Denník N

Komik Birbiglia: Karanténa je taká zlá, že sme už prestali aj masturbovať

Foto - Evan Sung
Foto – Evan Sung

Komik Mike Birbiglia trávi väčšinu bežného roka cestovaním po amerických mestách so svojimi komediálnymi standupmi, prípadne natáčaním pre Netflix. Celý tento rok strávil zavretý vo svojom byte v New Yorku, kam som sa mu dovolal dve hodiny po dohodnutom termíne – dvakrát mu vypadol prúd, dvakrát potom ešte internetové pripojenie.

Zhovárali sme sa o jeho knihe Jedna stačí (vydáva ju tento týždeň Denník N), ktorá je zdanlivo o výchove detí z pohľadu otca, ale v skutočnosti je o tom, že máme byť úprimní k ľuďom, ktorých milujeme. „Lebo úprimnosť vedie k blízkosti. To by som chcel svoju dcéru naučiť. Vlastne je to možno aj to jediné, čo ju viem naučiť.“

Hovorili sme ešte aj o tom:

  • či naozaj žiaden muž nechce deti,
  • prečo bolo pre neho narodenie dcéry také desivé,
  • ktorí ľudia by sa nemali ženiť a vydávať
  • a či možno žartovať o smrti a ako sa smiať z pandémie.

V knihe píšete, že prvý človek, ktorému ste s manželkou povedali o jej tehotenstve, bol Barack Obama. Dal vám tri rady: dobre sa vyspite, nebuďte vyplašení a… že detské „srajdy“ nesmrdia. Keď už ste sám otcom, chcete k tomu pridať nejakú vlastnú radu?

Moja štvrtá rada by asi bola, že vždy treba skúsiť urobiť viac. Ak s niekým vychovávate dieťa, mali by ste robiť viac, ako si myslíte, že by ste mali robiť. Lebo aj ja som niekedy asi robil dosť a niekedy vôbec nie. Ako otcovia niekedy nie úplne rozumieme, nakoľko všeobjímajúco fyzicky a emocionálne vyčerpávajúce je rodičovstvo pre matky. Skrátka robte, čo sa dá, najmä počas prvého roka, naozaj sa vám to vráti.

Nechcem vám príliš lichotiť, ale v dejinách literatúry máte jednu z najlepších úvah o všeobecnej neužitočnosti mužov…

Ďakujem.

Je otcovský pocit neužitočnosti popri tom, čo zvládajú matky, trvalý, alebo sa to s vekom dieťaťa zlepšuje?

Pre mňa bolo bodom zlomu, keď dcéra Oona začala rozprávať. Ja som veľmi verbálne zameraný človek a zrazu to prišlo – teraz ti rozumiem! Rozprávať viem aj ja! Aj počúvať!

Predtým mi typ vzťahu, aký mala moja dcéra so svojou mamou, pripadal ako vzťah medzi mimozemšťanmi alebo vzťah zvieraťa so svojím potomkom – jednoducho som ho nedokázal rovnakým spôsobom prežívať. Kým dieťa iba kričí a plače a vy neviete prečo, zostáva len intuícia a mne tá intuícia často skrátka chýbala.

Video: Kristína Tormová o Birbigliovi, výchove, rado-dajkách a škaredých deťoch (autori: Braňo Bezák, Martina Koník)

Píšete, že príchod dieťaťa do rodiny je pre otca niečo podobné, ako keď ste hráč v profesionálnom športovom tíme, majiteľ kúpi mladšieho hráča a vy viete, že vás vytlačí zo zostavy. Čo sa s tým dá robiť?

Stále na tom musíme so ženou pracovať a tá práca sa asi nikdy neskončí. Dieťa na začiatku zaplní úplne celý priestor. Dcéra má teraz päť rokov a rozpráva neustále. Musíte sa aktívne snažiť vyhradiť si s partnerom/partnerkou čas len na seba, aby ste sa vôbec dozvedeli, ako sa ten druhý má.

Keď sa dcéra narodila, to úvodné obdobie bolo pre mňa naozaj desivé. Namiesto dvoch ľudí, ktorí mali vzťah na celý úväzok, sú zrazu traja, a len s veľkým šťastím sa z nich zasa raz stane jedna bytosť.

Čo bolo na tom vašom zážitku desivé?

Jeden z dôvodov, prečo som nechcel deti, bol, že sa mi páčilo moje manželstvo a nechcel som, aby sa zmenilo. Moja žena ma ubezpečovala, že sa nezmení, ale ja som si hovoril: „Pekné, že to vravíš, ale aj tak sa bojím.“

A potom celý prvý rok som si hovoril: „Mal som pravdu! Nemôžem tomu uveriť, všetko je presne tak, ako som predpovedal!“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie