Jozef Hašto: Aj slovenská psychiatria potrebuje výraznú reformu

Urobiť interview s psychiatrom JOZEFOM HAŠTOM ma lákalo už dávno, no osud tak chcel, že sme sa k tomu dostali až teraz. Dobrým dôvodom je práve vychádzajúca kniha rozhovorov Slovo blázon nepoužívam, ktorú s ním pre vydavateľstvo Artforum vytvoril Ján Štrasser. Ten mu položil úctyhodných zhruba osemsto otázok, a keďže pýtať sa v novinovom rozhovore respondenta na to, čo už bolo zodpovedané v knihe, by bolo neetické a nefér voči autorom knihy aj jej budúcim čitateľom, nastal čas pravdy a vymýšľania v duchu hesla „na čo sa ho Štrasser nepýtal“. Pomoc prišla z tej najnečakanejšej strany. Posledný rozhovor totiž viedli začiatkom marca, presne v čase, keď sa aj Slovenska zmocnil covid-19, a obaja sa správne rozhodli, že sa mu v knihe venovať nebudú, keďže to bola čerstvá otvorená záležitosť a jej vývin bol nepredvídateľný.

My tento rozhovor robíme po vyše pol roku, práve v období, keď pandémia nadobudla dramatické rozmery. Čakali ste, že ešte v novembri budeme v zajatí covidu?

Počítal som s tým, že hlavné riešenie príde až vtedy, keď budeme mať očkovaciu látku, obvykle jej príprava trvá viac než rok, no teraz sa to zrejme zredukuje na čo najkratšiu možnú mieru. Epidémie tu vždy boli a zrejme aj vždy budú, vnímam ich ako určitú prírodnú zákonitosť, veď vírusy a baktérie sú súčasťou nášho života. Tie hrozné epidémie, ktoré tu boli v minulých storočiach, sa podarilo hygienickými opatreniami veľmi dobre podchytiť, očkovania sa osvedčili.

Pandémia zasiahla všetky sféry spoločnosti, a je to novinka aj pre psychiatriu. Dá sa tento atak porovnať s niečím vo vašej polstoročnej medicínskej praxi?

Čo si ja pamätám, tak to neboli až takéto vírusové pandémie. Spomeniem však iné „epidémie“. Atak na psychiku bol obrovský pri okupácii Československa v auguste 1968 a následnom lámaní osudov ľudí. To bolo odporné, no a čo si pamätali naši rodičia, tak to bol zasa rok 1948 a nástup komunizmu. Ale aj mečiarizmus bol niečo na spôsob epidémie a záťaže na psychiku obyvateľstva, lebo autoritársky vodca diktoval, čo je správne a čo nie, a hrozilo, že sa nedostaneme do západných štruktúr. To bolo emočne podobne náročné, pre mnohých možno aj viac, než je táto vírusová pandémia, lebo išlo o slobodu pre celé generácie, budúcnosť našej krajiny.

Ako hodnotíte z pohľadu psychiatra odolnosť či paniku spoločnosti?

Nedá sa to generalizovať, spoločnosť je dosť štruktúrovaná, aj čo sa týka reaktivity na ohrozenie. Sú ľudia, ktorí majú sklon reagovať so zvýšenými obavami, starosťami, až strachom na najrôznejšie riziká a niekedy ich vidia aj tam, kde nie sú. A veľmi sa môže priťažiť tým ľuďom, čo trpia nejakou formou úzkostnej poruchy. Na druhej strane je v spoločnosti aj určitá časť ľudí, ktorí majú tendenciu to brať na ľahkú váhu, neveriť tomu, dokonca veriť, že je to nejaký výmysel, prípadne si to zvrtnú tak, že nevedomky použijú obranný mechanizmus popretia. A potom sú ešte typy, nie je ich veľa, asi jedno až dve percentá, ktorí sa cítia neohrození, akoby sa ich žiadne riziká netýkali, akoby boli nad všetkými svetskými neduhmi, dokonca nad zákonmi a pravidlami, prípadne im chýba ohľaduplnosť voči druhým. A ešte je tu nemalá časť ľudí, v ktorých sa silno búri ich vnútorná rebelujúca časť, keď sú konfrontovaní s nejakými obmedzeniami, zvlášť ak sú požadované rozkazovačne a zastrašujúco.

Poďme ku knihe, napríklad k pasáži o tom, ako ste sa z titulu svojej práce a profesijných či občianskych postojov stretli aj s rôznymi druhmi ohrozenia. Počas komunizmu ste boli organizátorom ilegálnych bytových psychoterapeutických stretnutí spojených s vydávaním odborného samizdatu, patrili ste k tváram Nežnej revolúcie, skoncipovali ste otvorený list slovenských psychiatrov Mečiarovi, výrazne ste sa angažovali v prípade Hedvigy Malinovej. Dá sa porovnať miera a charakter toho ohrozenia v jednotlivých prípadoch?

Za komunizmu som bol opatrný, nechcel som prísť o zamestnanie, no mali sme s manželkou únikovú predstavu, že keby bolo najhoršie, tak by sme emigrovali. Nežnú revolúciu som si užíval, dlhodobo som čakal a veril, že režim padne. Ani počas vlády Mečiara to