Skutočný život na dedine, to nie je iba romantika ako z Instagramu, hovorí mladý umelec Jozef Pilát
Finalista Ceny Oskára Čepana vytvoril dielo, v ktorom sa pýta, kto je zodpovedný za to, že na poliach rastú bodliaky namiesto pšenice – či je to skrátka obraz doby, že deti nepokračujú v tradícii rodičov, alebo je to skôr rezignácia na zodpovednosť.
Takmer uprostred žilinskej Novej synagógy, kde sa tento rok koná finálová výstava Ceny Oskára Čepana, stojí neprehliadnuteľný bodliak.
Jozef Pilát ho vytvoril z dreva a plátna, akoby rozobral obraz a poskladal ho do sochy vysokej takmer jedenásť metrov. Bodliak je však v rámci jeho inštalácie prítomný aj vo videu a v obrovských žochoch, ktoré sa bežne používajú na prevoz obilia.
Bodliak je burina. Bodliak je liečivá rastlina. Bodliak je to, čo videl, keď sa po rokoch štúdia vo Varšave a v Berlíne vrátil domov, do malej dedinky Šuňava pod Tatrami. „Môj otec hovorí, že keď rastú bodliaky, nie je to dobré, lebo to znamená, že sa o polia nikto nestará,“ hovorí vo videu. „Cítil som to trochu ako svoju vinu,“ dodáva.
Návrat domov, do kolobehu
Posledné dva roky je Šuňava opäť jeho zázemím. V ateliéri, ktorý si vytvoril v dome po praprastarých rodičoch, urobil aj svoje finálové dielo.
„Vedel som, že raz sa vrátim, a to možno aj preto, že som práve spod Tatier. Dušou som ostal pod Tatrami, nech som sa nachádzal kdekoľvek,“ hovorí Jozef Pilát.
Trendy rozmer návratu na vidiek, „ku koreňom“ – ako ho mnohí nazývajú –, vníma trochu s odstupom. Keďže tu vyrástol, dobre vie, že
