Geometrická dokonalosť Milana Bočkaya

Zišli sme sa všetci. Priatelia, nezúčastnení pozorovatelia, nepriatelia. Samozrejmá Klára. Klika: Vlado Kordoš, Egon Gál, učeň Jaro, neverne verný Fero Mikloško, bez ktorého by to všetko nebolo. Chodci: Marian Meško, Otis Laubert, Igor Minárik & Eva Cisárová. Okoloidúci: Dano Fischer, Laco Čarný. Z Brna pricestoval Monogramista T. D. Prišla Eva Piovarcsyová, nechýbal Šaňo Balogh a vynoril sa aj Ďuro Mojžiš, ktorý hovoril, že nepríde. Alta Vášová si priniesla hranatú vetu o bočkayovskej zátvorke. Z druhej strany sveta prišiel Rudolf Fila, Ludvík Kundera, Etienne Cornevin. Marián Mudroch, ktorý mal v ruksačiku ešte stále chlieb s masťou a cibuľou. Ako príznak zásvetnej existencie doputoval poštou opečiatkovaný obraz Igora Kalného. Prišli pozvaní aj nepozvaní, poslední fajčiari nakúkali z ulice cez sklenú stenu.

Predobrazy

Bočkayove obrazy majú svoje predobrazy. Božský kruh bez začiatku a konca, predstavujúci nekonečnosť, dokonalosť a večnosť. Hinduistický štvorec pevnosti, spoľahlivosti, vesmírneho poriadku. Vesmírny kríž rovnováhy. Trojuholník najsvätejšej trojice. Vertikálu duchovného a horizontálu svetského princípu. Trompe-l’œil z klenieb chrámov. Ešte stále ilúziu skutočnosti. Ešte stále skutočnosť ilúzie. Jakob van Geel. Rubens, Kopecký. Malevič. Mondrian. Magritte. Váchal. Chatrný. Urbásek. Fila. Klimo. Paštéka.

Posvätná geometria v galérii Čin Čin má svoje predobrazy, výstavy ako scény tvorenia. Minimálne tie z posledných čias. Cestou na Částečnou retrospektívu v brnianskej galérii ARS sme v roku 2015 blúdili malackými borovicovými lesmi. Filu kresliaceho Paštéku z galérie Čin Čin v roku 2016 máme ešte vo vizuálnej pamäti. Ľahko-vážne obrazy v Galérii 19 z roku 2017 medzitým zvážneli, O mester keze, ruke majstra na výstave v Nových Zámkoch v roku 2018, mi hovorila priamo tam Helena Markusková, skvele, ako sa to v texte nedá zopakovať.

K Posvätnej geometrii ako scéne vytvárania a vystavovania už Milan Bočkay nepripustil nikoho. Sám si vybral obrazy, sám ich inštaloval, sám si napísal text, sám si výstavu otvoril-neotvoril. Výsledkom je vzdušná loď, svetlá, priesvitná, so závesnými obrazmi na obvodových stenách, s dvojstrannými mobilmi, visiacimi zo surového betónu plafónu, stačí brnknúť a začnú sa krútiť. Vôle po skupinovej kolektivite ubúda, pribúda singularity, a ináč to nie je ani u Milana Bočkaya, hoci sa tomu silou-mocou bráni.

Výstava Milana Bočkaya je však aj chválou malej galérie ako ľudského priestoru. V galérii Čin Čin, rovnako v Galérii 19, Galérii Fečík, v Galérii na Baštovej, vo White & Weiss Gallery, v malých utajených galériách bez mena. A mal som rád aj Galériu Linea.

Sú však aj predobrazy slov. Svoje slovo k Bočkayovi povedali v posledných rokoch masochistický estét a člen klubu obdivovateľov Milana Bočkaya Etienne Cornevin, Egon Gál, Helena Markusková. A  ako ich predobraz samozrejme Jiří Valoch, lebo Milan Bočkay mal len jedného boha, a tým bol v obraze Rudolf Fila a v slove Jiří Valoch. Odkedy zomreli, strieda Milan Bočkay melanchóliu s frenézou, lebo všetci ostatní sme len náplaste.

Obrazy

Nemusíme však smútiť. Aj Milan Bočkay je náplasťou na Mondrianovi. Na Rozochvenom Mondrianovi, na Mondrianovom liste, na Mondrianovi v priesvite, na Preletenom Mondrianovi, Lietajúcom Mondrianovi, na Pocte Mondrianovi, na Pokrčenom Mondrianovi. Milan Bočkay je majster posunov a nuáns. Je priehľadný ako jeho Priesvity. Vzdáva poctu Daliborovi Chatrnému a jeho vzdušnosti. Premieňa vertikály a snuje Pravidelné osnovy. Jeho Príbeh linky je skutočným príbehom. Bočkay v ňom rozpráva, vytvára kruhy, čiary, vertikály, horizontály. Cesta dopredu vedie uňho vždy najprv dozadu, Oskár Čepan hovoril tomuto dvojsmernému mnohorozmernému gestu novátorstvo.

Toto všetko je u Bočkaya manifestované. Existuje však aj Bočkayov sen, skrývajúci sa za Májiným závojom, ktorý uvádza sériu deviatich obraz či deväťobraz Návod na použitie. O Májinom závoji platí aj u Bočkaya, že tajomstvo poodhalí a vzápätí skryje. Ten obraz by sa tak mohol volať, ale Milan Bočkay pomenúva obrazy najradšej procesom tvorby. V tom prípade by sa ten obraz mohol volať Anagramatika.

Tento pocit som mal už pri pohľade na jeden z Bočkayových obrazov Mondrianov v priesvite, ktorý som videl pred výstavou – že za geometriou sa skrýva posvätnosť, nielen estetická, ale aj erotická. Vo výstavnom jase som si uvedomil, že Bočkayove obrazy sú epifanickými miestami mystickej erotiky.

Postobrazy

Paul Celan píše o jasnozrivej slepote predtuchy. Jeden z Bočkayových obrazov je sám takým predobrazom, predvidením dokonalej geometrie spike proteínov, glykoproteínových výbežkov, ktoré v poslednom čase sprevádzajú náš každodenný život. Aj ony sú vo svojej geometrii esteticky dokonalé. Je to však estetika padlých anjelov. Lebo dokonalosť je rovnako božská ako diabolská.

Výstava Milana Bočkaya sa skončila. Priestor výstavy sa vzniesol do vzduchu ako snová piata loď Moniky Kompaníkovej alebo Orthonova chata z Terry incognity Dušana Mitanu: „Chata sa odpútala od zeme a vzlietla ako to vtáča na brieždení k jasnej hviezde rannej.“ Odteraz budú spolu krúžiť na obežnej dráhe božskej a diabolskej dokonalosti.