Zbavme sa nielen krajov, ale aj okresov z mečiarizmu

Autor je regionálny geograf a analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika

Aj počas pandémie covidu-19 a opatrení vlády na jej zvládnutie vidíme a zažívame dôsledky toho, že máme v našej krajine tupé a realitu nerešpektujúce územnosprávne členenie. Opakovane vidíme a zažívame, čo sa stane, keď sa vláda rozhodne o toto členenie bez rozmyslu oprieť pri uskutočňovaní opatrení, navyše mimoriadnych.

Ignorovanie suburbanizácie 

Nie, Bratislava sa nerovná piatim okresom v rámci mesta. Deje sa tu úplne prirodzene suburbanizácia a reálne hranice nášho hlavného mesta sú niekde úplne, ale úplne inde. Bratislava sa plynule rozrastá za svoje administratívne hranice, dokonca za hranice kraja. Ba čo viac, dokonca za hranice štátu. Ignorovanie tohto poznania viedlo vládu pred veľkonočnými sviatkami k postaveniu policajných cestných kontrol na hranice okresov, čo sa zákonite odrazilo v dlhých kolónach v okolí Bratislavy. Teda ešte dlhších, ako sú bežné, aby sme boli presní.

Zavádzať „lockdown“ a iné špecifické opatrenia na úrovni okresov bude vždy spôsobovať problémy; minimálne dovtedy, kým tu budeme tolerovať kraje a okresy zdedené z mečiarizmu. V týchto dňoch sme opäť svedkami toho, že sa vláda ide o tieto okresy oprieť, pričom sa ignoruje reálny pohyb ľudí.

Denná dochádzka ľudí za prácou, do škôl a za službami v rámci Bratislavy sa nekončí v Lamači či Podunajských Biskupiciach. Prečo by obyvatelia mesta Šamorín v zázemí Bratislavy s 0,37 percenta pozitívnych testovaných mali mať iný režim ako napríklad obyvatelia mestských častí okresu Bratislava V (Petržalka, Jarovce, Rusovce a Čunovo), ktorý mal 0,39 percenta pozitívnych, nevedno. Teda vlastne: vedno. Je to administratívna príslušnosť Šamorína k okresu Dunajská Streda (0,96 percenta pozitívne testovaných), hoci reálny pohyb ľudí potvrdzuje, že Šamorín patrí čoraz viac primárne do spádovej oblasti Bratislavy, nie Dunajskej Stredy.

Stačí počúvať odborníkov (viem, akosi to nebezpečne vychádza z módy), aby sme zistili, že už dnes máme dosť štatistických dát na to, aby sme vedeli terajšie okresy nahradiť novou štruktúrou na báze reálnych odchádzkovo-dochádzkových vzťahov, teda dennej mobility obyvateľov. Inak povedané, aby sme okresy zdedené z mečiarizmu nahradili takzvanými funkčnými mestskými regiónmi. Ale udeje sa tak?

Pero a papier nemôže byť Slovensko 2.0 

Keď už hovoríme o štatistike, nedá sa nespomenúť, že minister obrany Naď sa v pondelok nechal počuť, že ministerstvo obrany nebude poskytovať detailné údaje k plošnému testovaniu. „Nie sme štatistický úrad,“ uviedol. A hoci sa neskôr za tento ozaj nevhodný výrok ospravedlnil, jeho odôvodnenie, že vojaci nemôžu stratiť dva dni prepisovaním dát, keď plánujú druhé kolo testovania, ostalo v platnosti. Škoda. Možno bolo vhodné onen úrad do operácie zapojiť. Možno bolo vhodné zapojiť nielen pero a papier, ako to pri voľbách štatistici robia.

Na jednej z mnohých predošlých tlačoviek minister Naď uviedol aj to, že niektoré naše obce majú problém so základnou infraštruktúrou, čo má byť hlavný dôvod, prečo sa armáda rozhodla neoperovať pri plošnom testovaní v digitálnom prostredí. Ani to nesedí.

Od 1. novembra 2016 majú na Slovensku všetky orgány verejnej moci vrátane územných samospráv povinnosť vykonávať verejnú moc elektronicky a bez obmedzenia. Zároveň platí, že v tejto krajine všetci živnostníci bez ohľadu na to, kde majú trvalý pobyt, musia komunikovať napríklad s daňovým úradom výlučne elektronicky. Všetci podnikatelia bez výnimky majú povinnosť mať vo svojich obchodných prevádzkach online registračné pokladnice.

Takže akokoľvek dlhodobo platí, že mnohé naše samosprávy majú mnoho rôznych problémov, keďže dve tretiny našich obcí majú menej ako 1000 obyvateľov a nejaká forma municipálnej reformy by sa hodila ako soľ, netvárme sa, prosím, že je tu legitímny legálny dôvod, prečo by Slovensko 2.0 malo byť postavené na pere a papieri s odôvodnením, že v obciach nie je internet. Vraj nás teraz sleduje celý svet. Ale ak nás sledujú aj Estónci, musí to byť smiech cez slzy. Smiať by sa však nemal nedávny „digitálny líder“ Slovenska a neskorší premiér Peter Pellegrini. Zúfalý stav slovenského e-governmentu tu naozaj nie je vinou Radičovej vlády.

Keďže táto krajina funguje, respektíve sa snaží fungovať, na báze mapy mečiarovských okresov, nutne potrebujeme dáta zbierať a zverejňovať aj na úrovni obcí, lebo neraz len ich následnou agregáciou vieme poukázať na to, aký je skutočný stav.

Problém trvalého pobytu

Nielen vzhľadom na situácie, ako je aktuálne prebiehajúca pandémia, ale aj vzhľadom na to, ako sa distribuujú podielové dane samosprávam, by stálo za to zamyslieť sa nad tým, ako na Slovensku dobre zadefinovať a následne kontinuálne systematicky, a pokiaľ možno priebežne sledovať kategóriu obvyklého pobytu obyvateľov. Ak chce táto krajina na rôznych úrovniach s prehľadom plánovať kapacity potrebné na to a ono (škôlky, školy, nemocnice, sociálne služby…), bolo by fajn vedieť, kde koľko ľudí aktuálne reálne žije. Dúfajme, že sa tomu bude venovať adekvátna pozornosť v blížiacom sa sčítaní obyvateľov, domov a bytov 2021. Ale bude?

Samosprávy dnes pôsobia ako samostatné bojové jednotky, ktoré sa snažia do svojich radov na trvalý pobyt „naverbovať“ čo najviac obyvateľov. Závisia od toho totiž príjmy ich rozpočtu, ktorý primárne napĺňajú takzvané podielové dane prerozdeľované obciam a mestám najmä na základe formálneho prihlásenia sa na trvalý pobyt.

Konkurencia aj medzi samosprávami je fajn, ale v situácii, keď sa reálny život mnohých ľudí počas dňa odohráva na území viacerých samospráv a podielové dane plynú len do jednej z nich, sa z človeka zákonite niekde v systéme stáva čierny pasažier (tzv. free-rider).

Bolo by fajn zamyslieť sa nad tým, či v rámci funkčných mestských regiónov nie je vhodné prerozdeľovať podielové dane, resp. financovať služby, ktoré samosprávy v prospech reálne bývajúcich občanov poskytujú, nejako spravodlivejšie. Tu by sa nám hodilo, keby sme mohli obyvateľov priradiť v rámci obvyklého pobytu nielen k obci, ale aj k funkčnému mestskému regiónu.

A preto pokiaľ ide o aktuálnu situáciu, platí aj nasledovné: neprepočítavajme, prosím, účasť na plošnom testovaní v pomere k trvalo bývajúcim v tom či onom okrese. Zákonite nám nielen v suburbanizovaných zónach (zjednodušene povedané na predmestiach), ale aj v regiónoch, kam ľudia migrujú za prácou (často bez zmeny trvalého bydliska), vyjdú vyššie podiely účasti (a naopak).

Namiesto záveru

Slovensko naozaj zúfalo potrebuje reformy. Nie pre reformy samotné, ale pre obyvateľov tejto krajiny. Komplexná reforma verejnej správy s dôrazom na územnú samosprávu, dôsledne postavená na princípoch decentralizácie, musí byť jednou z tých zmien, do ktorej sa treba aktuálne pustiť. Do volieb do orgánov samospráv ostávajú dva roky. Nepremárnime ich.