Denník N

Bývalý rektor VŠMU Jurkovič: Moje konanie počas revolúcie bolo rozhrešením za to, že som vstúpil do strany

Miloš Vajda, Martin M. Šimečka, Pavel Pochylý, Zuzana Mistríková, Juraj Vaculík, Patrícia Jarjabková. Natáčanie mimoriadneho TKM (Televizny klub mladých) so spisovateľom a straníckym funkcionárom Vladimírom Mináčom. Kaplnka VŠMU. Foto - Petr Pochylý
Miloš Vajda, Martin M. Šimečka, Pavel Pochylý, Zuzana Mistríková, Juraj Vaculík, Patrícia Jarjabková. Natáčanie mimoriadneho TKM (Televizny klub mladých) so spisovateľom a straníckym funkcionárom Vladimírom Mináčom. Kaplnka VŠMU. Foto – Petr Pochylý

Zať Vasila Biľaka od nás žiadal, že si máme v školách okamžite urobiť poriadok, že máme zrušiť štrajk študentov, vinníkov potrestať a ostatných nasilu nahnať do lavíc, tvrdí v rozhovore Miloš Jurkovič.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Dlho pred revolúciou ste pôsobili ako úspešný muzikant, ktorý koncertoval aj v zahraničí, súčasne ste sa stali učiteľom na VŠMU, neskôr aj vedúcim katedry, prodekanom, dekanom a rektorom. To si priam žiadalo, aby vás eštebáci skúšali presvedčiť na spoluprácu.

Samozrejme, že ma presviedčali. Ako každého, kto im mohol byť nejako užitočný. Niekedy to robili nápadne, inokedy nenápadne. Na mňa to skúšali rečami napríklad typu „no, keby si nám občas pomohol nejakými informáciami, mohol by si cestovať už aj do tej Ameriky“ a podobne.

Zároveň ma komunisti stále lákali do strany. Odolával som dlho, ale potom prišiel istý moment, keď som sa dostal do obrovskej dilemy, ktorá nemala dobré riešenie. Musel som si vybrať to, ktoré bolo aspoň o niečo lepšie. To však už nešlo o mňa, ale o Hudobnú fakultu na VŠMU. Z toho, že som nakoniec vstúpil do strany, som nebol nadšený a dlho som si to vyčítal.

Čo presne sa stalo?

V roku 1979 som bol ako nestraník prodekanom Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. To bola najvyššia priečka, na ktorú mohol nestraník siahnuť, dekan už musel byť člen strany. Z dekanskej funkcie vtedy odchádzal do penzie súdruh profesor Andrej Očenáš. Akademickí funkcionári sa vtedy nevolili, ale menovali.

Ako docent a prodekan som bol jeden z možných kandidátov, pričom ma hendikepovala práve absencia červenej knižky. Zrazu sa na to miesto začal tlačiť vtedajší riaditeľ konzervatória Zdenko Nováček. A to bol veľmi aktívny komunista v tom najhoršom zmysle slova. Ten človek okolo seba neskutočne zametal. Bol to typ komunistu, o ktorom dnes hovoríme, že bol škodnou.

Vtedy ma oslovili kamaráti aj kolegovia, aby som vstúpil do strany a stal sa dekanom, inak príde Nováček a všetci na fakulte budeme mať problém. Vraj nastanú také čistky, až sa budeme čudovať. Premýšľal som a nakoniec som to pragmaticky akceptoval, hoci som nikdy nesúhlasil s komunistickými ideami. Koniec koncov, v mojej rodine boli ľudia, ktorých komunisti väznili, iní boli nútení vysťahovať sa z Bratislavy v rámci takzvanej Akcie B.

Môjho otca štyri roky pred penziou komunisti zbavili funkcie riaditeľa Slovenského národného múzea a ostal len kustódom poľnohospodárskych zbierok, čo znášal veľmi ťažko. O týchto veciach podrobne píšem vo svojej knihe Kruhy.

Ako by som po tom všetkom mohol veriť ideám komunistickej strany? Ani v spánku. Život je však komplikovaný a ja som sa musel v konkrétnej chvíli zachovať pragmaticky.

Miloš Jurkovič pri preberaní ceny Jula Satinského Bratislavská čučoriedka vo februári 2020. Foto – archív M. J.

Neskôr ste sa na VŠMU stali aj rektorom.

A keď prišiel november 1989, využil som tú pozíciu tak, aby som sa nemusel hanbiť. Celé moje konanie počas revolúcie bolo rozhrešením za to, že som vstúpil do strany. Členstvo v strane ma úprimne mrzelo, hoci som si svoj krok dobre uvedomoval.

Nakoniec som asi spravil dobre, lebo počas môjho rektorovania bola na VŠMU vytvorená taká atmosféra, o ktorej sa dodnes mnohí vyjadrujú tak, že sa tam dalo dýchať. Myslím si, že vám to potvrdí aj Peter Breiner, ktorý komunistov nemôže ani cítiť.

Navyše ani v komunistickej strane neboli všetci svine, mnohí pomáhali tým, ktorým sa ubližovalo. Napríklad bývalý riaditeľ Slovenskej filharmónie Lacko Mokrý, ktorý bol vynikajúcou osobnosťou, vďaka členstvu v strane vybavil filharmónii zahraničné zájazdy aj mnoho iných potrebných vecí. Je typickým príkladom človeka, ktorý svoje členstvo využil v prospech dobra.

Ja som sa snažil o to isté. Myslím si, že som vďaka straníckej legitimácii vykonal mnoho užitočného. Toto moje vysvetlenie nemusí prijať každý, ale bolo to tak.

Pamätáte si, ako vám 20. novembra 1989 do kancelárie vtrhli Zuzka Mistríková, Anton Popovič a Juraj Vaculík s tým, že študenti idú štrajkovať?

Samozrejme. Veľmi rýchlo sme sa dohodli a prakticky okamžite som im symbolicky odovzdal kľúče od školy. K tomu som im pridal svoju služobnú šesťstotrinástku aj so šoférom, aby mohli vycestovať na iné školy po Slovensku, kde bolo treba agitovať. Dostali odo mňa k dispozícii aj kompletnú kancelársku techniku, aby mohli rozmnožovať materiály, vyhlásenia, výzvy. Študenti VŠMU obsadili, dokonca tam aj spávali, a všetko to bolo s mojím požehnaním.

Keď sa revolúcia pominula, ukázalo sa, že som bol znovu zvolený do pozície rektora ako jediný bývalý komunistický rektor v celom Československu. Aj to bol dôkaz, že študenti sa nepostavili proti mne, ale za mňa. Rektorom som bol teda od roku 1985 až do roku 1994. Taká Zuzka Mistríková je pre mňa doslova Johanka z Arku. Milujem ju, je senzačná. Keď mi však s kolegami vtrhla do kancelárie,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie