Denník N

Bola polnoc, dnes už druhá

Švankmajerov (románový) jazyk je obraznou rečou snov. Svedčí o tom aj jeho kniha Jednotný proud myšlení aneb život se rodí v ústech.

Jan Švankmajer (1934) vydal svoj druhý román Jednotný proud myšlení aneb život se rodí v ústech. Názov má trochu dlhší, hoci od vydania prvého románu Cesty spasení prešli len dva roky. Podtitul však vzdialenosti vyrovnáva, pretože hovorí o veľkom dobrodružnom románe. Obe knižky vyšli v pražskom vydavateľstve Dybbuk.

Menej znalého čitateľa by mohol údaj o veku autora popliesť na ceste porozumeniu zdanlivo poriadne oneskorenému debutu. Jan Švankmajer totiž patrí ku globálne najpreslávenejším českým umelcom. Preslávil sa tvorivosťou, fantáziou a fantastickou pracovitosťou.

Rátajme spolu, hoci aj s rizikom, že rátame len zhruba. Od roku 1962 mal viac ako 25 samostatných výstav, z toho niekoľko retrospektívnych rovno v newyorskom Museum of Modern Art, v Tokiu a vo Viedni. Spolu s manželkou Evou mal výstav vyše štyridsať ozaj po celom svete a zúčastnil sa aj na 60 kolektívnych výstavách umenia jednoznačne surrealistickej proveniencie, rovnako ozaj po celom svete.

V divadle režíroval vyše desať predstavení, najmä v pražskom Semafore a Laterne magike. Švankmajerova filmografia obsahuje 36 titulov, z toho od roku 1968 výlučne v koprodukcii s rakúskymi, americkými, talianskymi, nemeckými, anglickými, švajčiarskymi a slovenskými produkciami. Nazdávame sa, že k tomu akože oneskorenému debutu autora románov nemohlo nedôjsť. Znamená to teda, že naše rátanie nebolo len také voľajaké rátanie nerátanie.

Povedzme, mohla by to byť rozprava o metóde

Román Jednotný proud myšlení aneb život se rodí v ústech samozrejme vie veľa o voltairovskom kritickom osvietenstve, descartovských princípoch vedomia seba i o podvratnom experimentovaní Laurencea Sterna. Predovšetkým však o rozprave, ktorú počalo vydanie Nadje André Bretona roku 1928. V zadefinovaní Jana Švankmajera znie ako „písanie z huby do ruky a na papier čo slina prinesie“.

Povedzme aj, že nejaký rodiaci sa znovunadšenec pre nadreálnu imaginatívnosť sa zhlboka nadýchne Švankmajerovho snívania, ktoré sa niekedy začína ako štvrtá kapitola románu a rovnako aj tento text. Bola polnoc. Dnes už druhá.

Súrodé spojenie nesúrodých komponentov s názvami a osloveniami to vie byť ošemetné. Jan Švankmajer však nepochybne má koláž a kolážovanie jednoducho v kostiach ako ono jednoliate spájanie nerovnorodých častí. Ako bábkar, ako ilustrátor, ako scenárista, ako divadelný a filmový režisér a aj ako románopisec. Príkladom za ostatné je aj tridsiata prvá kapitola románu nazvaná Veľký dobrodružný román a autor ju napísal zhruba na pol strany.

Švankmajerova (románová) rozprava o metóde akosi z princípu nemohla vzniknúť vari ani o hodinu skôr, ako vznikla a vyšla. Prečo? Pretože vznikla ako koláž spomienok, desiatok zapísaných úvah a scenárov realizovaných aj nerealizovaných, stoviek koláží, niekedy použitých vo filmoch, niekedy ako ilustrácie, niekedy ako samostatné romány-koláže. Summa summarum veľký dobrodružný román Jána Švankmajera Jednotný proud myšlení aneb život se rodí v ústech sa vysvetľuje sám sebou, a teda metódou kolážistovou. Napríklad ako rozprava o metóde.

Zvedavosť, zvedavosť, zvedavosť

Švankmajerov (románový) jazyk je obraznou rečou snov. Nie však preto, že by sa autorovej zvedavosti vyhýbal diskurzívny rozum. Skôr naopak, práve ten si s chuťou vyhľadáva rafinované spony na švíkoch jednotlivých kapitol románu. Práve tam je dosť času na exaktné komentáre aj na sny a hry. Kapitol je 41 a veľa z nich je ozaj nezvyčajných kolážových románov.

Sú jednak poctou surrealistu „realistickým“ ilustrátorom dobrodružných príbehov zo Švankmajerových detských rokov, ale najmä poctou inšpirácie originálnou – ba, rovno objaviteľskou – metódou románu-koláže Maxa Ernsta.

Švankmajer si zrejme uvedomil, že tak ako animácia dokáže oživiť imaginárny svet detstva, rovnaký návrat do pôvodnej dôveryhodnosti ponúka aj naratív koláže. Stačí narušiť, porušiť či rozrušiť reálne rozmery úradníkov života. Spomínaných kolážových románov v Švankmajerovom veľkom dobrodružnom románe je osem. Vizualizujú rozprávanie príbehov pomenovaných Vinnetou – rudý gentleman, Zatím se nic neděje, V tenatech zrození, Dno lásky, Závazná zauzlení, Jazyk smrti, Ošidnost touhy a ešte aj jedného taktilného románu s doslovným názvom V žáru taktilní puberty.

Taktilný objekt a koláž vznikajú dotýkaním

Bez dotýkania sa erotiky veru nedorežeš. A erotiky je v Švankmajerovej tvorbe habadej. Nečudo, že erotika prešla aj dodnes nekončiacim obdobím gestického sochárstva. Navyše ak je pre Švankmajera odtlačok gesta hnetúceho hmotu vyjadrením psychického stavu, a teda emocionálnym výrazom. Pričom táto estetická transformácia „skamenelej“ formy nepodlieha žiadnym estetickým konvenciám.

Vari trochu zložito vyzerajúcu – takmer – definíciu si však môžeme zjednodušiť príkladmi uvádzanými samotným Švankmajerom. Tie sa dovolávajú symbolov analogických gest, akými sú pohladenie psa, hnetenie cesta či ruky siahajúcej do rozkroku. Čiže odvekých taktilných pohybov vyzrádzajúcich naše pocity, povahu, pohlavie.

Prežiť svoj život

Z dielne Jurija Lotmana pochádza výrok o tom, že z hĺbky času sa nám javí hocijaký úsek človekových dejín ako hŕba náhod, neprekonateľných rozporov, všakovako možných nemožností, prerušení a zvratov. Avšak z opačného konca onoho – už zavŕšeného – úseku poznávame históriu ako príbeh pozošívaný železnou logikou dejín. Vo filme Jana Švankmajera Prežiť svoj život tieto dva – konkuren­čné a neľútostné – pohľady z dvoch protiľahlých brehov radikálne banalizuje metafora príbehu pacienta a jeho terapeutky.

Zároveň ide o metaforu odohrávajúcu sa na úrovni mierne rozhojdaného sna. Lenže sna čičíkaného a priživovaného v dvoch zarámovaných portrétoch doktora Sigmunda Freuda a doktora Carla Gustava Junga. Tí však románopiscovi Janovi Švankmajerovi zanechali – žiarlivo strážené – posolstvo, aby sa nikdy nespreneveril jednotnému prúdu myslenia Freuda alebo Junga.

Presnejšie napísané, aby Freuda ctil výlučne a Junga tiež výlučne. A čo zato? Namiesto deravého groša nič viac a ani nič menej ako pozvanie na (virtuálnu) návštevu k duchovnému otcovi realizovaných básní z uzlíkov konopných povrázkov, útržkov papiera s písomnými odkazmi, farebným, šepkom napísaných krátkych ľúbostných vyznaní, ba aj z vypchatého hrdzavosivého hlodavca. A to všetko v objatí jednoduchou drevenou lištou lásky.

Bretonova lekcia sa vlastne ani nemohla nepodieľať na stúpajúcej erotickej hustote, až sa tá sama začala krájať. Frekvencia erotických zauzlín v Švankmajerovom románe je pozoruhodná, spojenie emócie vyvolanej naratívom koláže s hmatateľnou formou prečačkaných detailov stupňuje a zároveň aj u čitateľa/diváka zneisťuje záhadnosť taktilnej stopy prejavenej emócie.

Bolo by však zbytočnou chybou, keby sme si v naznačovaných súvislostiach nepripomenuli krutú kreativitu zvláštne erotických drevených bábok Hansa Bellmera z polovice 30. rokov minulého storočia. Napokon, bábkar už len bábkarovi predsa oko nevytlčie.

A ešte treba povedať, že Jan Švankmajer formou taktilnej koláže ozaj nápadito obohatil v nenápaditých rokoch husákovskej normalizácie nejednu kolektívnu hru surrealistickej skupiny.
Pravda, tú najzávažnejšiu chybu by sme spáchali, keby sme nebodaj prepočuli asi naj­vnútornejší hlas autora románu Jednotný proud myšlení aneb život se rodí v ústech. Hlas jeho ideálneho ega.

Ideálne ego

Ideálne ego (asi) nejestvuje. To však Švankmajerovmu uctievaniu jeho ideálneho ega nijako neprekáža. Po prvé, vie, že práve takých ľudí veľa nie je, a preto – po druhé – vie, že je naslovovzatým odborníkom na romány: „Napsal jsem Cesty spasení. Jsem vystudovanej loutkař. Proto asi moje knihy nikdo nečte. Román od loutkaře, si říkaj, to musí bejt pěkná volovina. Jako loutka vyrobena Balzakem nebo Zolou.“ A po tretie: „Ostatně nedělám umění, jen ve své tvorbě dávam volný průchod své touze. To je vše. Nic víc než její ukojení si od svoji tvorby neslibuji.“

Knihy

Knižné recenzie

Kultúra

Teraz najčítanejšie