Denník N

Investigatívna žurnalistika pred polstoročím: Petr Chudožilov odkrýval prvú kauzu Pražskej jari

Petr Chudožilov ako mladý novinár bol spoluautorom článkov o afére generála Šejnu, ktorá prispela k definitívnemu pádu prezidenta Antonína Novotného. Foto - TASR/ČRo/archív P. Chudožilova
Petr Chudožilov ako mladý novinár bol spoluautorom článkov o afére generála Šejnu, ktorá prispela k definitívnemu pádu prezidenta Antonína Novotného. Foto – TASR/ČRo/archív P. Chudožilova

Novinár a spisovateľ Petr Chudožilov v rozhovore pre Denník N spomína na 60. roky v Bratislave, éru Antonína Novotného i na to, ako odhaľovali aféru generála komunistickej armády Jana Šejnu.

Investigatívnu žurnalistiku robil v čase, keď tento pojem u nás nikto nepoznal. Petr Chudožilov napísal v marci 1968 s kolegom Vladimírom Holotíkom do odborárskeho denníka Práce sériu článkov o afére generála Jana Šejnu, ktorý ušiel k Američanom.

Aféra „ďatelinového generála“ podľa niektorých historikovmediálnych teoretikov odštartovala Pražskú jar. Ukázala ďalším novinárom, že teraz už môžu písať naozaj slobodne o všetkom, dokonca aj o komunistických prominentoch. Nasledovalo krátke a veľmi intenzívne obdobie českej a slovenskej žurnalistiky, keď médiá prinášali kauzy podobné tým súčasným.

Chudožilov ako novinár sledoval udalosti Pražskej jari z prvej ruky. Po okupácii sa živil manuálne, až začiatkom 80. rokov pod nátlakom emigroval do Švajčiarska, kde žije dodnes.

Denníku N poskytol rozhovor o svojom živote, v ktorom okrem iného spomína na:

  • prezenčnú službu v ľudovej armáde v čase kubánskej krízy;
  • Bratislavu šesťdesiatych rokov a jej „kaviarenského ducha“;
  • odhaľovanie kauzy, po ktorej odstúpil prezident Novotný;
  • prezidenta Novotného, ktorého označuje slovom „pitomec“;
  • aj na to, ako mu správu o invázii oznámil arabský čašník v Jeruzaleme.

Rozhovor s Petrom Chudožilovom vznikal na pokračovanie prostredníctvom e-mailovej korešpondencie.

Máte ruský pôvod. Kedy sa vaša rodina prisťahovala do Československa?

Z Ruska pochádzala otcova rodina. Môj ruský starý otec Leonid Chudožilov bol chemik, študoval dokonca u samotného Mendelejeva, neskôr pracoval ako špecialista vojenského námorníctva. S rodinou žili v Petrohrade. Po boľševickom puči sa však ocitli v nemilosti. Starý otec musel utiecť a o niečo neskôr ho nasledovala stará mama, ktorá utiekla s dvomi malými deťmi. Opustili Rusko, aby si zachránili životy. V roku 1921 sa napokon usadili v Československu.

Takže to boli ruskí utečenci, ktorí emigrovali do vtedy novovzniknutého československého štátu. 

Áno, usadili sa v Brne, kde sa starý otec mohol ako-tak venovať chémii. Jeho syn a môj otec, narodený v roku 1911, pôvodne nemal žiadne občianstvo, vlastnil len takzvaný Nansenov pas, ktorý vydávali utečencom. Keď sa moja mama, Moravanka z regiónu Prostějov, za neho vydala, ocitla sa v právnom vákuu. Úrady ju len pripísali na otcov pas, takže sa stala utečenkou vo vlastnej krajine. Ja som sa narodil počas vojny v roku 1943, formálne ako cudzinec vo svojej vlasti. Československé občianstvo sme získali až po vojne.

Boli ste antikomunistická rodina?

Nejaké silné antikomunistické cítenia v našej rodine nepanovali, otec bol skôr opatrný. Na Rusko mal z detstva príšerné spomienky, vedel, že tam po nástupe boľševikov išlo doslova o krk. V Československu vstúpil pôvodne do sociálnej demokracie, ktorú po prevrate 1948 pohltila KSČ. Tým sa aj on stal členom komunistickej strany a vystúpiť sa už neodvážil. Až po nástupe Husáka neprešiel previerkami, takže ho vyškrtli.

A rodina vašej mamy?

S tou to bolo zložitejšie. Maminu rodinu tvrdo zasiahla násilná kolektivizácia a znárodňovanie. Jeden môj strýko bol takzvane rozkulačený, druhý sedel vo väzení na Mírove, tretiemu zobrali menší dedinský podnik na spracovanie dreva a potom ho vyhnali do pohraničia. Noví páni si však s týmto podnikom nevedeli rady, priviedli ho ku krachu, takže strýka povolali späť, aby svoju niekdajšiu firmu znovu postavil na nohy. Husák mu za to neskôr udelil Rad práce, strýko ho prijal.

Na základnú školu ste nastúpili v čase politických procesov. Čo si z toho pamätáte? 

Pamätám si, ako sme sa počas jednej pionierskej schôdzky hrali na popravu Rudolfa Slánskeho. Po mnohých rokoch som to hovoril jeho synovi Rudolfovi, s ktorým som sa spoznal v Prahe. Prišlo mi to skoro absurdné. Celý môj život sa mi často javí ako nepretržitá reťaz rôznych nepravdepodobností.

Aké bolo vyrastať v 50. rokoch?

Moja mladosť sa mi javí dramatická až teraz, keď som za prahom staroby. Svet komunistický a svet antikomunistický mi splývali do jedného. Raz som bol členom ilegálneho oddielu katolíckeho skauta, inokedy som robil pionierskeho vedúceho. Jeden môj profesor na strednej škole bol hlboko veriaci, druhý bol presvedčený marxista. A ja som mal oboch veľmi rád. Počúval som Slobodnú Európu, ale so záujmom som chodil aj na sovietske filmy, keďže iné takmer neboli. Mali sme jazzovú kapelu s názvom B-klub, s ktorou sme hrali pod strechou obvodného výboru Československého zväzu mládeže. Ako hovorím: dva svety, ktoré sa prelínali do jedného.

Mali ste problémy pre rodinný pôvod?

Môj rodinný pôvod mi pripomenuli napríklad po maturite. V roku 1957 som odišiel študovať do Prahy na jedenásťročnú strednú školu v Libni. Tieto školy vtedy poskytovali vyššie všeobecné vzdelanie s maturitou. Po jej absolvovaní som však už nedostal odporúčanie na štúdium na vysokej škole s odôvodnením, že nie je záujem, aby za robotnícke peniaze študovali „deti bielogvardejcov“. To bola veľká sranda, keďže môj otec pre svoj vek nemohol byť bielogvardejcom a okrem toho bol členom KSČ. Problém však predstavovalo aj moje maturitné vysvedčenie, ktoré bolo skôr mizerné. Z matematiky som dostal štvorku, aj to len akosi „honoris causa“, takže po strednej škole som mohol na vysokú zabudnúť.

Na vysokú školu som nastúpil až neskôr, v roku 1966, keď som popri zamestnaní začal študovať žurnalistiku na vtedajšej Fakulte osvety a novinárstva Karlovej univerzity. V roku 1970 som túto školu opustil na vlastnú žiadosť. Bolo mi to ľúto, pretože na dokončenie štúdia mi chýbali iba dva semestre, mal som už aj rozpísanú diplomovú prácu, ale všadeprítomný duch rozmáhajúcej sa husákovskej normalizácie neznesiteľne otrávil aj univerzitnú atmosféru. Okrem toho som vedel, že ma zo školy pri občianskych previerkach aj tak vyrazia.

Petr Chudožilov žije vo Švajčiarsku od začiatku 80. rokov, keď ho režim prinútil vysťahovať sa, aby ho mohol zbaviť občianstva. Foto – archív. P. Chudožilova

Vráťme sa na začiatok 60. rokov. Ako ste sa dostali k novinárčine? 

Po absolvovaní strednej školy som sa zamestnal v agentúre ČTK ako redaktor „svetelných novín“. To boli krátke správy, ktoré sa každý večer zobrazovali pomocou žiaroviek na paneli, ktorý bol pripevnený na budove kaviarne Luxor na Václavskom námestí. Pripravovala ich práve redakcia ČTK. Do ČTK ma prijal v roku 1960 Miroslav Štráfelda. To bol môj prvý šéf, ktorý sa neštítil ani „kádrovo prašivého“ mladíka. Hneď pri nástupe mi povedal: „Toto nie je komunizmus, ale štátny kapitalizmus riadený fašistami.“ Znelo to nádejne. Ukrýval sa v tom prísľub, že časom sa možno prepracujeme aj k nejakému lepšiemu komunizmu, než bol v tej dobe okolo nás.

Čo myslel tým štátnym kapitalizmom, ktorý riadia fašisti? 

Štráfelda bol presvedčený marxista, takže čisto filozoficky to bol vlastne absurdný kotrmelec. Myslím, že tým chcel vyjadriť svoje opovrhnutie vtedajším Novotného režimom. Ideologické a praktické paralely medzi komunizmom a fašizmom azda nemusím vysvetľovať, tieto paralely zďaleka nespočívali iba v justičných vraždách. Ale podrobnosti by vám musel vysvetliť doktor Štráfelda, pokiaľ by sa dožil minimálne sto rokov. Ja som ho naposledy videl za hlbokej normalizácie, tesne pred svojou emigráciou, keď sme sa náhodou stretli v rannej električke. Prebehlo medzi nami intenzívne vzájomné porozumenie bez mnohých slov.

Po necelom roku v ČTK vás povolali na vojnu. Aká bola vaša služba vo vtedajšej Československej ľudovej armáde? 

Slúžil som v čase kubánskej krízy a v čase, keď v Berlíne postavili ten slávny múr. V armáde panovala hystéria, spali sme celé dni oblečení vo vojenských topánkach. Táto hystéria sa snúbila s blbosťou. Raz sme ako vojaci mali formálne zvoliť sudcu z ľudu, ktorý by sedel ako prísediaci pri súdnych konaniach. Hlasovalo sa aklamačne, zdvihnutím ruky. Čakalo sa, že všetci budú za navrhnutého kandidáta. Ja som však chcel hlasovať proti, pretože kandidát bol blbec.

Takže oficier sa najprv spýtal, kto je za a kto sa zdržal. Až po mojej hlasnej intervencii pripustil aj otázku, kto je proti. Prihlásili sme sa hneď dvaja. Keď sme niečo rozprávali o volebnom práve, ktoré má byť rovné a tajné, začal oficier vrieskať. Dal nám rozkaz, aby sme sa postavili do pozoru, zavreli hubu a nerozkladali rukami, keď hovoríme s predstaveným. Potom ma preložili k pracovným jednotkám, kde som skoro zomrel na zanedbaný zápal slepého čreva. Z vojenskej služby som sa vrátil až po 25 mesiacoch bez akýchkoľvek ilúzií o nejakom lepšom komunizme.

Petr Chudožilov vo veku 25 rokov, keď pracoval ako redaktor denníka Práce. Foto – archív P. Chudožilova

To už nastupovali 60. roky, keď režim začínal povoľovať uzdu. Cítili ste to?

Praha sa po mojom návrate z vojny zmenila hlavne opticky. Vnímal som najmä to, že medzičasom zbúrali Stalinov pomník na Letnej.

Ako redaktor ČTK ste v tom čase pracovali aj na Slovensku. Aké bolo Slovensko prvej polovice 60. rokov z pohľadu rodeného Čecha?

Pohyboval som sa medzi regionálnymi redakciami ČTK, takže som prechodne žil aj v Košiciach, Banskej Bystrici a v Bratislave. Naučil som sa ako-tak po slovensky a hlavne som získal slovenskú sociálnu kompetenciu, ktorá spočívala vo väčšej priamosti a otvorenosti, než panovala v Čechách. Atmosféra v slovenských redakciách ČTK bola podstatne uvoľnenejšia a priateľskejšia. Človek si nemusel dávať taký pozor na ústa, dalo sa diskutovať aj o citlivých témach, ako boli napríklad česko-slovenské vzťahy. V Bratislave sa veľmi neskoro do noci korzovalo. Ľudia si na lavičkách pri Michalskej bráne čítali knižky, v Štefánke panoval už doobeda veľmi príjemný kaviarenský duch, čo boli v tom období v Prahe skôr neznáme veci.

Takže dobová Bratislava dvadsaťročného Čecha okúzlila.

Dá sa to tak povedať. Do divadiel som veľmi nechodil, skôr do krčiem, tam sa človek dozvedel najviac. V Bratislave som obdivoval inštitúciu centrálneho trhoviska. Človek si tam kúpil džbánok vína, kus slaniny a chleba. Bolo to aj moje pracovisko. V jednoduchej búde som si za stôl posadil zaujímavého človeka – a to sa mi interview robilo úplne inak než v nejakej zasmradenej kancelárii. Slováci vedeli žiť.

V kaviarni Štefánka som sa už ráno dozvedel všetko dôležité – čo zase vyviedol ten „somár Novotný“, ako to vidí Husák, čo by sme mali robiť s Biľakom. A čo sa nestihlo cez deň, dohnali sme v noci alebo skoro ráno v slávnom Kryštál bare pri fazuľovej polievke. Pamätám si, že bola taká hustá, že keď som do nej zabodol lyžicu, trčala ako sviečka. Užíval som si politické debaty s úplne neznámymi ľuďmi. Raz som sa do krvi pohádal a potom zase pobratal s istým pánom, z ktorého sa nakoniec vykľul prokurátor. V Bratislave mi vtedy vznikli úžasné priateľstvá. Erik Stražan, Jožko Horčiak, kdeže ste dnes?

Bratislava v roku 1966 ešte s neologickou synagógou, ktorú zbúrali koncom 60. rokov počas výstavby Mosta SNP. Foto – TASR/Vtedy.sk

Z ČTK ste však nakoniec odišli, prestalo vás písanie baviť?

Po návrate z regionálnych redakcií ČTK do Prahy som sa strašne nudil. Písať blbosti, ktoré aj tak nikto nečíta, nebola žiadna životná perspektíva. Keď som chcel kriticky referovať o Týždni sovietskych dokumentárnych filmov, tak to šlo automaticky do koša. Tak som raz v piatok s ČTK „praštil“ a odišiel som na Šumavu rúbať stromy.

To je nejaká metafora alebo sa z redaktora ČTK stal lesný robotník?

Žiadna metafora. Odišiel som pracovať do lesného závodu Prameny Vltavy. S pánom Škopkom som tam rúbal stromy, večer chodil na pivo do krčmy Na Kórei, kde som sa rozprával s jednorukým drevorubačom pánom Robáčkom o skutočnom živote. Vydržal som do prvého snehu, keď som presedlal na miesto závozníka mlieka a jogurtov v Stredočeskom kraji, prípadne som ako brigádnik rozvážal zemiaky. Potom som sa vrátil do Prahy a stal som sa zriadencom v Bulharskom kultúrnom stredisku. To už bol rok 1966, keď skutočný život hučal na plné obrátky. Začal som čítať Literárne noviny, neskôr som do nich aj písal a stal som sa členom ich redakcie. To boli najkrajšie roky môjho života.

Literárne noviny boli týždenník Zväzu československých spisovateľov. O čom ste pre ne písali? 

Písal som kritické reportáže z regiónov mimo Prahy, v ktorých som ťažil práve zo svojich skúseností závozníka a robotníka. Snažil som sa nebyť „novinárske jelito“, ktoré niekam príde a hneď zase odíde, aby vyjavilo svetu svoju pravdu. Snažil som sa byť reportérom, ktorý by aj z vlastnej skúsenosti dokázal pochopiť, ako sa ľuďom žije.

Preukaz Petra Chudožilova z čias, keď znovu pôsobil v Literárnych novinách, ktoré po obnove niesli názov Listy. Foto – archív. P. Chudožilova

Z Literárnych novín ste prešli do odborárskeho denníka Práce, ktorý neskôr za normalizácie vynikal len tým, že bol neznesiteľne nudný. Prečo tá zmena?

Pretože na jeseň 1967 došlo k prvej likvidácii Literárnych novín, o ktorú sa postaralo vtedajšie vedenie KSČ. Do denníka Práce som nastúpil po Novom roku 1968. Išiel som tam s nádejou, že ešte nie je všetko stratené a že sa s vecami bude dať hýbať, len je potrebné využiť každú príležitosť, každú štrbinku v zdanlivo nepriepustnej stene „pitomého“ novotnovského režimu. Antonín Novotný bol jeden z najhlúpejších československých prezidentov.

Je pravda, že v denníku Práce bolo iné prostredie než v Literárnych novinách. Redaktori a redaktorky patrili skôr medzi staršie ročníky, v dobrej pamäti mali ešte neveselé 50. roky. Šéfredaktor denníka Zázvorka sa hneď po Dubčekovom nástupe radšej „hodil maród“. Všeobecne sa predpokladalo, že teraz sa už musí písať inak, lenže málokto vedel, čo to vlastne znamená.

Váš vtedajší kolega z denníka Práce Jan Štern v jednom rozhovore povedal: „Vo februári sme prakticky prestali rešpektovať cenzúru. Dosadili sme si vlastného šéfredaktora Ladislava Velenského, ktorého nám ustrašené predsedníctvo Ústrednej rady odborov schválilo.“

Na jeho zvolenie si nijako konkrétne nepamätám, predsa len je to viac než polstoročie. Čo však môžem povedať, je, že Láďa Velenský bol výborný človek a novinár. Treba pripomenúť aj Pepíka Vávru, ktorý prináležal k užšiemu vedeniu redakcie Práce. Bol to človek chytrý a nebojácny. Myslím si, že to bol práve on, kto sa neskôr zasadil o zverejnenie aféry generála Šejnu.

O čom ste v odborárskych novinách písali pred Šejnovou aférou?

V redakcii som sa veľmi nezdržiaval, snažil som sa byť v teréne. Pokúšal som sa vrátiť do novín zaujímavé príbehy. Vydal som sa napríklad do moravského Štramberka, do chránenej prírodnej a historickej rezervácie, kde sa neľútostne rozbiehala ťažba vápenca. Alebo som písal o súde s deťmi, ktoré zdevastovali a zhanobili slávny Malostranský cintorín. Podarilo sa mi prepašovať do novín poznanie, že hlavným vinníkom devastácie neboli tí dvanásťroční darebáci, ale režim, ktorému je národné dedičstvo ľahostajné.

Prezident ČSSR Antonín Novotný a šéf maďarských komunistov János Kádár počas stretnutia v Bratislave v októbri 1963. Foto – TASR

Pracovným nástrojom dnešného novinára je mobil, internet, otvorené zdroje, sociálne siete a kontakty. Ako sa robila novinárčina za vašej éry?

Asi si viete predstaviť, ako sa mohlo žiť v čase pevných liniek. Dovolať sa niekam si vyžadovalo obrovskú trpezlivosť – podobne ako naťahovať sa s človekom z Hlavnej správy tlačového dohľadu (HSTD), čo bol oficiálny názov pre cenzúru. S ním ste sa museli naťahovať o každom slovíčku, o každej formulácii, ktorá by mohla podráždiť predstaviteľov pracujúceho ľudu. Vyhrané bolo až ráno, keď som si v trafike kúpil noviny a uistil som sa, že je tam naozaj to, čo som napísal, a že z môjho článku neurobili okliešteného mrzáčika.

Dohľadal som si, že Hlavná správa tlačového dohľadu bola oficiálne zrušená už v roku 1966. Jej zrušenie ste teda zjavne príliš nepociťovali. 

S informáciou, že HSTD bola zrušená už v roku 1966, ste ma teda úprimne prekvapili, ja som si žiadne veľké zmeny v tom čase nevšimol. Zrejme to bolo tým, že u mnohých novinárov ešte stále fungovala autocenzúra. Človek, ktorý túžil odovzdať kvalitnú informáciu alebo menej konvenčný názor, musel vzdorovať zakorenenému úzu, že „toto by nám neprešlo“. Aj tak sa mi zdá, že ešte aj v roku 1968 sa v novinách chodilo s textmi do nejakých tajomných komnát, v ktorých sedel niekto, kto formálne nebol členom redakcie. Minimálne ešte na začiatku toho roku.

Dostávame sa k známej afére Jana Šejnu, ktorého si história pamätá ako „ďatelinového“, po česky „semínkového generála“. Šejna zneužíval svoje postavenie, podieľal sa na kšeftovaní s nedostatkovým osivom ďateliny a lucerny siatej, ktoré zúfalo zháňali roľnícke družstvá. Keď prokuratúra začala prípad vyšetrovať, utiekol k Američanom. Ako ste sa informáciu o jeho úteku dozvedeli?

O úteku generála Šejnu sa šuškalo, možno tá informácia vyšla v zvláštnom servise ČTK, ktorý nebol určený pre verejnosť, mohlo ho čítať iba vedenie redakcií. Správy z tohto zvláštneho servisu občas presiakli aj do nižších poschodí. Útek generála bola veľmi citlivá vec a pripadalo mi, že s ňou nikto v novinách nechcel nič mať. Tak som povedal, že tú informáciu musíme overiť. Napadlo mi, že sa na to pôjdeme spýtať hlavného vojenského prokurátora, ktorý o úteku predsa musí vedieť. Tento môj nápad sa v redakcii nestretol s nadšením, niektorí kolegovia ho považovali za šialenstvo. Nakoniec so mnou poslali staršieho a skúsenejšieho kolegu Vlada Holotíka. Myslím si, že to bolo z dôvodu, aby na mňa dával pozor a v prípade potreby ma brzdil, keďže ako 25-ročný mladík som bol považovaný za horúcu hlavu.

Vtedy sa dalo dostať k hlavnému vojenskému prokurátorovi?

Práve kolega Holotík mal nejaké kontakty na súdoch a prokuratúre. Na detaily si už nespomínam. V každom prípade nás vojenský prokurátor nevyhodil. Bez väčšieho ohlásenia nás prijal, potvrdil nám Šejnov útek a súhlasil so zverejnením. Diktafóny sme, samozrejme, v tých časoch ešte nemali. Prokurátorove slová sme si jednoducho zapísali na papier a vrátili sme sa do redakcie.

V redakcii bolo hneď rozhodnuté, že s tou informáciou pôjdete von?

Ešte neskoro večer sa viedli dlhé a opatrné debaty, čo s tou informáciou urobíme, ale napokon to ráno v novinách vyšlo. Možno k tomu prispel aj fakt, že po odchode šéfredaktora Zázvorku na PN-ku bolo v novinách isté bezvládie.

Aféru generála Šejnu naštartoval článok redaktorov Holotíka a Chudožilova, ktorý vyšiel 1. marca 1968 v denníku Práce. Vojenský prokurátor Jan Samko im poskytol rozhovor, v ktorom potvrdil Šejnovo vyšetrovanie pre rozsiahle machinácie i jeho útek za hranice. Zdroj – Univerzitná knižnica v Bratislave

Článok vyšiel s titulkom Aféra generálna Šejnu. Historik Oldřich Tůma poznamenal, že na čitateľov musel zapôsobiť ako titulok z iného sveta: „Všetci si dávno zvykli, že za socializmu sa môže napísať nanajvýš to, že sa odstraňujú nedostatky, maximálne sa prekonávajú problémy. Ale aféry a škandály? Také termíny boli vyhradené na opisovanie dejín prvej ‚buržoáznej‘ republiky alebo na informovanie o prehnitom kapitalistickom Západe“.

Pre titulok Aféra generála Šejnu som sa rozhodol, pretože sčítanejším čitateľom mal pripomenúť historickú „aféru plukovníka Redla“ aj so všetkými podobnými dôsledkami. Plukovník Redl, vysokopostavený c. a k. oficier, sa stal neslávne známy vďaka „zúrivému reportérovi“ Egonovi Erwinovi Kischovi, v tom čase môjmu obľúbenému autorovi. Súhlasím, že slovo „aféra“ v suchoprdnom novotnovskom režime pôsobilo veľmi osviežujúco a provokatívne. Od začiatku som cítil, že to je presne to, čo do toho článku potrebujeme (plukovník rakúskeho generálneho štábu Alfred Viktor Redl sa v máji 1913 zastrelil pištoľou vo viedenskom hoteli; noviny pôvodne písali, že dôvodom boli jeho depresie, až pražský po nemecky píšuci reportér Kisch zistil, že Redl sa zabil po tom, ako sa prevalilo, že spolupracuje s ruskou tajnou službou – pozn. red.).

Do prvého článku o Šejnovi ste na záver vložili takúto poznámku: „Škandál má stále mnoho otáznikov. Vzbudzuje údiv, že sa páchateľovi takého kalibru podarilo utiecť s platným cestovným pasom.“ Nielenže ste informovali o jeho úteku, ale hneď ste aj kritizovali komunistické bezpečnostné zložky, že Šejnu nezatkli. 

Slobody je toľko, koľko si jej človek naberie. Asi toľko k vašej poznámke.

Pamätáte si, aká bola atmosféra v redakcii, keď váš „sólokapor“ vyšiel?

Atmosféra v redakcii bola veľmi vzrušená. Niektorí kolegovia mali radosť, že sa nám podarila takáto bomba, iní na mňa syčali, že pre mňa zavrú noviny, ďalší mi možno trošičku závideli. Jedna kolegyňa, už staršia pani, za mnou prišla s dojemným prianím, že aj ona by sa rada angažovala, ale nevie ako, tak by chcela, aby som jej niečo poradil. Iný kolega si odrazu neskoro večer, už pred uzávierkou, vzal do hlavy, že musí napísať oslavný medailón k výročiu narodenia T. G. Masaryka, aby aspoň na poslednú chvíľu vyjavil žasnúcemu svetu, že už nie je stalinista. Na pracovnej porade mi navrhli mimoriadnu finančnú odmenu, ktorú som, myslím, dosť múdro odmietol, aby som nevyvolal vlnu závisti.

Deň po prvom článku publikovala dvojica Chudožilov – Holotík pokračovanie Šejnovej aféry, kde okrem iného urobili rozhovor so Šejnovou manželkou. Zdroj – Univerzitná knižnica v Bratislave

Kto vymyslel prezývku „semínkový generál“? 

To mi nie je známe, mne sa ten termín nepáčil.

Prečo?

Pripadalo mi, že celú záležitosť bagatelizuje. V tej afére predsa nešlo len o nejaké osivo. Pojem „semínkový generál“ vsugeroval predstavu, že šlo vlastne iba o hospodársku kriminalitu, teda o niečo omnoho prijateľnejšie, než bola v každom smere dokonalá nespôsobilosť dovtedajších mocenských vrstiev riadiť spoločnosť.

Po prvom článku ste urobili to, čo robia investigatívni novinári aj dnes: snažili ste sa v kauze pokračovať a prinášať ďalšie zistenia. Urobili ste napríklad rozhovor so synom prezidenta Novotného, ktorý mal k Šejnovi blízko. Ako vám to napadlo?

O Novotnom juniorovi sa vedelo, že bol dobrým kamarátom generála Šejnu, tak sme ho s Holotíkom navštívili. Prijal nás celkom ochotne. V tom čase bol generálnym riaditeľom podniku zahraničného obchodu Artia, ktorý sa zaoberal vývozom československej kultúry a umenia. Pôsobil ako dosť ľudový typ. Na moju otázku „Čo hovoríte na to, že váš priateľ prebehol k Američanom?“ odpovedal jednoducho: „Neblbnite, čo iné tomu Honzovi zostávalo.“

Keď sme sa ho spýtali na jeho vlastnú budúcnosť, tak jasne povedal, že nebude prezliekať kabát, čo pôsobilo na dané pomery takmer sympaticky. Vrátili sme sa do redakcie a znovu to šlo s tučným nadpisom na prvú stranu zvláštneho vydania nášho odborárskeho denníka, ktorý vychádzal v značnom náklade. Onedlho sa prezident Novotný vzdal úradu.

Titulná stránka denníka Práce zo 7. marca 1968. Na spodnej strane ďalšie pokračovanie aféry Jana Šejnu. Novinári v ňom poukazovali na rýchlu kariéru „protekčného generála“ i na to, že mu bezpečnostné zložky nezabránili v úteku za hranice. Zdroj – Univerzitná knižnica v Bratislave

Aféra generála Šejnu posmelila novinárov v iných redakciách, aby aj oni začali písať slobodnejšie. Historik Tůma so zveličením poznamenal, že Pražská jar sa reálne nezačala voľbou Alexandra Dubčeka do čela ÚV KSČ v januári ’68, ale odštartovala až Šejnovou aférou. Čo si o tom myslíte? 

Určite si nemyslím, že aféra generála Šejnu bola výstrelom, ktorý odštartoval povestný šesťdesiaty ôsmy rok. Veci boli v pohybe už od takzvaných strahovských udalostí na jeseň ’67, pri ktorých policajti zmasakrovali neposlušných študentov. História sa len hemží pomyselnými hrdinami, ktorí urobili všetko možné, aby sa nezabudlo na ich „zásluhy“. Nerád by som k nim bol pripočítavaný.

Na druhej strane tieto novinárske odhalenia sprevádzala aj séria samovrážd. V súvislosti so Šejnovou aférou spáchal samovraždu Vladimír Janko, námestník ministra obrany, ktorý patril k Šejnovým spojencom. Nepripadalo vám, že to už zachádza priďaleko? 

Samovražda generála Janka ma nedojala.

Dnes by sa povedalo, že ste si Šejnovou aférou urobili novinárske meno. Prečo ste po pár týždňoch odišli z denníka Práce a vrátili sa do Literárnych novín?

Pretože ich obnovili, oficiálne už pod názvom Literární listy. Hovorilo sa im jednoducho „literárky“ a boli to noviny môjho srdca. Miloval som tie noviny, ich budovu, z ktorej som videl na Vltavu, prísnu pani „správcovú“ Růženku, ktorá mi nepriala dámske návštevy v mimoúradných hodinách, väčšinu kolegov, redakčného telefonistu pána Matějovského. Boli môj domov. Nikdy predtým ani potom som už k žiadnemu pracovisku nemal taký vrúcny vzťah.

Súčasťou dobových článkov bolo aj to, že redaktori v nich priamo reagovali na výhrady čitateľov: v tomto prípade na výhradu čitateľky, že urobili rozhovor so Šejnovou manželkou, ktorá zostala v Československu, keď Šejna s milenkou a synom utiekol. Zdroj – Univerzitná knižnica v Bratislave

O Antonínovi Novotnom ste sa opakovane vyjadrili s pohŕdaním. Ako na vás pôsobil Alexander Dubček, ktorý ho vystriedal v čele KSČ?

Antonín Novotný blahej pamäti bol „pitomec“ už na pohľad a ani na počutie to nebolo lepšie. Jeho duchovné eskapády ma bavili ešte po rokoch. Dubček po suchoprdnom Novotnom pôsobil oslobodzujúco. Bol som pri tom, keď v Prahe oslovil zhromaždené masy ľudí „Nazdar, Pražáci“, miesto obvyklého „Vážené súdružky a súdruhovia“. Vedľa mňa postával jeden bývalý kolega z ČTK, ktorému sa to očividne nepáčilo. Dodnes si pamätám na jeho „kyslý ksicht“.

Dubček sa nebál kontaktov s ľuďmi bez ochranky, na kúpalisku skákal z veže úplne normálne ako my. Kým prezident Novotný bol nezaujímavý funkcionársky rypák bez výrazu, Dubček sa dokázal usmievať, ale obávam sa, že to bolo v podstate všetko.

Takže ani o Dubčekovi nemáte najlepšiu mienku.

Dubček sa narodil v Sovietskom zväze, vyrastal v komunistickej rodine, bol komunistický funkcionár. Ľudsky dokázal prekonať sám seba, politicky sa mu to už nepodarilo, hoci si myslím, že sa mu to ani podariť nemohlo. Aj keď Dubček zostáva v mojej mysli krásnou spomienkou na začiatky československej jari 1968, po roku 1989 ma už absolútne neoslnil a neprekvapil.

Novinári obvykle patria k najlepšie informovaným ľuďom v krajine. Tušili ste v auguste 1968, že sa chystá invázia? Mali ste lepšie informácie než väčšina občanov?

Žiadne lepšie informácie som nemal, zdalo sa mi však logickejšie, že k invázii dôjde. Prečo by Rusi nechali Československo len tak plávať? Aby povzbudili Maďarov, Poliakov a východných Nemcov? Napriek tomu ma invázia prekvapila a šokovala. Želal som si, aby to nebola pravda.

Prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček na kúpalisku Santovka neďaleko Levíc pri skoku zo skokanského mostíka 17. júna 1968. Foto – TASR

Vaše skúsenosti z tohto obdobia ste zapracovali do knihy Lahvová pošta. Opisujete tam príbeh, ako ste boli v lete 1968 na reportáži v Českom Tešíne. Miestny železničiar vám rozprával, že je počuť, ako sa na druhej strane hranice zhromažďujú tanky. Ani po takýchto zážitkoch ste neverili, že k invázii môže dôjsť? 

Človek tomu nechcel veriť. Hovoril si, že to nesmie byť pravda, hoci na druhej strane platilo staré české „na každém šprochu je pravdy trochu“. Viem, že medzi vtedajšími reformnými komunistami viac-menej prevažoval názor, že Brežnev si inváziu už nemôže dovoliť, rozhodne nie tak jednoducho, ako to jeho predchodcovia urobili vo východnom Nemecku v roku 1953 alebo v poľskej Poznani a v Maďarsku v roku 1956.

Ja osobne som krátko pred inváziou vycestoval do Izraela. Bol som súčasťou výpravy študentov, novinárov a mladých politikov. Dopravu financoval Laco Mňačko, na pobyt sme si zarobili prácou v kibuci Schomrat. Sovietsku inváziu som teda dostal na tanieri v Jeruzaleme.

V knihe spomínate historku, ako vám správu o invázii oznámil arabský čašník slovami: „Tak, a odteraz ste okupovaní ako Palestínčania Izraelom.“

To je pravda. V Jeruzaleme bol so mnou študent Karel Holub, ktorý trochu vedel po arabsky. Ten čašník mu to skutočne takto povedal s neskrývanou škodoradosťou a so silnou stopou trpkosti.

Zároveň píšete o tom, ako sa medzi vami šírili neuveriteľné príbehy o tom, čo sa údajne deje v Československu.

V Jeruzaleme sme počas jazdy autobusom 21. augusta dostávali jednu ranu za druhou. Rádio hlásilo, že v Plzni na námestí Rusi na výstrahu popravili študentov, ďalej sme počuli, že spisovateľ Bohumil Hrabal spáchal na protest proti okupácii samovraždu, o chvíľku sa k nemu pridal aj prezident Svoboda. Niekto dúfal, že príslušník hradnej stráže zlezie z tej dosky, na ktorej stojí v nepretržitom pozore, a začne to sypať na okupantov. Na tie skutočné správy sa skrátka nabaľovalo to, čomu sa hovorí informačný šum. Veľa ľudí vtedy plakalo a neboli to iba dievčatá. Plakal som tiež.

Ďatelinový generál na obálke Mladého světa. Šejnova aféra sa stala celorepublikovou senzáciou, postupne o nej písali aj ďalší novinári. Reprofoto – České průšvihy, Barrister and Principal

Z Izraela ste prileteli do Viedne, tam ste pár dní žili ako utečenec. Prečo ste sa na napokon vrátili do okupovaného Československa?

Pretože to bol môj domov, kde som sa narodil. Bola to krajina, ktorú som miloval a ktorej som chcel byť prospešný.

Kedy ste pochopili, že Pražská jar sa definitívne končí? 

Nielen koniec slobody tlače, ale aj slobody vôbec som pochopil pri povestnom Husákovom výroku „Hranice nie sú korzo“. Vlastne viac než sovietska okupácia samotná ma trýznila ochota značnej časti československej populácie zariadiť sa nejako útulne v používanej klozetovej mise. Každý deň niekto prebehol späť do lona komunistickej strany, zradil, ponížil sám seba, zapredal sa alebo sa jednoducho tváril, že sa nič nestalo. Bola to najťažšie obdobie v mojom živote, nechápem, že som to prežil. Každý deň bol na samovraždu.

Ako sa skončila vaša novinárska kariéra?

Moja novinárska kariéra sa začala chýliť ku koncu administratívnym zrušením Literárok. O nové miesto v nejakej inej redakcii som sa už neuchádzal.

Posledné periodikum, kam ste prispievali, bol vraj slovenský časopis Matičné čítanie. 

Áno. V čase, keď som už nemohol publikovať pod vlastným menom, mi napísal niekto z Matičného čítania, myslím si, že sa volal Hrúz, ale presne si už nepamätám. Spýtal sa ma, či by som pre nich raz za čas niečo napísal. Zdalo sa mi to od nich veľmi milé, dokonca mi posielali síce skromný, ale vítaný honorár. (Jedným z redaktorov tohto dvojtýždenníka bol spisovateľ a neskorší disident Pavel Hrúz, ktorý po prepustení z Matičného čítania zostal niekoľko rokov bez práce a následne sa živil manuálne. – pozn. red.)

Niekto mi v tom čase poslal z Bratislavy aj slovenský preklad Pasternakovho románu Doktor Živago. Tieto dve záležitosti vo mne vzbudzovali pocit, že na Slovensku to zase majú o trošičku lepšie než my v Čechách a na Morave.

Matičné noviny boli jedny z posledných, ktoré ešte odolávali normalizačnej cenzúre. O čom ste do nich písali?

Do Matičného čítania som písal krátke nepolitické texty, väčšinou veselé a povzbudivé, niekedy však aj tragické. Na Vianoce 1969 mi nejaký idiot za volantom Volgy v noci zrazil a ťažko poranil psa. Bola to sučka, ktorej som dal meno Františka. Jej zranenie bolo nezahojiteľné, strašne trpela, tak mi nič iné nezostalo, než jej z dôvodu milosrdenstva pomôcť k rýchlej smrti. Šiel som ju pochovať s básnikom Ivanom Wernishom pod krásny čerešňový strom. Konkrétne o tejto malej tragédii som napísal do Matičného čítania na okraj veľkých historických drám, ktoré sa v tej dobe odohrávali. Uverejnili mi to začiatkom roka 1970 a tým aj postupne odumrela moja novinárska kariéra. Už som nemal chuť ani čas ďalej písať.

Kým denník Práce opisoval Šejnovu aféru na titulnej stránke, Rudé právo ju začiatkom marca schovalo v rubrike Čierna kronika. Foto – Milan Šmíd

Opäť ste sa vrátili do robotníckych profesií. Čo v 70. rokoch mohlo prinášať radosť človeku vyhodenému z práce, ktorá ho napĺňala? Bola to manželka a deti? 

Stopercentne áno.

Ste jedným zo signatárov Charty 77, boli ste aj súčasťou československého disentu?

Môj význam disidenta nebol ani len stredný. ŠtB sa na mňa zamerala, pretože som sa im hodil do počtu. Chartu 77 som podpísal skôr nerád, jej text sa mi nepáčil. Predovšetkým sa mi nepáčila pasáž, v ktorej signatári vyjadrili cieľ byť prostredníkom medzi vládnou mocou a ľudom – ako keby sami boli niečo iné než ľud. K podpisu Charty ma doviedol mravný alibizmus. Nechcel som sám pred sebou vyzerať ako zbabelec.

V roku 1982 ste sa napokon pod nátlakom ŠtB vysťahovali do Švajčiarska. Nebyť tlaku ŠtB, zostali by ste? Alebo ste boli rád, že môžete emigrovať?

Emigrácia sa mi javila ako jediné rozumné východisko. Príliš veľkú radosť som z toho necítil, skôr nádej. A aj smútok.

Mali ste skoro štyridsať rokov, s manželkou a štyrmi deťmi ste začínali odznova. Aké boli začiatky v novej krajine?

Vo Švajčiarsku som sa po ôsmich mesiacoch intenzívneho jazykového kurzu začal živiť ako dievča pre všetko v jednej hudobnej škole. Plat tam bol biedny, ale spoločnosť skvelá. Švajčiari nás privítali ústretovo, pomáhali nám zo všetkých síl. Naopak, od českých krajanov sme si po prvých, neobyčajne hnusných skúsenostiach držali dlhé roky odstup.

V emigrácii ste boli osem rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Nezvažovali ste návrat?

Ale áno. Do Československa som sa vrátil so ženou a štyrmi deťmi na Štedrý deň 1989 o pol piatej ráno. Potom som niekoľko rokov pendloval medzi Bazilejom a stredočeským Kostelcom nad Černými lesy. Znovu som písal do českých novín aj pre rádio, ale nejako som už nezapadol do figúry. Časom ma všade „kopli do prdele“, naposledy v Lidových novinách. Tesne pred mojím penzionovaním som si v Bazileji privyrábal nočným roznášaním novín do poštových schránok, o zrelého skúseného novinára doma nemal nikto záujem. Inak som od roku 1990 spisovateľ na voľnej nohe.

Aký je dnes váš vzťah k Českej republike?

Voliť nechodím, pretože po rozdelení Československa som druhýkrát nedobrovoľne prišiel o české občianstvo. Síce by som ho znovu mohol získať, už tretíkrát za svoj život, ale nechcem. Moja vlasť je Morava, som občan Švajčiarska a basta! Ako doma sa cítim hlavne v Taliansku, s Talianmi je sranda a za tú ja dám všetko.

Čo vás trápi na súčasnom svete?

Dnešné Švajčiarsko prekonáva veľké zmeny. Dobre živení a prepychovo oblečení mladí ľudia sa stále hlasnejšie tešia na pád kapitalizmu a blahobyt, ktorý vraj bude nasledovať. Keď počúvam volanie po zdravotníctve, ktoré bude zadarmo pre všetkých, musím sa cynicky usmievať. Postkomunistické štáty sa mi takto z diaľky zdajú byť voči tomuto pokušeniu, logicky, trochu odolnejšie. Okrem toho sa desím démona digitalizácie, ktorý by mal údajne priniesť nový, šťastný svet. Som rád, že v ňom nebudem musieť žiť.

Aj na slovenských sociálnych sieťach je populárne tvrdiť, že za komunizmu sa žilo lepšie. Ako by ste reagovali, keby vám niekto niečo takéto povedal?

Naozaj neviem, čo povedať človeku, ktorý sa mal za komunizmu lepšie a nehanbí sa to priznať.

Petr Chudožilov (1943)

Pochádza z rodiny ruských exulantov, vyrastal na Morave, od roku 1957 žil v Prahe. Študoval žurnalistiku na vtedajšej Fakulte osvety a novinárstva Karlovej univerzity. Štúdium vzhľadom na udalosti po auguste 1968 nedokončil.

V 60. rokoch pracoval ako novinár, začínal v agentúre ČTK, pôsobil v Literárnych novinách, neskôr premenovaných na Literárne listy či Listy. V prvej polovici roku 1968 bol členom redakcie denníka Práce. Po okupácii sa živil manuálne, okrem iného ako nočný strážnik, šofér či stavebný robotník. Podpísal Chartu 77, patril k skupine odporcov režimu, ktorých v rámci akcie Asanace primäla ŠtB k emigrácii, aby ich mohli zbaviť občianstva. Odvtedy žije vo Švajčiarsku.

Petr Chudožilov je dlhé roky aktívny ako spisovateľ. Ešte v roku 1969 mu vyšla zbierka próz Kapři v kvetoucích trnkách. Po revolúcii mu v Česku vyšlo viacero kníh, napríklad Cizinec na pobřeží, Lahvová pošta, Na velrybě, Příliš mnoho andělů.

[Objednajte si knihu Kresťanstvo. Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet – stručné dejiny najväčšieho svetového náboženstva aj pre neveriacich.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

August 1968

História

Rozhovory

Slovensko, Svet, Veda

Teraz najčítanejšie