Denník N

Ak nevieme pracovať s kritikou, môže nám to veľmi zhoršiť vzťahy doma aj v práci, hovorí psychologička Ondrisová

Sylvia Ondrisová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Sylvia Ondrisová. Foto N – Tomáš Benedikovič

„V našej politickej kultúre nevidím dobrú schopnosť reagovať na kritiku. Len veľmi zriedkavo nejaký politik naozaj prijme zodpovednosť, a to je v našej spoločnosti obrovský problém,“ hovorí psychologička Sylvia Ondrisová.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • aké najčastejšie chyby robíme, keď čelíme kritike a kritizujeme;
  • prečo reagujeme na kritiku inak v práci a inak doma;
  • ako zvládajú kritiku naši politici vrátane premiéra;
  • prečo je dôležité nezabúdať na pochvalu a ocenenie.

Čo sa s nami deje v prvom momente, keď nás niekto kritizuje?

Pre väčšinu z nás nie je počúvanie kritiky príjemný zážitok. Je to pochopiteľné, keďže kritika nás konfrontuje s našimi prípadnými chybami alebo slabosťami, čo ohrozuje našu vlastnú hodnotu.

Za to, ako na kritiku reagujeme, sú zodpovedné dve základné časti mozgu. Tá prvá je evolučne staršia a je to náš „emočný mozog“ – amygdala, ktorá na základe našich zážitkov z minulosti vníma kritiku najmä ako ohrozenie. Nemusí ísť priamo o pocit ohrozenia života, skôr ide o ohrozenie našej identity, integrity, skrátka nášho „ja“.

Za následnú reguláciu našej emočnej reakcie potom zodpovedá predná časť mozgovej kôry, ktorá je evolučne mladšia – a čo je dobrá správa – je to rozvíjateľná časť mozgu.

Kritika je teda v prvom momente nepríjemná, no dokážeme s ňou narábať tak, aby sme z nej vyťažili to najlepšie pre seba. Samozrejme, veľmi pri tom záleží aj na našich predošlých skúsenostiach. Ak sú zlé, slová kritiky môžu u niekoho viesť až k pocitom zahanbenia, poníženia či existenciálneho ohrozenia.

Keďže cítime ohrozenie, je obrana našou prirodzenou reakciou?

Áno, väčšina z nás má tendenciu brániť sa – a teda aj útočiť. To platí najmä v domácom prostredí a súkromných vzťahoch, kde máme väčšiu slobodu reagovať tak, ako sa to v nás prirodzene deje. V pracovných vzťahoch sa snažíme viac ovládať a záleží aj na tom, či kritika prichádza od kolegu alebo od nadriadeného. Ak však svoju reakciu v práci vždy len potlačíme, často ju potom pustíme von, keď prídeme domov, a to nie je najlepšie riešenie. Aj preto je dobré pracovať so sebou. Prvú obrannú reakciu amygdaly totiž dokážeme regulovať.

Ako?

Najprv sa môžeme vedome nadýchnuť a cítiť zem pod nohami alebo stoličku, na ktorej sedíme, aby sme upokojili prvý nával emócií. Potom už ľahšie zapojíme aj mozgovú kôru a kritiku môžeme ďalšími otázkami skonkrétniť, špecifikovať – spýtame sa, kde presne nastal problém a čo máme zmeniť. Následne sa nám už reaguje oveľa ľahšie – a s kritikou vieme buď súhlasiť, alebo sa za seba postavíme a vysvetlíme, prečo sme sa správali tak, ako sme sa správali, a prečo je to pre nás dôležité.

Predstavujem si, čo je človek schopný spýtať sa, ak napríklad v konflikte s partnerom padne kritika typu – si presne ako tvoja matka, respektíve otec.

(smiech) Áno, to vytočí do biela asi všetkých. Môžeme sa však ochrániť a povedať:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Človek

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Veda

Teraz najčítanejšie