Radikáli medzi nami

Predstavte si moslima, ktorý by svojej viere uveril natoľko, až by sa niekomu, kto si z nej uťahuje, vyhrážal fyzickým násilím.

Predstavte si moslima, ktorý by sa nazval Posledným mudžahedínom a vyhlásil by, že vyráža do boja za hodnoty, ktoré jeho verzia islamu hlása, lebo inak príde apokalypsa.

No a predstavte si moslima, ktorý by pri teroristickom útoku hneď vedel, že na svedomí ho majú ilegálni (rozumej kresťanskí) migranti, známi aj ako koreň všetkého zla. Bez ohľadu na to, že by sa potom ukázalo, že to nie je pravda.

Z takého moslima by ste mali strach.

Mali by ste z neho strach, lebo viete, že na vtip, akokoľvek nevhodný, sa neodpovedá fyzickým násilím ani vyhrážkami, že k nemu dôjde. Mali by ste z neho strach, lebo ak sa niekto nazve Posledným mudžahedínom, tak niečo zásadné nepochopil. A mali by ste z neho strach, lebo viete, že kresťanskí migranti nie sú en bloc koreňom všetkého zla, a ak to niekto hlása, problém bude pravdepodobne v ňom samom.

Ak by sa takýto moslim ozval, neverili by ste, že to môže myslieť vážne. Hovorili by ste, že presne to je ten rozdiel: my tu v Európe už predsa takto nežijeme, my to takto nechápeme, je to absurdné a toto nie je stredovek. Už sme ďalej, presne preto sme si prešli osvietenstvom, toto je jeho výsledok.

Neverili by ste, že to niekto môže myslieť vážne, lenže presne taký je Milan Krajniak. Nazýva sa Posledným križiakom a je na to hrdý; za to, čo vníma ako urážku kresťanského Boha, sa vyhráža násilím; a teroristický útok neváha hneď zvaliť na ilegálnych migrantov bez ohľadu na to, že to nie je pravda.

Jednoducho: Milan Krajniak je dokonalým zrkadlom radikálnych moslimov, je úplne rovnaký. Hovorí to čo oni, iba v opačnom garde – a práve preto mu to prechádza. Lenže presne tak, ako u politikov funguje test Ficom (čo by ste si o tom mysleli, keby to urobil Fico?), funguje uňho test moslimom – čo by ste si mysleli, ak by to isté hovoril moslim?

No a ak by to isté hovoril moslim, mali by ste z neho strach.

Totižto, zhrňme: hovoríme o radikálnom veriacom, ktorý otvorene opovrhuje liberálnou demokraciou, je presvedčený o posvätnosti svojej vojny, má záľubu v uniformách, vyhráža sa násilím.

Zároveň však, čo čert nechcel, hovoríme aj o druhom najvyššom predstaviteľovi konzervatívneho hnutia, ktorého predseda má v čase písania jedenásť detí s desiatimi ženami. Odhadom. Sčítané a podčiarknuté jasný minister práce, sociálnych vecí a rodiny.

Ešte raz a pomaly. Minister. Sociálnych vecí. A rodiny. Už chápete, aké je to celé postavené na hlavu? Veď ak by bol moslim, nenechali by ste ho ani šoférovať autobus. A pre istotu ani v Budapešti, aby nebol príliš blízko.

Svet Milana Krajniaka je na nerozoznanie od sveta radikálnych moslimov a navyše je aj v presnom súlade s Milanom Krajniakom ako človekom. Toto je on. Ak by bol moslim, tak by sme sa ho báli. Je náš, tak je minister.

Aby bolo jasné, toto nie je plač liberálneho slniečkara a nie je to ani snaha o urážku Milana Krajniaka – toto je výpočet jeho verejne dostupných prejavov. Nič z toho si nevymýšľam, nič nedezinterpretujem, toto je Milan Krajniak, toho času minister.

Najdôležitejšie je však toto: podľa môjho presvedčenia ako člena slovenskej katolíckej cirkvi, podľa mojej skúsenosti s duchovnými a veriacimi, poctivými, úprimnými a ekumenickými, viera Milana Krajniaka nie je rovnaká ako tá, ktorej veria aj oni. Takto tá viera nevyzerá a nemá vyzerať.

Viera Milana Krajniaka je totiž archaická, výlučná, nenávistná, apokalyptická a militantná. Je darwinistická vo svojom presvedčení, že sa nachádza v boji s (vonkajším aj vnútorným) nepriateľom a musí bojovať, lebo na svete je miesto iba pre jednu vieru a prežije len tá najsilnejšia – pochopiteľne, tá jeho.

Nie som presvedčený, ale verím, nič iné mi neostáva. Verím, že toto nie je viera, ktorú Slovensko vyznáva; toto nie je viera, ktorú si vážim a ktorú vyznávajú ľudia, ktorých si vážim rovnako.