Americký systém funguje

Autor je bývalý veľvyslanec, v súčasnosti spolupracuje so stranou Most-Híd

Víťazstvo Joea Bidena a Kamaly Harrisovej v amerických prezidentských voľbách bolo napokon výrazné a možno ho označiť za historický úspech. Biden vyhral v celoštátnom súčte o takmer štyri milióny hlasov. Po opätovnom prerátaní hlasov v Georgii zrejme získa hlasy vyše tristo voliteľov, teda najmenej o tridsať viac, než bolo potrebné.

Biden získal celkovo najviac hlasov zo všetkých doteraz zvolených amerických prezidentov. Prvýkrát v histórii USA sa stane viceprezidentkou žena, navyše príslušníčka etnickej menšiny. Tento fakt treba niekoľkokrát podčiarknuť.

Iste, v modernej americkej histórii boli aj voľby, v ktorých zvolený prezident „valcoval“ omnoho výraznejšie. Franklin Delano Roosevelt výrazne vyhral vo všetkých štyroch voľbách, v ktorých pred 2. svetovou vojnou i počas nej kandidoval, Dwight Eisenhower triumfoval v roku 1952, Ronald Reagan v rokoch 1980 a 1984, George Bush starší v roku 1988 a Bill Clinton v roku 1996. Títo prezidenti vyhrali svoje voľby v osobitných časoch, keď druhá strana nebola schopná ponúknuť porovnateľnú osobnosť alebo nebola schopná pružne zareagovať na aktuálne výzvy doby.

Parametre sa zásadne zmenili po roku 2000. Vtedy sa George Bush mladší stal prvýkrát po viac ako sto rokoch prezidentom tak, že v celkovom súčte dostal hlasov menej ako jeho protikandidát Al Gore. O víťazovi rozhodlo napokon niekoľko sto hlasov zo štátu Florida, ktoré prispeli k tomu, že hlasy všetkých 29 voliteľov z Floridy boli prisúdené Bushovi. (Druhýkrát sa situácia opakovala v roku 2016, keď Hillary Clintonová s Donaldom Trumpom prehrala napriek tomu, že v celkovom súčte získala o tri milióny hlasov viac.)

Nástupom internetu a sociálnych médií sa zásadne zmenil aj spôsob vedenia kampane. Využitím marketingových techník sa volebné štáby môžu dostať potenciálnym voliteľom až „na kožu“. Ak sú obe strany schopné postaviť relatívne silného kandidáta a disponujú dostatočne veľkými zdrojmi na kampaň, tak dosiahnutie drvivého volebného víťazstva (landslide victory) jedného z nich je v dnešných podmienkach málo pravdepodobné. Čokoľvek si môžeme myslieť o štýle vládnutia Donalda Trumpa, skutočnosť, že bol silným kandidátom, je nepopierateľná. Víťazstvo Bidena a Harrisovej by sme teda nemali podceňovať.

Voľby dali odpoveď aj na otázku, či je americká demokracia dostatočne pevná, aby prežila aj také aberácie, akou bol štýl vládnutia Donalda Trumpa. Inštitúcie – i keď s ťažkosťami – fungovali dobre aj napriek Trumpovým výstrelkom a bolo to tak aj počas sčítavania hlasov. Administratíva zodpovedná za priebeh volebných procesov nesklamala, súdy nezaváhali.

Niektorí komentátori sú skeptickí, čo sa týka ďalšieho politického vývoja v Amerike. Za jeden z problémov označujú to, že demokratom sa zrejme nepodarí ovládnuť senát, čím bude výkon moci zvoleného prezidenta Bidena sťažený. Môj názor je iný: bolo by lepšie, keby mierna väčšina v senáte ostala v rukách republikánov. (V snemovni reprezentantov budú mať demokrati majoritu, to je už isté.)

Celý americký systém vládnutia je postavený na systéme bŕzd a protiváh. Hlavné ústavné orgány – administratíva (prezident), obe komory kongresu – senát a snemovňa reprezentantov a najvyšší súd sú konštituované a volené tak, aby bolo málo pravdepodobné, že sa všetky dostanú do rúk jednej strany. Vskutku, situácia jednofarebnej dominancie vo všetkých ústavných orgánoch sa v doterajších politických dejinách USA vyskytla naozaj veľmi zriedka.

Dnešná americká spoločnosť je naozaj rozdelená a polarizovaná. Donald Trump k tomu prispel významnou mierou, i keď nemožno poprieť, že aj druhá strana na tom má svoj podiel. Preto boli veľmi dôležité prvé odkazy Bidena a Harrisovej po zvolení. V tomto treba plne súhlasiť s bývalým republikánskym guvernérom štátu Ohio Johnom Kasichom. Kasich Bidena podporil, ale vyzval ho, aby pozorne počúval aj tých republikánskych voličov, ktorí sa cítia opustení a nevypočutí. Ubezpečenie Bidena a Harrisovej, že pre nich odteraz neexistujú „modré štáty“ a „červené štáty“, ale len „Spojené štáty“, je veľmi povzbudivé.

Podľa Kasicha drvivá väčšina Američanov sú stredoví voliči – mierne doprava alebo mierne doľava. Aj obe americké veľké strany boli pôvodne „liberálne“, akurát jedna z nich bola viac pravicovo liberálna a druhá viac ľavicovo liberálna. V zásade je to tak aj dnes. Krajne pravicové či ľavicové prúdy sú viac-menej okrajové, i keď v určitých momentoch nadobúdajú väčšiu váhu či priťahujú väčšiu pozornosť. Označovať amerických demokratov či Bidena samotného en bloc za socialistov, ako to často robia naši konzervatívci, je však úplne scestné.