Denník N

Moderna fungovala aj bez toho, aby sa tak volala

Pred sto rokmi existovalo na Slovensku až desať literárnych časopisov a okrem toho sa literatúre venovali aj iné periodiká.

Dana Hučková sa literárnou modernou zaoberá systematicky a výsledky svojho bádania publikovala vo viacerých štúdiách a knihách: Ivan Krasko – Básnické dielo (2005); Hľadanie moderny (2009); Krátka próza druhej polovice 19. storočia (2012).

Výber problémov a autorov

V najnovšej knihe Kontexty slovenskej moderny (Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV) sa venuje slovenskej poézii a próze na prelome 19. a 20. storočia. Osobitnú pozornosť obracia na Slovenskú literárnu modernu a zdôrazňuje, že toto označenie vzniklo až oveľa neskôr – v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia. Autorka si vybrala z obdobia moderny isté problémy a konkrétnych autorov, ktorým venovala podrobnejší výskum. Ide jej o obraz dobového literárneho života, o témy a žánre v moderne a o kategóriu kontextu.

Hučková dôkladne dokumentuje, analyzuje a interpretuje tie procesy, ktoré vplývali na charakter modernistickej poézie a prózy. Veľmi precízne spracovala pramene, bibliografiu a menný register k téme moderny aj v inonárodných literatúrach, čím si vystavala oporu pre prácu s dôkazmi a pre argumentáciu. Predmetné texty rozdelila do častí, a tak proces vzniku, trvania a doznievania literárnej moderny je prehľadný a komplexný. Zaoberá sa štyrmi kontextmi: literárnym, autorským, tematickým a žánrovým. Kategória kontextu má, povedané jej slovami, „zásadný význam pre porozumenie textom“.

Obľuba pseudonymov

Čitateľsky príťažlivá a zaujímavá je časť o slovenských literárnych časopisoch v rokoch 1898 – 1918. Tu je napríklad údaj, že na začiatku 20. storočia existovalo na Slovensku až desať literárnych časopisov, okrem toho aj neliterárne časopisy sa venovali literatúre. Zaujme obraz dolnozemskej spisby a situácia dolnozemských Slovákov, poslanie a postavenie žien v slovenskom literárnom živote na konci 19. a na začiatku 20. storočia.

S týmto obdobím v literatúre súvisí aj funkcia a podoby pseudonymov, pod ktorými zväčša autorov poznáme. Prvý systematický Slovník slovenských pseudonymov (J. V. Ormis) vyšiel až v roku 1944. Pseudonymy používali všetci autori z okruhu slovenskej literárnej moderny, hovorí Hučková a vysvetľuje, prečo k tomu dochádzalo, aké to malo rôznorodé dôvody. Išlo o ochranu osobnosti pred napríklad politickým prenasledovaním, o módny aspekt, ale niekedy aj o psychologické komplexy alebo vyjadrenie umeleckého postupu, čo bolo typické pre autorov slovenskej moderny.

Hoci sa autorka venuje literárnej moderne vo všeobecnosti i v rámci európskych literatúr, základom jej pozornosti je slovenská literárna moderna so šiestimi kľúčovými autormi – Ivan Krasko, Janko Jesenský, Ivan Gall, František Votruba, Ľudmila Groeblová, Vladimír Roy. Podľa Hučkovej slovenská moderna „predstavuje svojou tvorbou plnohodnotnú slovenskú podobu vyjadrenia dobových moderných estetických tendencií“. Za pozornosť stojí aj autorkino konštatovanie, že slovenská moderna mala svojich kvalitných predchodcov i tých, ktorí ju ďalej rozvíjali.

Plesy, bály, sny, choroby a smrť

Na Hučkovej textoch je hodnotné aj to, že literárne fakty neizoluje, nevytrháva z historického, spoločensko-kultúrneho kontextu, ale práve naopak. Zdá sa, že neobišla nič, čo by malo dotvoriť obraz slovenskej literárnej moderny, o čom svedčia aj bohaté poznámky, vysvetlivky a bibliografické pramene. Kniha má charakter literárnohistorický, ale jej časť o témach v literatúre slovenskej moderny je interpretačná. Autorka vyberá témy a motívy typické pre túto našu literatúru, ako je napríklad téma úzkosti, plesu, bálu, veľkomesta a malomesta, ako sú snové motívy a halucinačné vízie, baladickosť, hraničné situácie (smrť, choroba, intelektuálna kríza,…) a pod.

Argumentom sú jej diela Ivana Kraska, Vladimíra Hurbana, Martina Rázusa, Ivana Galla, Vladimíra Roya, Sama Cambela-Kosorkina a iných. Hučková dokazuje aj to, prečo sa v období moderny formuje žáner spoločenskej poviedky, prečo próza rezignuje na monumentálnosť histórie a sústreďuje sa na prítomnosť. Krátka próza slovenskej moderny posilňuje subjektivitu v umeleckej výpovedi a uvoľňuje jazykový štýl „od patetickej sentimentality k vecnosti a civilnosti výrazu“.

Autorka sa dotkla aj stierania hraníc medzi prózou a veršom, čoho žánrovým výsledkom bola báseň v próze. V modernistickej próze celkovo „dochádzalo k hybridizácii druhových foriem a k istej žánrovej amorfnosti“. Ako jeden z dôkazov tohto konštatovania slúži Dane Hučkovej pomerne frekventovaná lyrická forma balady, ktorú dokumentuje troma básňami. Týmito vybranými problémami a autormi i polemizovaním s niektorými doteraz platnými názormi dokladá miesto slovenskej literárnej moderny v dejinách našej literatúry i v širšom európskom kontexte.

„Zámerom knihy je ukázať, ako mimoliterárne podmienky, okolnosti a dobové dilemy a rozpory vplývali na povahu súvekého umenia,“ píše autorka v úvode svojej knihy. Vedecký recenzent knihy Ján Gbúr sa vyslovil, že „Dana Hučková sa vyprofilovala na mienkotvorného literárneho vedca strednej generácie“. A svedčí o tom aj táto jej kniha.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie