Denník N

Našiel som krásu aj vo viazaní šnúrok na topánkach, hovorí britský spisovateľ a autista Daniel Tammet

Daniel Tammet. Foto - Wikipedia Commons
Daniel Tammet. Foto – Wikipedia Commons

V detstve mával epileptické záchvaty, v dospelosti mu diagnostikovali autizmus. Daniel Tammet o tom napísal knihu Narodený v modrú stredu (Absynt, 2020). Opisuje v nej svoje neobyčajné schopnosti, ale aj zázraky, ktoré ho zmenili.

Britský autistický savant Daniel Tammet vytvoril v roku 2004 nový európsky rekord, keď naspamäť predniesol vyše 25-tisíc číslic za desatinnou čiarkou Ludolfovho čísla (pí). Čísla, ktoré mu od detstva pomáhali, potom vymenil za písanie kníh.

V rozhovore hovorí:

  • ako reagoval na šikanu v škole,
  • kedy povedal súrodencom o svojej sexuálnej orientácii,
  • ako mu vo vzťahoch pomohli cudzie jazyky,
  • či stále verí v Boha.

Máte takzvaný savantský syndróm, čo znamená, že svet vnímate v číslach. Pritom ich vidíte inak ako bežní ľudia a v hlave dokážete vykonať náročné výpočty. Ako však vnímate písmená?

Veľmi podobne – čísla aj písmená vo mne vyvolávajú farby, tvary, textúry a emócie. Obe v mojej mysli ožívajú, čo sa v neurológii nazýva synestézia. Niečo podobné mal aj Vladimir Nabokov, ktorý bol pravdepodobne takisto autista, či laureát Nobelovej ceny Orhan Pamuk.

Sú vám potom ľudia sympatickejší aj vďaka tomu, ako sa volajú?

Či už má niekto „žlté meno“ ako James či Jérôme alebo „pestrejšie“ ako Catherine, neovplyvňuje to môj názor na túto osobu. Dokáže ma však rozosmiať, ak má niekto zelené meno a zároveň na sebe zelené tričko.

A čo vo vás vyvoláva vaše meno? Akú ma farbu?

Nie každé písmeno a slovo má farbu. „Daniel“ je bezfarebné, „Tammet“ mi evokuje oranžovú farbu tigra z básne Williama Blaka – „Tiger, tiger planúci, lesom čiernym za noci“.

Vo svojej knihe opisujete detstvo, keď si od vás rovesníci držali odstup, pretože ste s nimi nedokázali nadviazať bežné kamarátstva. Nepotrebovali ste však v tom čase kamaráta alebo blízku osobu?

Som najstarší z deviatich detí. Moji súrodenci, hoci sú všetci odo mňa mladší, ma intuitívne chápali. Boli pre mňa mojou druhou školou, povzbudzovali ma a poskytovali mi podporu, keď som to najviac potreboval. Neskôr sa mojimi priateľmi v škole stali deti prisťahovalcov. Prečo? Pretože sa rovnako ako ja cítili odlišne. Navyše ľudia, ktorí sa potrebovali utvrdzovať v predstave o tom, čo je normálne a kto je „normálny“, sa k nim správali rovnako ako ku mne.

Väčšina detí sa ma stránila. Nie preto, že by boli zlé, ale preto, že mi nedokázali rozumieť. Považovali ma za príliš zvláštneho a nechali ma s mojimi knihami. Často som trávil hodiny v mestskej knižnici, čítal som encyklopédie, ale aj poéziu a romány. Príbehy boli mojou cestou, ako sa dostať do hláv iných ľudí. Dialógy boli jasné a vďaka nim som sa mohol učiť konverzovať. Týmto spôsobom mi literatúra poskytla záchranné lano.

V detstve ste mali veľmi rád rozprávky. Pamätáte si na nejakú z toho obdobia?

Čítal som rozprávky pre ich silné obrazy, ktoré sa nazývajú „metafory“. Pri rozprávkach som sa zamýšľal nad záhadami sveta. Prečo sú ľudia niekedy krutí? Alebo vystrašení? Alebo nahnevaní? A, samozrejme, nechýbali v nich morálne ponaučenia, ktoré mali deťom ukázať, že nie je správne byť napríklad chamtivý. Takisto to, že treba veriť na zázraky, pretože sám život je plný zázrakov. Pamätám si, ako som medzi inými čítal rozprávku o zázračnej repe alebo o troch capoch.

Vo svojej knihe priznávate aj to, že ste boli v škole šikanovaný. Kedy ste si to uvedomili?

Nebol som v tom veľmi dobrý, pretože som si celé to divadlo uvedomoval až veľmi pomaly. Aby si to násilníci užili, musíte hrať svoju úlohu obete. Nanešťastie pre nich na tejto časti som sa nezúčastňoval. Neplakal som ani som sa nehneval. Jednoducho som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie