Denník N

Zakladala študentský časopis Zmena: Keď sa z nej stal štvavý plátok, bola som zdesená, obsah bol obludný

Katarína Štrbová Bieliková. Tlačové centrum, rozmnožovňa dokumentov na VŠMU. Foto - Petr Pochylý
Katarína Štrbová Bieliková. Tlačové centrum, rozmnožovňa dokumentov na VŠMU. Foto – Petr Pochylý

Prečítala som vyhlásenie, aby odišli všetci, ktorí sa dostali na svoje pozície na katedre nie pre umelecké kvality, ale pre stranícku príslušnosť. No a oni fakt vstali a odišli. Bol to pre mňa šok, tvrdí v rozhovore o revolúcii študentská líderka a dnes úspešná kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Aké ste mali detstvo?

Zaujímavé. Vyrastala som s mamou a so starými rodičmi. Mama pracovala v martinskom múzeu a starý otec bol hercom v tamojšom divadle. Z hľadiska formovania osobnosti mal na mňa najväčší vplyv práve on. Absurdné na tom celom je, že dedo bol zároveň veľký komunista, dokonca v divadle bol predsedom strany. Dodnes sa bojím vŕtať v detailoch jeho života, aby som nenarazila na nepríjemné veci.

Mama ho prezentuje tak, že bol typickým naivným komunistom, ktorému šlo o dobro, o spravodlivú spoločnosť, aby sa všetci ľudia mali dobre a neboli vykorisťovaní. Celkom tomu verím, lebo práve tieto hodnoty vkladal aj do mňa. Pamätám si, že ako osobnosť si vážil Ježiša Krista. Uznával ho ako historickú postavu činiacu dobro.

Dedovo nastavenie teda bolo veľmi humanistické. Z jeho rozprávania vo mne neutkveli žiadne komunistické frázy, ale hodnoty, ktoré presadzoval. Práve z nich som potom čerpala počas revolúcie v roku 1989.

Na strednú školu ste odišli z Martina do Prahy. Odchod tak ďaleko v takom veku je dosť netradičný.

Lákalo ma divadlo. V detstve som veľa času trávila s dedkom na skúškach v divadle. Chcela som byť herečka, ale keď som sa mu s tým zdôverila, rovno mi povedal, nech na to zabudnem, lebo nemám talent. Odporučil mi, aby som kreslila, lebo si všimol, že to mi celkom ide. A potom som zistila, že v divadle existuje aj profesia výtvarníkov. Scénografia na strednej škole sa však dala študovať iba v Prahe.

Ten prechod musel byť kultúrnym šokom.

Dedo zomrel, keď som mala 14 rokov. A áno, Praha bola ostrou zrážkou s realitou. Napríklad som tam prvýkrát videla „máničky“ s vlasmi do pol chrbta. Zrazu som sa tam zoznámila s ľuďmi z undergroundu, pri ktorých som videla spoločenskú realitu z opačnej strany, než mi bola podávaná v rodinnom prostredí.

Celé sa to vo mne premiešalo – moje postoje síce vychádzali z humanistických názorov deda – komunistu, ale boli výrazne obohatené o informácie o skutočnom stave vecí, ktoré som čerpala z pražského undergroundu. Revolúcia potom otvorila možnosti napraviť tú realitu k lepšiemu.

Ako sa 15-ročná stredoškoláčka zoznámi s undergroundom?

Spolužiak ma vzal na koncert kamsi za Prahu, kde som sa stretla s ľuďmi ako Jáchym Topol, Filip Topol a ďalší. Zväčša šlo o deti chartistov, ktoré boli plus mínus v mojom veku.

Zároveň som sa cez prvé lásky dostala do rodín, kde sa uznávala iná než oficiálna kultúra. Veľmi zásadným pre mňa bolo napríklad stretnutie s maliarkou Adrienou Šimotovou. Jej syn Martin bol mojou prvou láskou. Práve neoficiálna kultúra, s ktorou som sa stretávala, ma výrazne formovala.

Katarína Štrbová Bieliková. Foto – archív K. Š. B.

Prečo ste nepokračovali na pražskej DAMU, ale v Bratislave na VŠMU?

Na DAMU ma nevzali. Po maturite som sa ešte nejaký čas pokúšala fungovať v Prahe, ale existenčne som to nezvládala, tak som zbalila kufre a vrátila sa domov do Martina. Bola to bolestná terapia šokom, lebo v polovici 80. rokov som sa opäť ocitla v malom meste.

Nebola to však chyba Martina, u nás je každé mesto v porovnaní s Prahou provinčné. Najviac ma bolela kultúrna izolácia. Pochopila som, že jediná cesta, ako sa odtiaľ dostať, je vysoká škola.

Na VŠMU vtedy scénografiu učil profesor Ladislav Vychodil. Vo svojej profesii bol hviezdou, slovenská scénografia bola veľmi uznávaná, VŠMU v nej mala vyššiu úroveň ako DAMU. Potešilo ma, keď ma tam prijali.

Práve tam vás zastihol november 1989.

O násilnom zásahu proti študentom v Prahe som sa dozvedela až v pondelok ráno 20. novembra na nádvorí VŠMU, kde som stretla Ďura Vaculíka. Porozprával mi všetko, čo vedel, pričom mal dobré informácie, lebo bol v kontakte s Petrom Gáborom, ktorý študoval práve na DAMU.

Aká bola vaša prvá emócia?

Že toto už je priveľa, systém je príliš arogantný a je načase sa proti nemu postaviť. Prvá informácia znela, že v Prahe bola brutálne potlačená demonštrácia, pričom niektorí študenti sú mŕtvi. Našťastie to nebola pravda.

Bez ohľadu na to sme už takéto správanie sa štátu nemohli akceptovať. Samozrejme, v prvých momentoch nik z nás neriešil, že by to mohlo viesť k zmene režimu. O historickom zlome sme netušili. Bolo to o tom, že nás naštvala politická moc a my sa musíme ozvať, aby si to už nedovoľovala.

Mnohí študenti si najskôr počkali, ako sa situácia vyvinie, a na stranu zmeny sa pridali, až keď to bolo výhodné aj bezpečné.

U seba som vypozorovala, že mám akýsi mesiášsky komplex. Keď sa deje nejaká nespravodlivosť, jednoducho mi to nedá a ozvem sa. Mám to tak dodnes. Neviem ostať bokom, lebo nutkanie, aby som zakročila, je silnejšie.

Vaši kolegovia mi spomínali, že ste boli výraznou posilou v študentskom hnutí, zároveň sa vám však na verejnosti podarilo ostať prakticky neviditeľnou. Je škoda, že popri chlapoch ste verejne zarezonovali vlastne len dve ženy – vy a Zuzana Mistríková. Bolo vás tam predsa viac.

To je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

História, Slovensko

Teraz najčítanejšie