Conquest, Orwell a ich cit pre perspektívu

Výtlačok knihy Harvest of Sorrow s niekoľkými milými vetami, ktoré mi do nej napísal jej autor, patrí k veciam, ktoré si najviac strážim. Robert Conquest, ktorý zomrel minulý týždeň vo veku 98 rokov, bol totiž jedným z tých veľkých ľudí, ktorí hovorili o minulom storočí pravdu.

Do bezprecedentných detailov odkrýval príbeh Stalinových masových vrážd – umelo vyvolaný hladomor na Ukrajine, mäsový mlynček na ľudí v gulagu či deštrukciu celých národov v sovietskej ríši – v čase, keď konformistický názor na Západe preferoval vyváženosť nad jasnozrivosťou.

Relativita odtiaľ – potiaľ

Dnes to nie je inak. Podľa mnohých nie je pravda v móde rovnako ako myšlienka, že pojmy ako správne a nesprávne majú nejaký význam. Jedným z dôvodov je intelektuálna móda, ktorá nadradzuje subjektívnu interpretáciu nad objektívnu realitu. Namiesto jednej pravdy máme množstvo naratívov. A kto môže povedať, ktorý naratív je lepší? Je oveľa ľahšie osvojiť si tento prístup, než prijať skutočnosť, že jedna strana má pravdu a druhá sa mýli a potom premýšľať nad vlastnou morálnou zodpovednosťou za to, čo robíme.

Za istých okolností je to rozumné. Moderná literárna kritika nás správne vyzýva premýšľať o tom, že pre rozličných čitateľov môže ten istý text nadobúdať rozličné významy. Knihu Georgea Orwella 1984 môžete čítať a interpretovať jej príbeh tak, že je najmä o láske alebo o diktatúre alebo o pamäti. A žiadna verzia nevylučuje platnosť iných. Ale tento prístup má svoje obmedzenia. Keď Winston Smith trvá na tom, že O’Brien ukazuje štyri prsty a nie päť, hovorí pravdu. Každá iná odpoveď – a nezáleží na tom, aké presvedčenie za ňou stojí – je lžou.

Analogicky môže padať vina za minuloročné zostrelenie malajzijského lietadla len na jednu hlavu. Buď let MH17 zostrelili rebeli podporovaní Ruskom a v tom prípade je za masovú vraždu zodpovedný vrchný veliteľ Vladimir Putin. Alebo (ako tvrdia Rusi) to urobili Ukrajinci a vina leží na nich. Napriek snahe kremeľskej propagandy všetko zahmliť, všetky dôkazy ukazujú na to, že páchateľmi sú ruskí rebeli. Lenže médiá stále prezentujú obe verzie udalostí ako porovnateľné. Môžeme si tak predstaviť spravodajstvo modernej BBC, ktoré so svedomitou vyváženosťou informuje, že „pán Smith tvrdí, že vidno len štyri prsty, kým pán O’Brien trvá na tom, že v skutočnosti ich je päť.“

Vypitvané spravodajstvo

Conquest, podobne ako Orwell, nejaký čas pracoval na britskom ministerstve zahraničia v (dnes už nefungujúcom) oddelení, ktoré sa venovalo informačnej vojne. Obaja muži rozumeli tomu, akou silnou zbraňou môžu byť lži, zvlášť, keď za nimi stojí strach. Lož môže byť krikľavá alebo nenápadná, ale v oboch prípadoch narúša prijímanie rozhodnutí a deformuje verejnú mienku. Naprávanie týchto lží je zdĺhavé a nákladné.

V tých časoch sa takmer nepochybovalo o tom, kto má túto prácu platiť. Západní daňoví poplatníci financovali informačnú vojnu proti komunizmu tak isto, ako platili (či prípade niektorých okupovaných krajín počúvali) za antinacistickú propagandu počas druhej svetovej vojny.

Ale od pádu komunizmu západné krajiny svoje informačné služby vypitvali. A len teraz začínajú oživovať jednotlivé orgány. Británia má novú vojenskú jednotku, ktorá sa zaoberá psychologickou vojnou a sociálnymi sieťami. Britské i americké ministerstvo zahraničia vypracovali ostrý materiál, ktorý vyvracia tie najabsurdnejšie ruské tvrdenia o Západe a jeho spojencoch. Ale najväčšie úsilie treba vyvinúť na frontovej línii – príkladom je úctyhodná ukrajinská stránka StopFake.org.

Čomu Orwell a Conquest rozumeli

Ukrajinci majú obrovskú snahu aj napriek frustrujúcemu politickému vedeniu a skromným zdrojom, pretože si vedia predstaviť, ako bude ich krajina vyzerať, ak prehrajú. Väčšina západniarov takú predstavivosť nemá. Tvrdé zákroky proti čínskym právnikom, ktorí sa venujú ľudským právam, alebo hádky o útesy a skaly v Juhočínskom mori majú len malý vplyv na každodenný život.

A podobne je to pre mnohých ľudí zo Západu aj v prípade ruskej vojny na Ukrajine či hrozieb Ruska svojim severským a pobaltským susedom. Utečenecká kríza či vážna situácia, v akej sa ocitli jezídky, ktoré ISIS premenil na sexuálne otrokyne, sú znepokojujúce, ale keď chceme, nemusíme sa nimi zaoberať. Je ľahšie malicherne sa vŕtať v našich vlastných nedostatkoch než sa rozčuľovať nad vzdialenými problémami.

Toto je prístup, ktorí si zvolili nasledovníci Edwarda Snowdena, Noama Chomskeho, Glenna Greenwalda a najnovšie aj kandidáta na lídra britských labouristov Jeremyho Corbyna. Skôr než by zápasili s reálnymi otázkami, ako si poradiť s autoritárskym kapitalizmom v Číne, s ruskou agresiou na Ukrajine či s rastom vraždeného islamizmu, sa preberajú vo vnútornostiach Západu, nachádzajú jeho chyby, špehovanie NSA a GCHQ, kritizujú militarizmus, korupciu, zneužívanie moci a pokrytectvo.

Jasný rozdiel

Niektoré z týchto problémov sú reálne, iné imaginárne. Ale známkou slobodnej spoločnosti je, že o nich môžeme diskutovať a môžeme sa snažiť napraviť ich. Ľudia žijúci v diktatúrach to nemôžu. Orwell i Conquest tomuto rozdielu rozumeli a bránili ho. A tak by sme to mali robiť aj my.