Denník N

Prvý ponovembrový minister školstva Ladislav Kováč: Študenti navrhovali, aby sme sa rok učili iba angličtinu

Ladislav Kováč. Stretnutie s novým ministrom školstva za VPN, jeho prvé kroky po menovaní viedli na koordinačný výbor študentov. Kaplnka VŠMU. Foto - Petr Pochylý
Ladislav Kováč. Stretnutie s novým ministrom školstva za VPN, jeho prvé kroky po menovaní viedli na koordinačný výbor študentov. Kaplnka VŠMU. Foto – Petr Pochylý

Chystal som sa na autobus do práce, keď mi zrazu zazvonil telefón. Oznámili mi, že volajú z úradu vlády a mám byť napoludnie vymenovaný za ministra, spomína Ladislav Kováč.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Vedec a bývalý minister školstva Ladislav Kováč v rozhovore hovorí aj o tom,

  • ako do škôl zaviedol etiku a ani mu nenapadlo, že z nej urobia alternatívu k povinnej výučbe náboženstva;
  • o prezliekačoch kabátov, ktorí chceli po vedeckom ateizme učiť dejiny náboženstva;
  • ako to bolo s označením učiteľov za pliagu a mäkkýšov;
  • že bol proti vzniku nových vysokých škôl;
  • a prečo oľutoval odchod z politiky a z postu ministra v prvej vláde Vladimíra Mečiara

V rámci normalizácie vás komunisti ako vedca vyhodili z prírodovedeckej fakulty. Po práci klinického chemika na pezinskej psychiatrii ste sa zamestnali v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Ivanke pri Dunaji. Komunisti vám dovolili vrátiť sa k vedeckému výskumu s projektom vývoja zelenej kravy, ktorá by žila zo slnečného žiarenia. Tam vás zastihol november 1989. Čakali ste ten zlom?

Milan Kundera vtedy v emigrácii vo Francúzsku vyslovil obavu, že to, čo u nás Rusi zaviedli, má šancu vydržať stáročia. Naši disidenti doma s jeho odhadom nesúhlasili. Aj ja som po vyhodení z univerzity veril, že sa do školy čoskoro vrátim. Nečakal som, že sa tak stane až po dvadsiatich rokoch. Akoby sa nič nehýbalo.

Chodil som na neformálne stretnutia s rôznymi ľuďmi. V podstate to boli nelegálne bytové semináre, cez ktoré sme sa snažili udržovať duchovný život. Jeden z nich viedol môj brat Bohuš, kde som sa zblížil s literátmi, čo boli v nemilosti režimu. Druhý seminár, kde sme hovorili o vede, organizovali biológ Paľko Demeš a psychológ Dušan Ondrušek, ďalší zase organizovala Soňa Čechová, ktorej syn bol jeden z mála slovenských signatárov Charty 77.

Do dejín novembrovej revolúcie však vstúpil seminár, ktorý sa konal 18. novembra 1989 v byte Sone Szomolányi. Riešili sme tam, že ak už padol Berlínsky múr, či nie je čas niečo zmeniť aj u nás. Dospeli sme k záveru, že tu nieto síl, ktoré by mohli s čímkoľvek pohnúť. Rozoberali sme všetky alternatívy. Robotníci to nemohli byť, lebo sa nemali až tak zle. Inteligencia bola skorumpovaná. Kto teda?

Že by študenti?

Tí nikomu z nás ani nenapadli.

A aký bol váš názor na tom seminári?

Povedal som, že zmena je síce potrebná, ale musí sa začať jasným vyhlásením, že komunistická strana je zločinecká organizácia. A tú treba zakázať. Vyvolalo to rozpaky, lebo tam sedeli aj niektorí členovia strany. Boli tam však aj ľudia, z ktorých sa čoskoro stali prominenti Verejnosti proti násiliu, napríklad Martin Bútora, Ján Budaj, Fedor Gál a ďalší.

Zrazu do miestnosti vošla Sonina dcéra, aby nás informovala, čo práve oznámili v televízii – deň predtým vraj v Prahe pri pokojnej manifestácii zabila polícia nejakého študenta. V tej chvíli sme všetci konštatovali, že zmena je tu a musíme konať. Odvtedy sme sa nezastavili.

Pôvodne ste pritom mali iné osobné plány.

Požiadal som o pracovné voľno z pracoviska v Ivanke, aby som mohol nerušene písať o syntetickej vede, ktorú som vtedy začal konštituovať – o kognitívnej biológii. Spájala totiž celú moju prácu z biológie, biochémie, zo živočíšnej fyziológie, z genetiky aj psychiatrie.

V tom čase som mal zmluvu s vydavateľstvom SAV, že mi o kognitívnej biológii vydá knihu. Rozhodol som sa teda, že kým sa udejú všetky potrebné spoločenské zmeny, odídem z Bratislavy a budem písať. Odcestoval som na chatu, aby som mal pokoj, ale keď som videl, ako sa všetko prudko rozbehlo, vrátil som sa. Nedalo sa to ignorovať.

A prvýkrát po dvadsiatich rokoch ste vstúpili aj na pôdu prírodovedeckej fakulty, z ktorej vás vyhodili, hoci výsledky výskumu vášho tímu sa dostali do užšieho výberu návrhov na Nobelovu cenu.

Áno, ocitol som sa v posluchárni zoči-voči nepokojným študentom, volajúcim po zmene. Ale aj medzi funkcionármi fakulty, ktorí študentov presviedčali – majte rozum, neprotestujte, neraz v histórii ste preto skončili zle. Keď som však pred sebou videl tie mladé odhodlané tváre, došlo mi, že toto je tá sila, ktorá všetko zmení.

Ladislav Kováč si preberá od prezidenta Andreja Kisku štátne vyznamenanie. Foto – TASR/Martin Baumann

To ste netušili, že už o pár dní budete ministrom školstva.

Veru nie. Ľudia, s ktorými som sa stretával na tých seminároch, si však uvedomili, že treba čo najskôr zostaviť novú vládu, ktorá nás privedie k prvým slobodným voľbám. Problém bol, že prakticky nikomu z VPN sa do nej nechcelo ísť. Mysleli si, že budú riadiť politikov zo svojich kresiel intelektuálov.

Kto vám ponúkol ten post?

Zavolali si ma Milan Kňažko s Jánom Budajom. Povedali mi, aby som sa stal ministrom školstva, že ma navrhujú študenti, ale aj učitelia a vedeckí pracovníci. Samozrejme, že som to odmietol, ani mne sa nechcelo ísť medzi politikov. Navyše som sa dozvedel, že predsedom vlády, ktorej sa hovorilo vláda národného porozumenia, bude Milan Čič, posledný komunistický minister spravodlivosti. S ním som fakt vo vláde sedieť nechcel.

Nakoniec vás však presvedčili.

Zlomili ma informáciou, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie