Študentský líder revolúcie zo Zvolena: Zástupcovia našej aj sovietskej armády nám sľúbili, že proti nám nezasiahnu

Čo všetko ovplyvňovalo váš vzťah ku komunistickému režimu?

V skratke by som povedal, že rodičia, kamaráti, knihy a časopisy. Na gymnáziu som mal spolužiaka, ktorého otec bol politický väzeň. Veľa sme o tých časoch debatovali, dokonca sme si všade, kde sa dalo, podčiarkovali rok nášho narodenia, teda 1968. Bol to náš nemý protest.

Keď v roku 1986 vybuchol raketoplán Challenger, americkému prezidentovi Reaganovi sme poslali telegram, v ktorom sme mu vyjadrili sústrasť. Veľké pochopenie pre nás mali aj niektorí pedagógovia, ktorí nás učili úcte k slobode, napríklad profesorka slovenčiny Helena Turčanová.

Ako študent vysokej školy som mal kontakty s podzemnou cirkvou, zároveň som si objednal poľský katolícky časopis Tygodnik Powszechny. Nepísalo sa v ňom len o náboženstve, šlo o spoločensky angažované médium. Jeho vtedajším šéfredaktorom bol Tadeusz Mazowiecki, líder Solidarity a prvý poľský nekomunistický premiér.

Paradoxne, veľmi ma ovplyvnil pobyt v Sovietskom zväze rok pred revolúciou, kde sme boli na praxi. Úplne otvorene sa tam rozprávalo o prestavbe. Tam som si predplatil literárny časopis Nový svet, v ktorom už v tom čase publikoval aj Solženicyn. Nechýbali v ňom ani solídne ekonomické analýzy.

Na vystrihnuté články z časopisov som si založil špeciálny fascikel. Keď prišiel rok 1989, práve vďaka nim som bol celkom dobre argumentačne pripravený na diskusie. Nesloboda mi už liezla na nervy, režimu chýbala spätná väzba, zaostávali sme technologicky, šikovní ľudia boli znechucovaní, aby nevytŕčali z davu.

Štval ma aj stav lesov. Pochádzam z lesníckej rodiny, ktorá sa téme životného prostredia venovala štyri generácie. Človek sa prechádzal po Veľkej Fatre a cítil tam smrad z ružomberských papierní, v rieke plávala pena. Tieto veci ma tak hnevali, že sa mi o nich dokonca snívalo.

Kde vás zastihol 17. november 1989?

V škole vo Zvolene. O nečakanom dianí v spoločnosti som sa však dozvedel už 16. novembra, keď bratislavskí študenti zorganizovali vlastný protestný pochod k budove ministerstva školstva. Poznal som sa s jednou z organizátoriek, Heňou Hrinkovou. O následných piatkových udalostiach v Prahe som počul z rádia Hlas Ameriky.

Hneď v sobotu sme šli na internát. Českí študenti, ktorých sme mali vo Zvolene pomerne veľa, už mali priame informácie od kamarátov a rodičov. Úplne prirodzene som sa pripojil aj ja. Rovno však hovorím, že hoci to vrelo, jeden človek by nedokázal nič, potrebná bola vzájomná podpora a solidarita. Zotrvačnosť komunistického systému totiž bola enormná.

V pondelok 20. novembra ste sa už, predpokladám, neučili.

Práveže v pondelok ešte boli cvičenia, boli sme aj niekde na exkurzii. Odtiaľ sme však už nešli domov, ale zišli sme sa na internáte a premýšľali, čo urobiť. Študenti z Česka, ktorí pricestovali z pondelka na utorok a z utorka na stredu, už priniesli aj fotografie a videozábery z Prahy, tak sme ich začali kopírovať a šíriť ďalej.

Vznikali aj prvé plagáty, ktoré sa najskôr vylepovali po internáte, neskôr po meste. Celý prvý týždeň sa však hlavné dianie sústredilo na univerzite. Práve ju sme potrebovali dostať z rúk dovtedajšieho rigidného aparátu, ktorý nebol pripravený diskutovať o zmenách.

Kedy sa to podarilo?

Už 22. novembra sme sa my, študenti, zišli priamo v aule, kde sme diskutovali s vedením školy a straníckymi funkcionármi. Mnoho pedagógov bolo od začiatku na našej strane. To bolo dôležité – ako študenti sme v tom neboli sami.

Ukázalo sa tiež, že študenti boli dobre pripravení na zmenu. Nielenže sme dokázali klásť ostré otázky, ale aj kriticky vyhodnocovať odpovede, ktoré sme dostávali. Tvrdo sme sa pýtali, ako je možné, že sa udial násilný zásah v Prahe, a keďže sa vtedy šírila aj fáma o smrti študenta Martina Šmída, žiadali sme vysvetlenie.

Ihneď sme začali riešiť aj problémy školy, keďže sme kriticky vnímali ideologickú kontrolu nad študentským životom. Keď sme napríklad chceli urobiť koncert nejakého folkového pesničkára s kritickými textami o spoločnosti, vždy to musela byť poloilegálna akcia, lebo vrchnosti to prekážalo.

Otvárali sme aj širšie politické otázky, napríklad prečo u nás v porovnaní so Sovietskym zväzom zaostáva prestavba, prečo máme vo vedení strany a štátu samých starčekov, ktorí nie sú schopní pružne reagovať na problémy.

Sledovali vás v tom čase eštebáci?

Samozrejme. Z archívov vyplýva, že prvé týždne po 17. novembri na nás hlásili, čo konkrétne robíme, čo sa v škole deje. Konkrétne 21. novembra vo svojich hláseniach písali, že sme prečítali petíciu, o deň neskôr zase to, že od 23. novembra ideme štrajkovať.

Samozrejme, agent ŠtB uviedol aj to, ako nám vedenie školy na čele s rektorom oznámilo, že štrajk je nelegálny a nesúhlasí s ním. Prijali sme to s nevôľou a piskotom. A neustúpili sme, hoci rektor dodal aj vyhrážku, že kto nenastúpi normálne do školy, bude voči nemu vyvodené opatrenie.

Eštebáci tomuto hláseniu dali pečiatku, že je prísne tajné. Zaznamenali tiež, že okrem stredných škôl mienime navštíviť aj rôzne fabriky v okrese Zvolen, aby sme vyburcovali ľudí.

Vtipná je historka z 22. novembra, keď so mnou docent, ktorý nás učil dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, začal debatu, ako keby som bol agentom KGB. Začal sa