Denník N

Slovensko, krajina výkričníkov

Na Slovensku sa stretávate s výkričníkmi aj tam, kde by ste teoreticky mali byť vítaný.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Na záchodoch na hlavnej stanici vám nad pisoármi ďakujú, že sa nesprávate tak, ako by ste sa podľa atmosféry mohli. Je to jediné poďakovanie, ktoré vo vás dokáže zároveň vyvolať strach:

ĎAKUJEME!!!

Príkazy sú ako mor, nepripraveného a o to zraniteľnejšieho vás zastihnú aj tam, kde by ste namiesto nich čakali niečo úplne iné – napríklad pochopenie. Aj v ružinovskej nemocnici, na oddelení, kam nechodíte, ak nemusíte, a ak aj musíte, dúfate, že už nikdy musieť nebudete, sú však celé vchodové dvere polepené výkričníkmi. Ešte ste, vystrašený z toho, kde vôbec ste, ani neotvorili dvere, a už na vás kričia.

Poriadok musí byť, autoritu treba nastoliť ešte pred tým, ako si svojvoľne dovolíte zaklopať mimo určeného času na iné ako správne dvere a iným ako dovoleným spôsobom. Niekedy sa zdá, že všetky miesta, kde dochádza k stretnutiu človeka bežného s človekom vo funkcii, existujú len preto, aby mohli na nevkusných listoch papiera byť vytlačené výkričníky. 

Lenže prečo sú potom výkričníky aj na plavárňach, v stánkoch a kaviarňach, kde by som (pripúšťam, len teoreticky) mal byť vítaný? Mohol by som zorganizovať celú výstavu fotografií z najnepravdepodobnejších miest, zábery rozkazov tam, kde by mal byť úsmev. Tá výstava by sa volala Slovensko, krajina výkričníkov.

Namiesto toho si predstavujem, ako by to mohlo byť inak: Môj operátor by sa mi nevyhrážal súdom pre dvadsať eur, ktoré mu dlhujem, lebo by zo zmluvy vypustil klauzulu, a daňový úrad by nebol synonymom pre waterboarding. Mohlo sa stať, že pri plnení iných povinností Vám uniklo, že, písali by mi. My Vám rozumieme.

Predstavte si ten šok, keby ma raz niekde privítali a usmernili, namiesto toho, aby ma posadili do cely, kričali by na mňa a svietili lampou do očí. Pretože – a to je základné nastavenie – už len to, že som sa tu vyskytol, svedčí o tom, že som sem prišiel porušovať pravidlá.

Vlastne ani o tie pravidlá nejde, aj tak ich nedodržiavame. Dôležité je ukázať, kto je tu pánom, a pánom je bez výnimky ten, kto sedí na druhej strane okienka. Alebo, ako mi povedala pani na oných záchodoch, keď som do turniketu strkal dvojeurovku v naivnej viere, že možno vydáva (moja chyba, bolo šesť ráno):

Čo si blbý???!!!

Komentáre

Teraz najčítanejšie