Denník N

Čo sa stalo v Náhornom Karabachu

Mapa - Róbert Ondrejcsák
Mapa – Róbert Ondrejcsák

Vo všeobecnosti je Azerbajdžan považovaný za víťaza, Arménsko za porazeného, hoci to také jednoduché nie je.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autor je bývalý štátny tajomník ministerstva obrany
Text vznikol ako súčasť série Mapa týždňa, ktorú autor uverejňuje na svojom facebookovom profile

Azerbajdžan prelomil arménsku obranu v centre Náhorného Karabachu. Po tom, ako sa azerbajdžanským silám postupne v priebehu októbra podarilo obsadiť celý juh Karabachu pri iránskych hraniciach, koncom októbra/začiatkom novembra sa obrátili na sever a spustili ofenzívu dvomi dôležitými strategickými smermi (oranžové šípky):

1. Lačinský koridor, ktorý spája Arménsko s centrom Karabachu, a je preto kľúčový pre zásobovanie, logistiku atď.

2. Samotné centrum Karabachu najhustejšie obývané Arménmi, čiže mestá Shusha/Shushi a Stepanakert/Khankendi.

Niektorí odborníci tvrdili, že sa to Azerbajdžancom nemôže podariť, keďže terén je komplikovaný, ide zima atď. Lenže tieto predpovede sa ukázali ako nesprávne – Azerbajdžan aj s použitím špeciálnych síl a dronov prelomil arménsku obranu a obsadil mesto Shushi/Shusha. To je dôležité z dvoch dôvodov:

1. Symbolicky – pred vojnou v 90. rokoch to bolo centrum Azerbajdžancov v Karabachu, oba národy sa na mesto pozerajú ako na dôležité regionálne, emocionálne symbolické centrum.

2. Strategicky – obsadením Shushi/Shushe sa prelomil Lačinský koridor a odrezal sa zvyšok Karabachu od Arménska.

Okrem toho boli arménske sily podľa slov ich predstaviteľov značne vyčerpané, preťažené a prejavil sa väčší vojenský potenciál Azerbajdžanu.

Azerbajdžanské sily sa po dobytí Shushi/Shushe (oranžový bod na mape) dostali na menej ako 10 kilometrov od centra Stepanakertu/Khankendi. V tejto situácii došlo k podpisu trojstrannej dohody medzi Arménskom, Azerbajdžanom a Ruskom, ktorá stanovuje nasledovné:

1. Okrem území, ktoré Azerbajdžan doteraz ovládol (približne 30 percent celkového územia, na mape na juhu + Shushi/Shusha, žltou s oranžovými šípkami), Arméni odovzdajú postupne v priebehu niekoľkých týždňov ďalšie územia (na mape na severe, západe a východe tiež žltou). Po tomto akte budú Azerbajdžanci kontrolovať približne dve tretiny celkového územia Karabachu.

2. Arméni si udržia najcentrálnejšie územia aj s centrálnym mestom Stepanakert/Khankendi. Ide o územia, na ktorých sa sústreďuje väčšina miestnej arménskej populácie (červené územia na mape).

3. Lačinský región sa dostane pod azerbajdžanskú kontrolu, Ale: samotný koridor spájajúci Stepanakert/Khankendi s Arménskom budú strážiť ruskí vojaci (približne 2000 vojakov). Shushi/Shusha ležiaca pri ceste zostáva pod azerbajdžanskou kontrolou, preto sa vybuduje de facto nový obchvat okolo mesta. Koridor je na mape označený čiernou farbou.

4. Azerbajdžan získa veľmi dôležitý koridor cez južné Arménsko, ktorý spojí azerbajdžanský „mainland“ s Nachičevanom, ktorý bol doteraz izolovaný.

Aké sú dôsledky?

– Vo všeobecnosti je Azerbajdžan považovaný za víťaza, Arménsko za porazeného, hoci to také jednoduché nie je (viď nižšie).

– Rusko bude mať odteraz vojenskú prítomnosť na území všetkých troch kaukazských štátov (doteraz len v Arménsku na základe dohody, v Gruzínsku okupačné jednotky). Čiže Azerbajdžan získal späť územia, ale zároveň bude mať na svojom teritóriu ruských vojakov.

– Vyrokovaním trojstrannej dohody sa ukázalo, že Rusko je stále najdôležitejšou „vonkajšou mocnosťou“ na južnom Kaukaze – je to najdôležitejšia strategická realita v regióne. Nie je však už exkluzívnou a jedinou mocnosťou a v budúcnosti musí počítať aj s tureckou prítomnosťou, hoci tá je ešte stále podstatne obmedzenejšia (o Turecku viď nižšie).

– Na druhej strane časť odborníkov hovorí, že neposkytnutím priamej vojenskej pomoci Arménsku napriek existujúcim dohodám „váha“ a atraktivita ruských bezpečnostných garancií značne poklesla. Treba však dodať, čo Rusi vždy zdôrazňovali, že zmluva s Jerevanom pokrýva len medzinárodne uznávané hranice Arménska a Karabach je mimo týchto hraníc.

– Ukázalo sa aj to, že ruské „odstrašenie“, v zmysle udržania konfliktu v Karabachu ako zamrznutého, už nefunguje (opäť, niektorí v tom vidia postupný úpadok ruských pozícií). Pred 10-20 rokmi by pravdepodobne stačilo, keby Moskva slovne intervenovala, teraz už musí na presadenie svojich záujmov nasadiť armádu.

– Turecko sa dokázalo intenzívnou podporou Baku mocensky presadiť v regióne, stalo sa hráčom, s ktorým treba počítať. Je zároveň jediným štátom v regióne, ktorý dokáže pôsobiť ako protiváha ruským pozíciám. Na druhej strane však treba dodať, že turecké pozície sú stále podstatne slabšie ako ruské, o čom svedčia aj okolnosti záverečnej dohody medzi Jerevanom, Baku a Moskvou, v ktorej Ankara chýbala.

– Európska únia a Spojené štáty zohrávali veľmi malú úlohu počas celého konfliktu, najaktívnejšie bolo Francúzsko, ale ani Paríž sa nedostal do „inner circle“ riešenia konfliktu. Západ je v regióne strategicky prítomný len v Gruzínsku a vyzerá to tak, že takýto status quo bude pokračovať.

Čo bude ďalej?

Najväčšia zodpovednosť je na pleciach lídrov oboch štátov. V prípade, že sa dohoda smerom k obyvateľstvu bude interpretovať ako trvalé riešenie, môže začať postupné uvoľňovanie (ktoré bude určite neskutočne zdĺhavé a komplikované, ak k nemu vôbec dôjde).

V prípade, že bude interpretácia „pesimistická“, v zmysle, že je to „len“ prímerie a kompromis, ale ešte v budúcnosti všetko „získame naspäť“ (Arméni) alebo „obsadíme aj zvyšok“ (Azerbajdžan), tak sa celý región opäť zacyklí do nekonečného konfliktu.

Boj o Náhorný Karabach

Komentáre

Teraz najčítanejšie