie medzi ľuďmi, ktoré riziko nákazy buď zvyšujú, alebo znižujú. No to sa vôbec nekomunikovalo.

Niektorí hovoria, že sme obeťou vlastného úspechu – prvá vlna bola mierna, takže ľudia poľavili a výsledkom je o to silnejšia druhá vlna. Čo na to hovoríte?

Je mnoho protipríkladov z ázijských krajín, ktoré úspešne bojovali s prvou vlnou, no v bdelosti nepoľavili, lebo vedeli tú jednoduchú vec, že riziko tu stále je, a ak ho začneme ignorovať či bagatelizovať, znovu sa vynorí. Je pre mňa záhadou, že táto myšlienka bola pre mnoho ľudí nepochopiteľná. Je to, akoby sa človek hral so zápalkami pri stohu slamy – posledný požiar včas udupal, a preto si myslí, že teraz je v lepšej pozícii a so zápalkami sa môže hrať ďalej.

Ako sa má človek vyznať v tom, že na Slovensku zomrie následkom chrípky okolo 800 ľudí ročne a nie je žiadny lockdown, no v reakcii na koronu sa zatvárajú obchody či školy, je celoplošné testovanie, hoci na covid u nás dosiaľ zomrelo do 400 ľudí?

Obetí koronavírusu na Slovensku je do 400, ale je to s veľkým úsilím. Ak by opatrenia neboli, škody na zdraví by boli väčšie a obete by šli do tisícok. Navyše zatiaľ nie sme na konci roka. Ak by sme dnes epidémiu koronavírusu úplne zastavili, nič to neznamená, lebo ochorenie sa môže znova rozbehnúť. K tomu treba pripočítať dlhodobé následky covidu. No máte pravdu, že je mnoho zdravotných problémov, ktorým sa nevenuje dostatočná pozornosť, vrátane chrípky. Som za to, aby sme túto situáciu využili na to, aby sme začali hovoriť aj o iných chorobách, na ktoré ľudia úplne zbytočne umierajú.

Čo hovoríte na cynické názory, že na koronavírus umierajú hlavne seniori, ktorí by čoskoro umreli aj tak?

Je to bezohľadné správanie. Je pre mňa nepochopiteľné hodiť ich cez palubu a obetovať niekoľko rokov – priemerne sa počíta asi desať rokov strateného života (z angl. years of the life lost) –, ktoré ešte mohli žiť. Ak sa epidémia rozbehne, výsledkom nebude len to, že zomrú tisíce seniorov – budú sa totiž zavádzať lockdowny a nemocnice budú kolabovať. To všetko sa dotkne aj mladých. Uvedený postoj je nielen sebecký, ale aj krátkozraký. Nakoniec poškodí úplne všetkých.

Pre Info.cz ste hovorili aj o tom, že by sme si mali zvyknúť na nové návyky. Aké návyky máte na mysli?

Napríklad zvýšenú hygienu rúk. Denne si mnohokrát bezmyšlienkovito siahneme na rôzne časti tváre, preto si musíme uvedomiť, že ide o zdroj rizika na prenášanie infekcie. Ďalšia vec sú rúška, väčšie rozostupy či častejšie vetranie. Sú to jednoduché návyky, ktorými sa riziko prenosu – či už odo mňa, alebo na mňa – minimalizuje. V krajinách, kde si to osvojili, nemusia toľko testovať ani trasovať, lebo populácia nenechá rozhorieť žiadne ohnisko a miera prenosu infekcie je nulová alebo mizivo nízka.

Mali by sme vymeniť pozdrav potrasením rúk za dotyk lakťov?

Je to pekný príklad na zamyslenie, čo získavame a strácame tým, že sa zdravíme potrasením rukou. Získavame to, že pokračujeme v určitej tradícii, ktorá tu trvá po stáročia; na druhej strane zvyšujeme riziko prenosu patogénov vrátane koronavírusu. Epidemiológovia už viac ako sto rokov upozorňujú, že niektoré návyky typu podávania rúk sú s ohľadom na šírenie infekcií rizikové. Stojí nám to za to? Ak ide o človeka, ktorého dobre poznám, a po potrasení si ruky umyjem, nie je problém podať si ich, no problém nastáva, ak to robíme bezmyšlienkovito, príliš často a neuvedomujeme si pritom deštruktívne následky, ktoré to môže mať.

Ako vnímate to, že rúško sa stalo súčasťou politického súboja?

Rôzne mediálne osobnosti k nemu vyvolali podvedome odpor. Je to, ako keby sme začali šíriť správy o tom, aké odporné je strkať si zubnú kefku do úst a vŕtať sa ňou v dutine ústnej. Ak by sme začali šíriť takéto idey, vrhlo by to negatívne svetlo na tento hygienický návyk. Premenilo by sa to na politikum mimo racionálnej debaty.

Čo sa môžeme naučiť od prístupu ázijských krajín, napríklad Južnej Kórey, Singapuru alebo Thajska, k pandémii?

Od počiatku majú jasno v cieli, ktorý chcú dosiahnuť – ako plán A majú minimalizovanie šírenia nákazy. Sú presvedčení, že nemá zmysel zbytočne infikovať veľké časti spoločnosti. Majú vynikajúcu osvetu. Čoskoro po vzniku pandémie mali videá pre deti aj dospelých, ktoré vysvetľujú jednoduchú vec: že každý z nás môže riziko šírenia nákazy minimalizovať do obdobia, kým bude liek alebo vakcína. V Hongkongu došlo k poklesu kontaktov o 25 percent, ale trvalo.

Od počiatku bolo ľuďom v týchto krajinách jasné, že je to dlhodobá záležitosť a bude to trvať rok až dva. Ich prvotný cieľ bol pokúsiť sa vírus eliminovať a premýšľať o rôznych účinných spôsoboch, ako to dosiahnuť, ako sú rúška, trasovanie či dezinfekcia. Síce to robíme aj u nás, ale nedôsledne a len na chvíľu, „pokým nám to prikážu“. Nie je rozhodnutie vírus zo spoločnosti eliminovať. Ani oni nevedeli, či sa im to podarí, ale povedali si, že to skúsia. Vietnam je 100-miliónová krajina, no má 35 obetí. Ekonomika dokonca mierne rastie. Považujem za istý prejav provincializmu, že sa nechceme od týchto krajín učiť. Porovnanie vychádza pre nás tak zle, že niektorí dokonca odmietajú veriť tomu, že to v Ázii zvládli. Nie sme schopní zamyslieť sa nad príčinami ich úspechu.

Nedopúšťame sa tu „chyby spätného pohľadu“ (hindsight bias), že prístup jednotlivých krajín hodnotíme až podľa toho, čo vieme až teraz? Na jar predsa niekto nevedel, ktorý prístup bude správny.

To, že Švédsko sa na jar ani nepokúsilo o ochranu životov, je samo osebe zlyhanie bez ohľadu na to, aká bude jeseň. Neuznávam, že treba čakať donekonečna, aby sme hodnotili nejakú situáciu. To je, akoby niekto povedal, že ani po 40 rokoch nemôžeme hodnotiť severokórejský režim a na plusy a mínusy si treba ešte počkať. Každý časový úsek umožňuje hodnotenie.

Aké kultúrne a spoločenské vplyvy stoja za úspechom ázijských krajín?

Moje osobné skúsenosti z Ázie, ale aj mnoho výskumov – napríklad o autonómnych autách – ukazuje, že v porovnaní s Európou vo väčšej miere ochraňujú seniorov. Priaznivým faktorom je konfucianizmus, ktorý zdôrazňuje úlohu rodiny a úcty k starším ľuďom. Výhodou je, že nejde o také kontaktné kultúry ako u nás. Rolu má aj taoizmus – jeho vplyv sa odráža v sklone ľudí riešiť veľké veci, kým sú ešte malé. Buddhistický substrát sa prejavuje v určitej „ostražitosti“, ktorú majú ľudia v bežnom živote. Politici v Thajsku hovoria o sati, čiže všímavosti, po anglicky mindfulness. Vari všetky ázijské krajiny, ktoré pandémiu zvládajú dobre, s výnimkou Austrálie a Nového Zélandu, majú buddhistický substrát.

Čo spravili na Novom Zélande lepšie? Nepomáha mu, že ide o ostrovnú krajinu?

Byť ostrovom je drobná výhoda z hľadiska monitorovania hraníc, ale veľa krajín uspelo, aj keď nie sú ostrovmi. Naopak, Británia mala ťažký priebeh. Aj na Novom Zélande zvažovali možnosť, aby vírus premoril populáciu. Napokon došli k inému rozhodnutiu, že je lepšie epidémiu od počiatku zastaviť, čo sa ukázalo ako kľúčové. Chcem tým povedať, že aj na Novom Zélande mali na mále. Nakoniec zvolili tradičný epidemiologický prístup skorej detekcie a odpovede (z angl. early detection, early response).

Hovoríte o úspechu Ázie, no krajiny ako Pakistan, India, Bangladéš alebo Indonézia na tom nie sú tak dobre.

To je pravda. Keď hovorím o úspechu, mám na mysli predovšetkým Čínu a juhovýchodnú Áziu. Ale ani neúspech Indie nie je taký zlý, ako sa môže zdať z absolútnych čísiel. V relatívnych číslach sú na tom lepšie ako my. A trend je klesajúci. Na to, že majú v mnohých oblastiach mimoriadne ťažkú situáciu, čo sa týka hygieny a chudoby, je ich úspech niekde uprostred. Nie je to spektakulárne, ale nie je to ani také veľké zlyhanie ako v západných krajinách. Indonézia je jediná krajina z regiónu juhovýchodnej Ázie, kde to príliš dobre nezvládli, a súvisí to s ich lídrami typu Trump, ktorí dlhý čas hlásali rôzne neoverené fikcie, napríklad že pred vírusom ich zachráni slnko.

Dokedy budeme žiť v takomto režime, že sa budú striedať tvrdšie a mäkšie lockdowny, zavádzať sa obmedzenia na hraniciach, otvárať a zatvárať sa obchody, školy a kultúrne a športové podujatia?

Tento typ života nás čaká pravdepodobne až do preočkovania. Odhadujem ešte prinajmenšom rok. Málo pravdepodobná je možnosť, že ľudia, ktorí ochorenie prekonajú, budú imúnni. Zatiaľ sa nezdá, že by bola imunita trvalá. Ak by sme mali jasnú stratégiu, tento rok nemusela byť druhá vlna taká veľká. Ak by naša snaha bola razantná, mohli sme sa jej vyhnúť úplne. Mali sme si ujasniť víziu, že prenos vírusu treba minimalizovať. Štát mal zabezpečiť kvalitné trasovanie a testovanie. Hranice sa mali monitorovať, aby nedošlo k zavlečeniu ložísk zo zahraničia. V prípade jednotlivých aktivít a sektorov, ako je školstvo či reštaurácie, sme mali kreatívne uvažovať, ako obmedziť riziko šírenia vírusu.

Podľa prieskumov by sa proti novému koronavírusu dala očkovať menej ako polovica Slovákov. Ak nádej vkladáme do vakcíny, no málo ľudí jej dôveruje, čo z toho vyplýva s ohľadom na budúcnosť pandémie?

Vyplýva z toho to, že priebeh pandémie bude pravdepodobne ten najhorší možný. Väčšia ľudí bude žiť vo veľmi rizikovom prostredí, kde hrozí, že sa nakazia. Ak nepodnikneme žiadne opatrenia, prebehne to asi najhorším možným spôsobom. Bohužiaľ, spoločnosť k tomu smeruje. Reagujeme len na momentálne riziko. Keď máme preplnený zdravotný systém a musia sa obmedzovať výkony, zavádza sa lockdown, ktorý zlepší akútnu situáciu. No také opatrenie je len dočasným odložením problému. Ak nebudeme mať dlhodobé riešenie, situácia sa bude opakovať.

Chýba nám dlhodobý plán, ako sa vyrovnať s pandémiou?

Presne tak, chýba nám dlhodobý plán. Chýba nám ochota vôbec klásť si túto otázku a racionálne ju zhodnotiť. Niekedy taký plán prebleskne, napríklad výzvou k premoreniu, teraz sa tomu hovorí aj „prechod vírusu populáciou“. Čiže takéto výzvy sú, ale chýba ochota zauvažovať, či ide o racionálne riešenie, ktoré je v súlade s etikou verejného zdravia. Chýba nám uvažovanie, či nie je aj ekonomicky výhodnejšie, aby sme zastavili šírenie infekcie v populácii, ako sa rozhodli ázijské krajiny, Austrália a Oceánia, možno aj niektoré africké krajiny. Toto je jedna zo zásadných chýb. Možno to ukazuje na problémy západnej spoločnosti, ktorá nie je ochotná klásť si otázky s dlhodobou víziou. Vidíme to aj pri environmentálnych témach, že sa reaguje len na momentálne ohrozenie, a to dlhodobé sa ignoruje.

Aké opatrenia z dlhodobého hľadiska máte na mysli?

Ide o päť prvkov. Po prvé, osveta a komunikácia, aby sme všetci vedeli, že je tu nejaké riziko a je lepšie prijať taký životný štýl, aby sme ho minimalizovali. Niektorí jazdia na motorke bez helmy, ale je to zbytočné a je lepšie zvyknúť si na ňu. Po druhé – rúška, rozostupy, hygiena rúk a vetranie. Po tretie, testovanie, trasovanie a izolácia nakazených. Po štvrté, ochrana hraníc. Šokovali ma letné európske „korona-párty“, že úplne bez ohľadu na epidemickú situáciu sa jazdilo do nakazených krajín. Ochrana hraníc by nemala byť politická, ale epidemiologická. Po piate, maximalizácia aktivít a minimalizácia rizík – pri športovom, kultúrnom či inom podujatí treba zvažovať epidemiologické hľadisko, aby sme minimalizovali riziko prenosu. Osobitnú pozornosť treba venovať superšíreniu, keď ľudia interagujú na malom priestore a vzniká vysoké riziko veľkého množstva nakazených naraz, napríklad v baroch. Známym príkladom tohto druhu je superšírenie v Bielom dome či na českom ministerstve zdravotníctva. Uvedených päť vecí robia v Ázii. Aj my ich síce robíme, ale, žiaľ, veľmi nedôsledne a krátkodobo. Vždy, keď sa situácia čo len trochu zlepší, vrátime sa k „normálu“, čo vedie k novému prepuknutiu infekcie.

Nie je nevýhodou Európy, že obdobnú pandémiu sme tu mali pred sto rokmi, keď zúrila španielska chrípka, takže nevieme adekvátne zareagovať?

Hovorí o tom aj šéfredaktor Lancetu Richard Horton v knihe The Covid-19 Catastrophe, že väčšina krajín, ktoré v súčasnosti uspeli, majú skúsenosť so SARS-om z roku 2002 až 2003. Ľudia si myslia, že v Ázii to vtedy zvládli dobre, ale nie je to celkom pravda. Urobili veľa chýb. Pri prvej epidémii zareagovala Čína veľmi zle. Na druhú epidémiu boli oveľa lepšie pripravení. Počiatočné zlyhanie sa z dostupných správ zatiaľ nejaví ako veľké a malo len lokálny charakter. V Taiwane mali od počiatku perfektne pripravené pandemické plány. Pri epidémii SARS-u v roku 2002 až 2003 zareagovali dobre Spojené štáty, no pri tejto pandémii šokujúco zlyhali. Čiže niektoré štáty sa poučili, iné nie. Pritom existuje reálne riziko, že prídu ďalšie pandémie. Po desaťročia o tom hovoria mnohí odborníci, napríklad Peter Daszak. Tým, ako sa mení životné prostredie, dochádza k prieniku druhov, ktoré doteraz žili izolovane od ľudskej populácie, do nášho prostredia, a keďže prenášajú patogény, dochádza k nárastu epidémií. Vieme, že v týchto oblastiach sú tisíce SARS vírusov, a je len otázkou času, kedy sa vynorí nejaký ešte zákernejší SARS-3.

Znepokojuje ma reakcia západných krajín, že si nedokázali poradiť s touto epidémiou, ktorá je v konečnom dôsledku pomerne ľahkým problémom a bola zachytená pomerne skoro. WHO vyhlásila najvyšší stupeň nebezpečenstva, takzvaný PHEIC, už 31. januára. Hoci riešenie existuje, vyrojilo sa neskutočné množstvo zmätku, dezinformácií, amorálnych postojov a neochoty spoločne nebezpečenstvo riešiť. Ak príde väčší problém, ako si s ním poradíme? Z prístupu väčšiny západných krajín som sklamaný. Naopak ma teší, že mnoho krajín najrôznejších režimov si s týmto problémom poradilo veľmi dobre a epidémiu viac-menej pred niekoľkými mesiacmi vyriešili.