Revolúcia milosrdenstva a nová ekuména

Autor je český katolícky kňaz

Pred niekoľkými dňami sa na prvých stranách svetových denníkov objavila senzačná, šokujúca správa z Vatikánu. Keď si odmyslíme formu, dostaneme faktické jadro: pápež František šokoval svet tým, že prehovoril o homosexuáloch a ich právach na lásku ľudsky, ako normálny človek 21. storočia, ktorý má rozum a srdce na pravom mieste. Prehovoril, akoby tu vôbec neboli tie stáročia strachu, predsudkov a nenávisti voči ľuďom s odlišnou sexuálnou orientáciou, predsudkov, ktoré pôsobili bezpočet ľudských tragédií a mnohých dohnali k samovražde. Ešte veľmi nedávno sa pár takých tragédií zo strachu z reakcie konzervatívno-katolíckej rodiny na „coming-out“ dospievajúceho odohralo aj na našom vidieku.

Pápež sa tentoraz neuspokojil s alibistickým odvolaním na kompromisnú a akoby pokrokovú, v skutočnosti však pokrytecky nedôslednú pozíciu existujúcich cirkevných dokumentov nabádajúcich na „súcitný“ prístup k osobám LGBT, predkladajúcich veriacim homosexuálom ako jediné prijateľné riešenie doživotnú sexuálnu zdržanlivosť. Nikdy nezabudnem na oči a hlas jedného geja medzi katolíckymi intelektuálmi, keď na moje slová, že by sme jeho zväzok možno mohli prijať ako „menšie zlo“ ​​– slová, ktoré som vtedy bona fide považoval za veľmi veľkorysé a progresívne z mojej strany ako spovedníka –, reagoval tichou otázkou: „Otče, prečo mám chápať celoživotný vzťah lásky, vernosti a vzájomnej podpory s mojím partnerom ako zlo?“ V nasledujúcich desaťročiach som zažil veľké prekvapenia pri zistení, že predstavy o vysokom percente gejov v katolíckom klére nie sú zlovoľným ohováraním nepriateľov cirkvi. Spoznal som ich celú škálu: od tých, ktorí skutočne žili v celibátnej zdržanlivosti a do štýlu ich prístupu k ľuďom sa premietala akási jemná chápajúca materskosť, až po tých, ktorí si vôbec neboli ochotní priznať svoju orientáciu, žili dvojitý život a vnútorné konflikty z tejto situácie kompenzovali superkonzervatívnou agresivitou voči homosexuálom. Takmer vždy som za najhorlivejšími bojovníkmi proti „cunami homosexualizmu“ rozpoznal skúsenosti z psychoterapeutickej praxe kňaza, prekrikujúceho svoj osobný problém.

Reakcie na vyjadrenie pápeža

Nie je najdôležitejšie to, čo pápež v onom filme doslova povedal; jeho podpora „občianskych zväzkov“ (nie „manželstva“) osôb LGBT a ľudského prístupu k nim je dlhodobá a známa z množstva jeho predchádzajúcich vyjadrení. Čakal som, aká bude teraz reakcia konzervatívnych nepriateľov pápeža Františka na jeho posledné vyjadrenie. Objavia sa zase – ako po podobne ľudskej zmienke pápeža Františka v encyklike Amoris laetitia, že všetkým rozvedeným a znovuzosobášeným nemusí byť za všetkých okolností a navždy zákonnícky tvrdo odopretá Eucharistia a vnútená sexuálna zdržanlivosť v druhom manželstve, ale že je potrebné riešiť múdro a láskavo prípad od prípadu a prihliadnuť aj na individuálne svedomie – nové „synovské napomenutia“ skupiny konzervatívnych teológov a „dubia“ (pochybnosti, námietky) niekoľkých kardinálov? Tí vyžadujú od pápeža postoj nekompromisnej vernosti litere zákona – teda presne onen postoj, proti ktorému Ježiš celoživotne bojoval aj navzdory náboženským elitám svojej doby, pričom svojich učeníkov zaviazal, aby sa po celé dejiny varovali tohto „kvasu farizejov“.

Myslím, že dnešní farizeji sa ešte len radia o svojom postupe. Od niektorých biskupov prišli reakcie, že prostoreký pápež sa len tak preriekol pred kamerou a jeho výroky nemajú žiadnu dogmatickú záväznosť. „Priatelia, pokoj! Pápež nič dôležité nepovedal, všetko je a navždy zostane po starom!“ Presne ako mi povedal jeden český prelát krátko po voľbe pápeža Františka: „Povedali mi vo Vatikáne: Hlavne pokoj a v tichu prežívať, pápež je starý, skoro umrie a potom sa všetko zas vráti do starých koľají!“ Podobne sa kuriálni zákonníci utešovali starobou pápeža Jána XXIII., ešte než vyhlásil zvolanie reformného koncilu, ktorý navždy zmenil dejiny katolíckej cirkvi.

Jeden z našich českých popredných cirkevných predstaviteľov pribehol zatiaľ s najprepracovanejšou teóriou, spojenou s konšpiračnou politickou teóriou: režisér filmu je vraj homosexuál a film bol objednaný, aby ovplyvnil blížiace sa prezidentské voľby v USA.

František a Trump – dva protikladné svety

Konšpiračné teórie o filme s pápežom Františkom by určite vyhovovali kruhom, ktoré úplne amorálneho, klamárskeho, ​​arogantného politického cynika, ktorý celým svojím životom, konaním a vystupovaním dáva neskrývane najavo, že jeho jediným bohom sú peniaze, za ktoré je možné si kupovať najdrahší tovar, najvyššie mrakodrapy, krásne manželky (a meniť ich ako košele) a nakoniec aj vrcholnú politickú moc na tejto planéte (hoci je to človek osobnostne nezrelý pre akúkoľvek politickú zodpovednosť), vydávajú za spásonosného obhajcu „kresťanských hodnôt“. Áno, sú medzi istými evanjelikálmi a katolíckymi ultras ľudia, ktorí reagujú ako neľudské automaty bez rozumu a svedomia: len čo niekto stlačí tlačidlo a rozsvieti sa heslo „kriminalizovať potraty“, „preč s homosexuálmi, cudzincami a migrantmi“, skáču podľa jeho píšťalky, hoci by to bol diabol sám. Vôbec ich potom nezaujímajú mravné a intelektuálne kvality takého človeka – je to okamžite ich „kresťanský hrdina“.

O ľuďoch viac ako ich slová vypovedá ich „body language“;