O zodpovednosti alebo nestrácajme humor!

Autor je historik

V súčasnosti, keď náš život výrazne ovplyvňujú priebeh a dôsledky koronavírusovej epidémie, sa nestačím čudovať arogancii a slovným vyjadreniam mnohých koaličných i opozičných politikov či vysokých štátnych úradníkov a rôznych straníckych funkcionárov. Asi považujú občanov za hlupákov, ktorým možno servírovať hocijaké cynické klamstvo alebo svoju bohorovnosť, nedotknuteľnosť. Ťažko určiť, či vedome zavádzajú, alebo skutočne veria svojim slovám a výmyslom.

Nech je to už akokoľvek, pri ich výrokoch a činoch im chýba čo len štipka zodpovednosti za svoje slová. Uvedené javy sú síce typické predovšetkým pre autoritárske a totalitné režimy, no bujnejú aj v systéme parlamentnej demokracie. Ich spoločným menovateľom je úplná absencia morálnej a politickej zodpovednosti, lebo aktéri sú presvedčení o svojej neomylnosti, beztrestnosti a o neotrasiteľnosti vlastného politického či spoločenského postavenia.

Ako inak si možno vysvetliť šokujúce, pre občana až nepochopiteľné odhalenia korupcie v justičnom či policajnom aparáte štátu, za čo nesú jednotlivé politické garnitúry i konkrétne osoby priamu či nepriamu zodpovednosť, hoci sa tvária, že sa ich to netýka.

Pravdaže, toto pesimistické, azda až drsné konštatovanie nemožno zovšeobecňovať. Netýka sa iba súčasnosti a už vôbec nie iba pomerov na Slovensku. Uvedený jav je veľmi dobre známy zo starších i moderných dejín. V rámci nárastu komunikačných sietí sú však nehorázne klamstvá stále viditeľnejšie a verejnosť je s nimi každý deň priamo konfrontovaná, iritovaná a hrubo urážaná.

Napríklad keď trojnásobný expremiér tvrdí, že dnes sa na vládnej úrovni u nás kradne a porušujú sa zákony ako nikdy predtým. Úplne u neho