Denník N

Investigatívna žurnalistika pred polstoročím: Petr Chudožilov odkrýval prvú kauzu Pražskej jari

Petr Chudožilov ako mladý novinár bol spoluautorom článkov o afére generála Šejnu, ktorá prispela k definitívnemu pádu prezidenta Antonína Novotného. Foto - TASR/ČRo/archív P. Chudožilova
Petr Chudožilov ako mladý novinár bol spoluautorom článkov o afére generála Šejnu, ktorá prispela k definitívnemu pádu prezidenta Antonína Novotného. Foto – TASR/ČRo/archív P. Chudožilova

Novinár a spisovateľ Petr Chudožilov v rozhovore pre Denník N spomína na 60. roky v Bratislave, éru Antonína Novotného i na to, ako odhaľovali aféru generála komunistickej armády Jana Šejnu.

Investigatívnu žurnalistiku robil v čase, keď tento pojem u nás nikto nepoznal. Petr Chudožilov napísal v marci 1968 s kolegom Vladimírom Holotíkom do odborárskeho denníka Práce sériu článkov o afére generála Jana Šejnu, ktorý ušiel k Američanom.

Aféra „ďatelinového generála“ podľa niektorých historikovmediálnych teoretikov odštartovala Pražskú jar. Ukázala ďalším novinárom, že teraz už môžu písať naozaj slobodne o všetkom, dokonca aj o komunistických prominentoch. Nasledovalo krátke a veľmi intenzívne obdobie českej a slovenskej žurnalistiky, keď médiá prinášali kauzy podobné tým súčasným.

Chudožilov ako novinár sledoval udalosti Pražskej jari z prvej ruky. Po okupácii sa živil manuálne, až začiatkom 80. rokov pod nátlakom emigroval do Švajčiarska, kde žije dodnes.

Denníku N poskytol rozhovor o svojom živote, v ktorom okrem iného spomína na:

  • prezenčnú službu v ľudovej armáde v čase kubánskej krízy;
  • Bratislavu šesťdesiatych rokov a jej „kaviarenského ducha“;
  • odhaľovanie kauzy, po ktorej odstúpil prezident Novotný;
  • prezidenta Novotného, ktorého označuje slovom „pitomec“;
  • aj na to, ako mu správu o invázii oznámil arabský čašník v Jeruzaleme.

Rozhovor s Petrom Chudožilovom vznikal na pokračovanie prostredníctvom e-mailovej korešpondencie.

Máte ruský pôvod. Kedy sa vaša rodina prisťahovala do Československa?

Z Ruska pochádzala otcova rodina. Môj ruský starý otec Leonid Chudožilov bol chemik, študoval dokonca u samotného Mendelejeva, neskôr pracoval ako špecialista vojenského námorníctva. S rodinou žili v Petrohrade. Po boľševickom puči sa však ocitli v nemilosti. Starý otec musel utiecť a o niečo neskôr ho nasledovala stará mama, ktorá utiekla s dvomi malými deťmi. Opustili Rusko, aby si zachránili životy. V roku 1921 sa napokon usadili v Československu.

Takže to boli ruskí utečenci, ktorí emigrovali do vtedy novovzniknutého československého štátu. 

Áno, usadili sa v Brne, kde sa starý otec mohol ako-tak venovať chémii. Jeho syn a môj otec, narodený v roku 1911, pôvodne nemal žiadne občianstvo, vlastnil len takzvaný Nansenov pas, ktorý vydávali utečencom. Keď sa moja mama, Moravanka z regiónu Prostějov, za neho vydala, ocitla sa v právnom vákuu. Úrady ju len pripísali na otcov pas, takže sa stala utečenkou vo vlastnej krajine. Ja som sa narodil počas vojny v roku 1943, formálne ako cudzinec vo svojej vlasti. Československé občianstvo sme získali až po vojne.

Boli ste antikomunistická rodina?

Nejaké silné antikomunistické cítenia v našej rodine nepanovali, otec bol skôr opatrný. Na Rusko mal z detstva príšerné spomienky, vedel, že tam po nástupe boľševikov išlo doslova o krk. V Československu vstúpil pôvodne do sociálnej demokracie, ktorú po prevrate 1948 pohltila KSČ. Tým sa aj on stal členom komunistickej strany a vystúpiť sa už neodvážil. Až po nástupe Husáka neprešiel previerkami, takže ho vyškrtli.

A rodina vašej mamy?

S tou to bolo zložitejšie. Maminu rodinu tvrdo zasiahla násilná kolektivizácia a znárodňovanie. Jeden môj strýko bol takzvane rozkulačený, druhý sedel vo väzení na Mírove, tretiemu zobrali menší dedinský podnik na spracovanie dreva a potom ho vyhnali do pohraničia. Noví páni si však s týmto podnikom nevedeli rady, priviedli ho ku krachu, takže strýka povolali späť, aby svoju niekdajšiu firmu znovu postavil na nohy. Husák mu za to neskôr udelil Rad práce, strýko ho prijal.

Na základnú školu ste nastúpili v čase politických procesov. Čo si z toho pamätáte? 

Pamätám si, ako sme sa počas jednej pionierskej schôdzky hrali na popravu Rudolfa Slánskeho. Po mnohých rokoch som to hovoril jeho synovi Rudolfovi, s ktorým som sa spoznal v Prahe. Prišlo mi to skoro absurdné. Celý môj život sa mi často javí ako nepretržitá reťaz rôznych nepravdepodobností.

Aké bolo vyrastať v 50. rokoch?

Moja mladosť sa mi javí dramatická až teraz, keď som za prahom staroby. Svet komunistický a svet antikomunistický mi splývali do jedného. Raz som bol členom ilegálneho oddielu katolíckeho skauta, inokedy som robil pionierskeho vedúceho. Jeden môj profesor na strednej škole bol hlboko veriaci, druhý bol presvedčený marxista. A ja som mal oboch veľmi rád. Počúval som Slobodnú Európu, ale so záujmom som chodil aj na sovietske filmy, keďže iné takmer neboli. Mali sme jazzovú kapelu s názvom B-klub, s ktorou sme hrali pod strechou obvodného výboru Československého zväzu mládeže. Ako hovorím: dva svety, ktoré sa prelínali do jedného.

Mali ste problémy pre rodinný pôvod?

Môj rodinný pôvod mi pripomenuli napríklad po maturite. V roku 1957 som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

August 1968

História

Rozhovory

Slovensko, Svet, Veda

Teraz najčítanejšie