Detská psychologička: Šikanované dieťa môže v inej škole začať samo šikanovať

Školská psychologička Petra Arslan Šinková je odbornou garantkou projektu Nadácie Markíza Odpíšeme Ti, ktorý sa zameriava na problém šikanovania. Partnermi projektu sú aj Linka detskej istoty a Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR. Jeho cieľom je podať pomocnú ruku tým, ktorí to potrebujú – deťom, rodičom, ale aj pedagógom.

Čo majú očakávať deti alebo dospelí, ktorí sa na projekt obrátia? 

Na stránke www.odpisemeti.sk pomáhame prostredníctvom Linky detskej istoty deťom a mládeži, ak sa z nejakého dôvodu obávajú obrátiť na dospelých vo svojom okolí a potrebujú pomoc. Linka detskej istoty je tu 24 hodín denne, sedem dní v týždni na bezplatnom telefónnom čísle 116 111, volajúci volá úplne anonymne. Na Linke detskej istoty vo vyhradenom čase nájdu odpovede na svoje otázky aj dospelí formou sociálnoprávnej poradne.

Deti a mládež, ktorých sa šikanovanie dotýka na rôznej úrovni (obete, agresori či svedkovia), sa môžu obrátiť na anonymné poradne dištančného charakteru, kde majú priestor na to, aby boli vypočuté, a spolu s odborníkmi majú možnosti hľadať riešenia, ako čo najlepšie zvládnuť situáciu.

V kampani projektu Odpíšeme Ti sú značky „prečítané“ a „odpísané“. Nikomu nie je príjemné, keď si jeho prijímateľ správu prečítal, no neodpísal na ňu. Takýto pocit zažívajú aj obete šikany, ktoré okolie často ignoruje. Tri bodky symbolizujú to, že niekto vám odpíše, reaguje na vašu správu, v tomto prípade aj na volanie o pomoc šikanovaného dieťaťa.

Prečo ste si z toho množstva problémov, ktorým čelia deti, vybrali práve šikanovanie?

Pretože ako školská psychologička kladiem dôraz na vzťahy medzi deťmi. Dokonca už v prostredí materskej školy je dôležité rozvíjať u detí emocionálnu inteligenciu. Deti môžu mať nadpriemerné schopnosti, hovoriť viacerými cudzími jazykmi, vynikať v rôznych krúžkoch, ale pokiaľ nevedia vyjadriť svoje pocity, nezvládajú svoje emócie, nevedia riešiť konflikty, tak nie sú šťastné a zo svojich vedomostí nebudú v živote profitovať. Šikanovanie je závažný sociálno-patologický jav, ktorý môže veľmi negatívne ovplyvniť nielen detstvo, ale aj celý život šikanovaného dieťaťa. Veľmi dôležité je o ňom rozprávať, rozvíjať u detí empatiu, aby boli schopné šikanovanie zastaviť a neubližovať si.

Čo si máme predstaviť pod tým, že nešťastné deti nebudú v živote profitovať zo svojich vedomostí?

Deti môžu mať úžasný intelektový potenciál, ale pokiaľ budú zažívať šikanovanie, budú mať pocity viny a hanby, nízke sebavedomie a pocity menejcennosti, nebudú šťastné, čo má negatívny vplyv na ich motiváciu, sebapresadenie a celkové uplatnenie v živote.

Aké sú medzi deťmi, učiteľmi a rodičmi najčastejšie predsudky súvisiace so šikanovaním?

Deti majú často pocit, že šikanovanie je súčasťou ich dospievania, že to musia vydržať. Pritom to tak nie je. Nikto nemusí znášať to, keď mu druhý ubližuje. Každé dieťa má právo cítiť sa bezpečne. Rodičia a učitelia niekedy šikanovanie bagatelizujú. Niekedy dospelí dieťaťu povedia, že to musí zvládnuť, veď je chlap, veď každý si niečo také zažil, nech nepreháňa a podobne. Pritom dieťa potrebuje pomoc dospelého, so šikanovaním si samo neporadí, potrebuje, aby ho niekto ochránil.

Na druhej strane sa stáva, že rodičia označujú za šikanovanie aj bežné doťahovanie sa medzi deťmi, ktoré je prirodzenou súčasťou dynamiky skupiny. Deti si tak precvičujú sociálne zručnosti. Nesmie to však byť s cieľom niekomu ublížiť.

Aké chyby rodičia najčastejšie robia, keď chcú pomôcť deťom, ktoré sú šikanované? 

Najčastejšie už spomínaným bagatelizovaním alebo sa snažia zodpovednosť preniesť na dieťa, aby si situáciu vybavilo samo. Dieťa však potrebuje pomoc a ochranu rodiča. Niekedy rodičia konajú impulzívne a idú do školy priamo za agresorom. To situáciu nerieši, pretože nie je prípustné, aby dospelý konfrontoval dieťa. Často sa situácia ešte zhorší. Mnohé deti potom zažívali ďalšie psychické šikanovanie, s ktorým sa už doma nezdôverili, pretože sa obávali ešte väčšej hanby. Vhodné je, aby rodič dieťa v pokoji vypočul. V žiadnom prípade ho nesmie obviňovať. Šikanované dieťa už aj tak cíti vinu a hanbu. Vhodné je, aby bol dieťaťu oporou a spoločne si premysleli ďalšie kroky, ako budú postupovať či na koho sa v škole obrátia.

Je riešením, že dieťa napríklad zoberú z triedy či zo školy, kde bolo šikanované?

Pokiaľ škola nespolupracuje, šikanovanie sa nerieši a nekladie sa dôraz na vzťahy medzi deťmi, nie je dostatočná spolupráca medzi rodinou a školou, je možné dieťa preložiť na inú školu. Rodičia by však mali vedieť, že to nie je dostatočné riešenie. Ich dieťa potrebuje pomoc. Pomoc psychológa, poradenstvo pre rodinu a často aj terapiu pre dieťa. Inak sa ľahko môže stať, že dieťa bude šikanované aj na inej škole. Výnimkou nebýva ani to, že dieťa, ktoré bolo šikanované na jednej škole, môže šikanovať iné deti na druhej škole. Bojí sa, že by mohlo byť šikanované, tak šikanuje ono.

Ako rodičia zvládajú, že sú to ich deti, kto šikanuje?

Často je pre nich ťažké prijať, že by ich dieťa mohlo niekoho šikanovať. Odmietajú to, potom sa hnevajú a začnú odmietať svoje dieťa s tým, že je zlé. Ale ono nie je zlé, potrebuje pomoc. Pomoc rodiča, ale aj odborníka, ktorý podá pomocnú ruku nielen agresorovi, ale aj rodičom. Dôležité je, aby agresor zmenil postoj, často mu chýba empatia a má negatívny postoj k sebe aj k svojmu okoliu.

Dá sa empatii naučiť? Akú rolu v tom zohrávajú rodičia? 

Empatiu je potrebné rozvíjať od malička. Je potrebné pomenovávať pocity a rozprávať sa s deťmi o tom, čo cítia. Ukázať im aj naším príkladom, že všetko, čo cítia, je v poriadku, dôležité je to, ako s tým naložia. Rodičia ukazujú deťom, ako sa správať, keď pociťujeme hnev a podobne. Deti sa učia od nás. Iba ak vieme vnímať svoje pocity, dokážeme sa obrániť a vnímať aj pocity toho druhého, čiže byť empatický – vcítiť sa do pocitov tých druhých. Dôležité je uznať dieťaťu, čo prežíva, prijať to, ale vhodným spôsobom korigovať jeho prejavy. Dieťa sa musí cítiť rodičom prijímané a ľúbené. Zároveň je dôležité naučiť deti vnímať vlastné potreby aj potreby druhých. Keď dieťa vidí, že rodič pomôže seniorovi s nákupom, že sa zaujíma o druhých v okolí, naučí sa tak reagovať aj ono. Dôležité je riadiť sa heslom, že moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda tých druhých.

Existujú prieskumy, podľa ktorých deti, ktoré sa doma necítia akceptované, ľúbené, majú väčší sklon k šikanovaniu iných. Je to aj vaša skúsenosť?

Rozhodne áno.

Myslíte si, že školy sú pripravené, odborne aj personálne, aby šikanovanie riešili?

Každá škola by mala mať vypracovanú smernicu, ako postupovať, keď sa objaví šikanovanie. Mnohé školy robia veľa preventívnych programov a aktivít, spolupracujú s Centrami pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP), majú na škole školského psychológa, ktorý robí s deťmi zaujímavé aktivity, meria klímu v triede a podobne. Ale, žiaľ, stále sú tu aj školy, ktoré málo kladú dôraz na vzťahy medzi deťmi, ktoré sa možno upriamujú na výkon a akademické vedomosti, ale toto podstatné im uniká. Ďalej vnímam ako problém aj to, že stále nemá každá škola školského psychológa a CPPPaP nemajú dostatok kapacít, aby intenzívne spolupracovali s každou školou.

Akú šancu mám ja ako rodič dozvedieť sa, či na škole, kam chcem poslať dieťa, kladú dôraz na vzťahy medzi deťmi? Nevyberajú si rodičia školu skôr podľa toho, ako sa jej vodí v rôznych rebríčkoch akademickej úspešnosti, koľko žiakov sa dostane na dobrú strednú školu či univerzitu?

Žiaľ áno, spoločnosť je orientovaná skôr na výkon. Rodičia si často vyberajú školu podľa toho, aké má výsledky v rôznych monitoroch a meraniach. Dôležité však je, aby škola rovnako kládla veľký dôraz aj na vzťahy medzi deťmi, na rozvoj emocionálnej inteligencie, sociálnych zručností a kritického myslenia. Rodič má možnosť navštíviť školu cez dni otvorených dverí, zacíti atmosféru na škole, ktorá je veľmi dôležitá. Mnohé školy robia takzvané ranné kruhy, kde sa deti vyjadria, ako sa cítia, čo sa im páči alebo nepáči, komu by sa chceli poďakovať. Dokonca každý mesiac sa vyzdvihujú pozitívne činy, pomoc druhým.

Dá sa predpokladať, že niektoré deti sa radšej zveria rovesníkovi, keď sú šikanované, deti sú tiež svedkami šikanovania iných detí. Čo ich máme naučiť, aby v tomto prípade robili? Stačí len to, že to povedia dospelému?

Dôležité je, aby deti v triede fungovali ako tím. Aby sa u nich rozvíjala empatia, pocit spolupatričnosti a kritické myslenie. Keď je v triede zdravé jadro, postaví sa za dieťa, ktorému je ubližované, a šikanovanie sa nerozvinie. Poznáme prípady z praxe, keď sa dieťa zdôverilo rovesníkovi a ten to povedal doma, následne rodič tohto dieťaťa upovedomil pedagógov. Žiaľ, stále sa málo detí zdôverí dospelým.

Akú úlohu hrajú pri šikanovaní socioekonomické rozdiely medzi deťmi? Poznáme prípady, že deti sú vysmievané až šikanované napríklad za to, že nenosia značkové tenisky.

Áno, deti so sociálne znevýhodneného prostredia bývajú často terčom šikanovania. Módne oblečenie, značkové oblečenie býva často meradlom akéhosi statusu v spoločnosti, ale aj v triede. Veľmi dôležitý je postoj rodičov a to, čo deťom vštepujú, ako ich učia, čo má v živote skutočnú hodnotu. Potrebné je s deťmi o tom rozprávať a nezahŕňať ich materiálnymi darmi, ale láskou a pozornosťou.

Zaznamenali ste, či počas obdobia, keď deti nechodia do školy ani na voľnočasové aktivity, stúpa výskyt kyberšikanovania na úkor toho „klasického“?

Áno, šikanovanie sa presúva do online priestoru, pretože deti komunikujú čoraz viac cez sociálne siete. Navyše teraz, keď nechodia do školy, oveľa intenzívnejšie využívajú moderné komunikačné technológie. Často ide kyberšikanovanie ruka v ruke s klasickým šikanovaním. Kyberšikanovanie je však ešte komplikovanejšie, keďže agresor vystupuje často anonymne a online priestor mu umožňuje, aby zdieľal kompromitujúci alebo ponižujúci obsah či správy širokému publiku. Navyše, dieťa sa nemá šancu pred takýmto šikanovaním schovať, agresor je schopný ubližovať aj 24 hodín denne. Pri klasickom šikanovaní nájde dieťa útočisko aspoň doma.

S akými typmi šikanovania sa deti a mládež najčastejšie obracajú na Linku detskej istoty?

Je to skôr otázka pre odborníkov z Linky detskej istoty, aj keď niekoľko rokov som na tejto linke pracovala ako konzultantka. Najčastejšie išlo o psychickú formu šikanovania, o prehliadanie obete, zámerné ignorovanie a ponižovanie. Výnimkou však neboli ani fyzické útoky a manipulovanie obete, aby urobila niečo proti svojej vôli.