Denník N

Všetko je v poriadku. Som len tehotný (ukážka z novej knihy Denníka N)

Mike Birbiglia je populárny americký komik, ktorý vo svojej novej knihe Jedna stačí opisuje starosti novopečeného otca, ktorý sa otcom nikdy stať nechcel.

Knihu Jedna stačí vydáva tento mesiac Denník N, prinášame z nej ukážku.

Odjakživa som mal pocit, že práca a dieťa nedokážu koexistovať, ale mojim blízkym zombíkom sa tento názor vonkoncom nepozdával.

„Mike, môžeš mať dieťa a pokračovať v kariére,“ vravel mi brat Joe.

„Iste, Joe, ale bude horšia,“ odvetil som mu.

Buďme k sebe úprimní, deti nás držia pod krkom. Za najlepší príklad považujem postavenie žien v dejinách…

Vydržte.

Mám pocit, že ženy sú múdrejšie ako muži, ich mozgy sú bystrejšie, a pritom v priemere zarábajú o dvadsať jeden percent menej.

Myslím si, že ženy sú múdrejšie od narodenia. Rozprávali ste sa niekedy s dvojročným dievčatkom?

Dvojročné dievčatko hovorí veci ako „Čo keby sme si spravili posedenie pri čaji?“ Dvojročný chlapec si tresne detské auto o hlavu a povie: „A čo teraz?!“

A nezlepšuje sa to. Ani zamak. Keby som bol ženou, bol by som v jednom kuse na nervy. Niečo ako „Všetkému šéfujú tí ozembuchovia? Ako sa to mohlo stať?“

Odpoveď znie: deti.

Možno si hovoríte, Mike, kopa ľudí má deti a chodí do práce.

Nuž, niežeby som to tým imaginárnym ľuďom nedoprial, ale rád by som upozornil na dve veci:

  1. Trvalo mi dvadsať rokov, kým som zistil, v čom som vlastne dobrý. Nešlo mi hranie videohier ani lukostreľba alebo hocičo decká robia.
  2. Ak nevezmem ponúknuté zákazky, pravdepodobne prídem o prácu: o prácu, ktorú milujem a som šťastný, že ju mám. Ak odmietnem ponuku na vystúpenie, riskujem, že nabudúce mi nezazvoní telefón. Nehovoriac o tom, že za prácou neustále cestujem a deti potrebujú stabilitu. A viete, čo stabilné nie je? Všetko na cestách.

Keď som mal dvadsaťpäť rokov, kamarát Chris, ktorý si ma vybral do svojho divadla improvizácie, sa mi zdôveril, že premýšľa nad návratom z New Yorku do Chicaga, aby mohol byť otcom a manželom. Tesne predtým sme celé popoludnie rozdávali letáky s reklamou na naše vystúpenie, ktoré malo slušný úspech. Bol som šokovaný.

„Ty to nechápeš, Chris,“ povedal som mu. „My to dáme.“

Chris sa rozhliadol po bare plnom improvizátorov – sedeli tam úspešní aj nádejní herci – a povedal mi: „Pozerám sa na týchto ľudí, čo to vraj dali a nechcem žiť ako oni.“

A ja na to: „Chris, pozerám sa na tých istých ľudí, a ich životy sú vzrušujúce, zábavné a zmysluplné.“

„Pozerám sa na ľudí, ktorí sa snažia vyplniť životné prázdno,“ odvetil mi Chris.

Chris sa odsťahoval a stal sa úžasným otcom. A ja som si povedal, Bože, to je debil.

* * *

Aby nedošlo k nedorozumeniu, stále sa prikláňame k relatívne prirodzenému pôrodu. Dokonca sme si zaplatili dulu. Ak ten výraz nepoznáte, úlohou duly je pomôcť tehotným ženám k bezpečnej, trvalej a posilňujúcej skúsenosti z pôrodu. Neoficiálne je úlohou duly naúčtovať vám cenu ojazdeného auta a nikdy poriadne nevysvetliť, čo robí. Keďže sme celkom nechápali, čo taká dula robí, nemali sme tušenia, čo sa jej máme na pohovore pýtať. Je to ako keby ste na svadbe chceli mať krotiteľa labutí. Hľadáte niekoho, kto nie je udretý mechom a vie o labutiach viac ako vy.

Vyberieme si Audrey. Vyzerá priateľsky a vie o labutiach viac ako my. V duchu ju nazývam Audrey Prirodzeného Pôrodu (APP). APP oddulovala (to slovo som si vymyslel) stovky pôrodov. To znie dobre. A je veľmi drahá, takže keď nebude dobrá, aspoň budeme mať dobrý dôvod sa sťažovať. Priatelia nás varovali, že deti sú drahý koníček, ale zisťujeme, že deti sú drahé už pred narodením. Je to ako keby sme si ešte nekúpili čln, ale už by sme míňali na vybavenie.

Mám pocit, že všetko, o čom sa hovorí na rodičovskej príprave, pokazíme. Inštruktorka nám tri hodiny prednášala o dojčení: „Ak sa dieťa nechytí počas prvých štyroch dňoch dojčenia, nevzdávajte to. Nedávajte mu umelé mlieko. Snažte sa ďalej.“

My to asi vzdáme! Je to tiež v pohode? myslím si.

„Keby vám pri prepúšťaní z nemocnice dávali balenia umelého mlieka, neberte si ich!“

Perfektné! Myslím, že si ich vezmeme. Hlavne keď budú zadarmo! Mimochodom, čo tam ešte rozdávajú?

Knihu Jedna stačí kúpite priamo na obchod.dennikn.sk.

* * *

Na začiatku Jeninho tehotenstva som vážil osemdesiat kíl. To bolo predtým, ako Jen začala jesť za dvoch a ja za šiestich.

Rád to nazývam „sústrastnou stravou“.

Ak ten výraz nepoznáte, opisuje situáciu, keď pri pohľade na milovanú osobu, ktorá sa napcháva litrom zmrzliny s dvojitou dávkou čokoládových vločiek, pocítite sústrasť a pomyslíte si: Tiež si dám z tej zmrzliny, lebo cítim sústrasť s tvojím zmrzlinovým utrpením.

Medzi ďalšie príklady patrí:

Preboha, je mi ľúto, že máš kŕče – budeš ešte jesť tie hranolčeky?

To nie, bolí ťa chrbát – to bol tvoj druhý alebo tretí kus?

Nemohla si spať, lebo ťa celú noc kopalo malé? Tiež by som si dal zapekaný toast.

S Jen máme veľa spoločné. Ale pokiaľ ide o jedlo, tam sme sa odjakživa míňali. Jen má rada hlávkový šalát. Jen má rada listovú zeleninu. Jen má rada jedlo, ktoré je zelené aj bez umelého farbiva. Ja mám rád kombináciu žltého farbiva číslo 5 a farbiva číslo 1 (zelenú).

Jen miluje jablká. Ja sa viac venujem jablčným derivátom: jablkovým džúsom, jablkovým omáčkam, šiškám s jablkovým muštom. Ak tam nie je cukor, tak to neberiem. V oboch zmysloch: nerozumiem tomu a nekupujem to. Počas nášho vzťahu sa nám často stávalo, že sme si rozdelilo jednu porciu jedla. Povedzme, že objednám kurací sendvič so všetkými prílohami. Ja zjem kura, majonézu a chlieb. Jen zje cibuľu, šalát a rajčiny. Tomu sa hovorí rodinná porcia.

Odkedy Jen otehotnela, jeme to isté. Koláče, sendviče a croissanty. Raz ráno prídeme do kaviarne a vypýtame si čokoládové croissanty, ale barista vraví:„Dnes nemáme čokoládové croissanty.“ Po odchode vravím Jen: „Prečo by sme jedli čokoládové croissanty niekedy inokedy? Keď budeme mať dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie, pravdepodobne už nebudeme chcieť čokoládovú tyčinku zabalenú v pečive. Chceme čokoládové croissanty hneď.“ Jen sa zasmeje. Sme na tom rovnako. Zle sa stravujeme.

V treťom trimestri sa Jen začne stravovať ako prvák na vysokej – hotdogy, zmrzlina a majonéza. Keď raz na gauči hlce tri hotdogy naraz, dvihne ku mne pohľad a vraví: „Tuším ti už rozumiem.“

„Myslím, že to je najurážlivejšia vec, čo si mi kedy povedala,“ vravím jej. „Takto si ma celé tie roky vnímala? Ako obludu, čo hlce vedrá hotdogov, zmrzliny a majonézy? Iste, patrí to ku mne, ale nie je to celý obrázok.“

Keď sa raz Jen vrátila z manhattanskej gynekológie, išli sme na špeciálny výlet do reštaurácie Wok 88 a urobili sme si čínske hody pre desiatich. Rebierka, pražená ryža a hovädzie s brokolicou. Dopracovali sme sa do gastronomickej kómy, aj keď je to asi trochu urážlivé pre ľudí v naozajstnej kóme.

„Ako si sa dostal do kómy?“

„Zrazila ma protiidúca motorka a upadol som do bezvedomia.“

„A ty?“

„Ryža.“

Cestou z Woku 88 domov nám v taxíku tak vytrávi, že len čo sa za nami zavrú dvere, objednáme si ďalšie jedlo. Keď príde kuriér, hráme hru s názvom „Kto je menej nahý?“

Súťaží sa v nej o to, kto je vhodnejšie oblečený, aby otvoril dvere kuriérovi a prebral jedlo. Takmer vždy v nej vyhrám, ale aj tak som to ja, kto otvára dvere – čo znamená, že skutočným porazeným je kuriér s jedlom.

Jedného dňa sedíme na gauči a vravím: „Nevidela si moje kľúče?“

„Koláče? Kto má koláče? Ty máš koláče?“

Nemám koláče, ale keby som rýchlo našiel kľúče, tak by som mohol po nejaké zájsť. Takí sme.

Spolu jeme pizzu, pečivo, zemiakové lupienky, zemiakových chlieb, zemiakové palacinky a obyčajné palacinky a lyžice majonézy a arašidové maslo a dvojité hamburgery a trojité hamburgery a zmrzlinové sendviče s trojitou čokoládou. Moja sústrasť je bezhraničná.

Môj rozmach neustáva, ani keď som sám na cestách. Jedného dňa si po pristátí v Chicagu cestou do hotela objednám pizzu. Ležím v posteli a s uterákom na bedrách sa kŕmim pizzou veľkosti tácne.

Keď dojem, odkotúľam sa z postele, osprchujem sa a idem na svoje vystúpenie. V kúpeľni sa zastavím pri hotelovej váhe. Ručička vystrelí doprava s razanciou, akú som ešte nevidel: 91,5 kila.

To je v poriadku, vravím si. Som tehotný.

Knihu Jedna stačí vydal Denník N, kúpite ju priamo v našom obchode na obchod.dennikn.sk
Preložil: Peter Tkačenko

[Knižný obchod Denníka N: Predávame len to, čo sami čítame.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie