Denník N

Pre Srbsko je dobré to, čo je dobré pre Rusko

Srbský prezident Aleksandar Vučić a ruský prezident Vladimir Putin počas uvítacieho ceremoniálu v Belehrade 17. januára 2019. Foto - TASR/AP
Srbský prezident Aleksandar Vučić a ruský prezident Vladimir Putin počas uvítacieho ceremoniálu v Belehrade 17. januára 2019. Foto – TASR/AP

Predstava Kremľa o rusko-srbskej solidarite je, že Belehrad neurobí nič, čo nevyhovuje Kremľu.

Autor je prezident IVO
Príspevok vznikol v rámci projektu podporeného Partnerstvom pre otvorené informácie

Rusko nemá záujem o definitívne vyriešenie srbsko-kosovského problému, pretože sa obáva, že by tým stratilo na Balkáne pozíciu silného hráča, ktorému najviac vyhovujú konfliktné situácie. Tým sa Rusku darí brzdiť pohyb Srbska do zjednotenej Európy.

Politický vývoj na území niekdajšej Juhoslávie zaznamenal v roku 2020 značnú dynamiku, ktorá v posledných mesiacoch nabrala na intenzite – v regionálnom, balkánskom aj celoeurópskom kontexte.

Čierna Hora je po augustových parlamentných voľbách v procese formovania novej proeurópskej vlády. Vytvoria ju zástupcovia pôvodne opozičných strán, ktoré prerušili 30-ročné vládnutie strany úradujúceho prezidenta Mila Đukanovića.

Po tom, čo sa v roku 2019 konečne podarilo vyriešiť dlhotrvajúci problém s názvom krajiny, sa v marci 2020 stalo 30. členom NATO Severné Macedónsko. V rovnakom čase EÚ schválila začatie prístupových rokovaní o plnoprávnom členstve tejto krajiny, čo jej umožní naštartovať prípravu na postupné otvorenie jednotlivých kapitol.

K výraznému posunu došlo v situácii okolo Kosova. Kosovská otázka je už viac ako 20 rokov neuralgickým bodom pre vnútorný vývoj Srbska, pre vzťahy medzi srbským štátom a niekdajším autonómnym krajom Juhoslávie, ktorý nie je stále plne uznaným štátom, ako aj pre vzťahy Srbska s mnohými krajinami sveta.

Začiatkom septembra 2020 prezident Srbska Aleksandar Vučić a predseda vlády Kosova Avdullah Hoti podpísali vo Washingtone v Bielom dome za prítomnosti amerického prezidenta Donalda Trumpa (a s jeho vlastnoručným podpisom) dohody o normalizácii ekonomických vzťahov a o prístupe k niektorým ďalším otázkam (napríklad o vytvorení akéhosi západnobalkánskeho minischengenu).

Trump preňho typickým bombastickým štýlom prezentoval podpísanie spomínanej dohody ako udalosť historického významu („Zmieril som tých, čo predtým bojovali proti sebe 400 rokov.“). Aj keby to Trump prehnal (čo je z vecného hľadiska zjavné), nie je možné nevidieť, že ide o pozoruhodný posun, ktorý v sebe má potenciál pre ďalší pokrok, i keď podmienený mnohými ďalšími okolnosťami.

Srbsko-kosovský „deal“ z Bieleho domu má pre Srbsko silný vnútropolitický rozmer. Podpísaniu dohody totiž predchádzalo víťazstvo strany Aleksandra Vučića v parlamentných voľbách v júni 2020, po ktorom začiatkom júla nasledovali masové protivládne manifestácie v Belehrade. Tie síce boli formálne inšpirované anticovidovými aktivistami v reakcii na obmedzujúce protiinfekčné opatrenia vlády, ale v ich pozadí sa objavili zreteľné radikálnonacionalistické, protizápadné a proruské tóny. Prominentná analytička a šéfka belehradského think tanku Centrum pre euroatlantické štúdie (CEAS) Jelena Miličová dokonca tvrdila, že protivládne manifestácie mali „ruskú stopu“.

Nech už to bolo s údajným zahraničným zasahovaním v súvislosti s týmito akciami akokoľvek, rázne odmietnutie ústupkov v otázke Kosova (znamenajúce podľa radikálov zradu), sa počas nich prejavilo ako silný motivujúci a spájajúci faktor. Z dikcie hesiel, ktoré tam zaznievali, vyplývalo, že vláda a Vučić nie sú vnímaní manifestantmi ako spoľahlivá záruka tvrdého, neústupčivého postoja.

Popri dominantnom vnútrosrbskom rozmere má prípad Kosova aj silný vonkajší rozmer, ktorý ďaleko prekračuje rámec srbsko-kosovských vzťahov. Ten je prepletením viacerých línií – eurointegračných ambícií Srbska, jeho vzťahov s inými krajinami a postojov rôznych štátov. V tomto klbku sa ukazuje ako dôležitý postoj Ruska, ktorý však vzhľadom na okolnosti a doterajšie skúsenosti celkovú situáciu komplikuje.

Kremeľ považuje Srbsko za svojho oddaného spojenca nielen na Balkáne, ale v celej Európe. Samotné Srbsko deklaruje vojensko-politickú neutralitu a označuje sa za „skutočného korektného partnera Ruskej federácie“. Ruská prítomnosť na Balkáne v jej dnešnej podobe by bez Srbska ako spojenca pritom nebola možná. Srbsko zároveň opakovane zdôrazňuje, že ide jasnou európskou cestou, čiže sa uchádza o plnoprávne členstvo v EÚ. Bez vyriešenia problému Kosova je však plná integrácia Srbska do Únie sotva možná.

Rusko fakticky podnecuje Srbsko k čo najtvrdšiemu postoju voči Kosovu a „istí“ situáciu svojím vetom v Bezpečnostnej rade proti žiadosti Kosova o prijatie do OSN. Správanie Ruska, jeho celková medzinárodná pozícia a väzby na Balkáne oprávňujú vysloviť názor, že ak existuje niekoľko kľúčov od dverí vedúcich k európskej integrácii Srbska, jeden z nich sa momentálne nachádza v Kremli.

Moskva o rusko-srbskej solidarite

Názorne sa to prejavuje na spôsobe, akým o vývoji v Srbsku vrátane posledných udalostí informujú ruské provládne médiá. Nájdeme tu mnohé z toho, čo vidíme pri informovaní o vývoji v iných postkomunistických krajinách strednej a stredojuhovýchodnej Európy – najmä obsedantné vyhľadávanie zlých zámerov Západu, USA alebo EÚ v pozadí akýchkoľvek krokov miestnych politických aktérov, ktoré sa Moskve z nejakých dôvodov nepozdávajú, používanie optiky akejsi automatickej konkurencie medzi Ruskom a Západom o vplyv v týchto krajinách a príklonu tých „správnych“ politikov na stranu Ruska alebo naratív o vďačnosti, respektíve nevďačnosti zo strany dotknutých štátov vo vzťahu k Rusku v prípade, ak politika ich predstaviteľov nenapĺňa očakávania Kremľa.

Sú však aj isté špecifiká spočívajúce v zdôraznení konfesionálnej blízkosti Rusov a Srbov, ich spoločnej príslušnosti k pravosláviu, ktoré je potrebné spoločne obhajovať pred nepriateľmi, ako aj princípov slovanskej solidarity – vtedy, keď ide o vymedzenie sa voči iným, neslovanským etnikám. V posledných rokoch sa nezabúda ani na „spoločné dejiny“. Rossiskaja gazeta napríklad cituje stanovisko ruského ministerstva zahraničia: „Rusko-srbské väzby sú postavené na kultúrno-historickej blízkosti, jednote prístupov a hodnotení minulosti a súčasnosti. Má to osobitný význam vzhľadom na 75. výročie víťazstva nad fašizmom.“

Aktivity terajšieho srbského prezidenta Aleksandra Vučića vyvolávajú v ruských médiách skôr kladnú odozvu. Napríklad agentúra RIA Novosti ho charakterizuje takto: „Vučić je svedomitý a čestný politik, nie je z tých, ktorí rozdávajú sľuby. Srbsko je v dosť zložitej situácii, je vystavené veľmi silnému tlaku zvonku, od Európskej únie, Spojených štátov a susedných krajín. Vučićovi záleží na národných záujmoch, zatiaľ čo v mnohých susedných krajinách sa ich lídri viac starajú o vlastnú autoritu a takzvané euroatlantické záujmy. Pevne a jasne obhajuje srbské národné záujmy, robí to úprimne a zároveň odvážne.“

Mnohé ruské médiá s pochvalou citujú výroky Vučića o vojenskej neutralite Srbska, o tom, že krajina nevstúpi do NATO, nepridá sa k sankciám uvaleným na Rusko Európskou úniou, že otázka Kosova sa môže vyriešiť iba so súhlasom Ruska a že Srbsko očakáva od Ruska pomoc pri obhajobe Srbskej pravoslávnej cirkvi.

„Pre Srbsko je dobré to, čo je dobré pre Rusko“

Po pozitívnej odpovedi Vučića na ponuku Donalda Trumpa zúčastniť sa na srbsko-kosovskom „urovnaní“ pod americkým patronátom ho však časť ruskej tlače označila za osobu, ktorá má „talent sedieť na dvoch stoličkách naraz“. Podľa komentátora denníka Vzgľad, ktorý v roku 2020 priam chrlil články o Srbsku, vlastenecký tandem Aleksandar Vučić – Ivica Dačič (bývalý minister zahraničných vecí, terajší predseda parlamentu) „vedie Srbsko do ľavicovo-liberálnej Európskej únie, pričom taký vysoký volebný výsledok podľa Vučića ho zaväzuje tento proces urýchliť.

Noviny ironicky poznamenávajú, že tento tandem na jednej strane pestuje obraz Srbska ako konzervatívnej pravoslávnej krajiny a vystupuje v mene nacionalistov, na druhej strane ponúka funkciu premiérky Anne Brnabićovej, „absolventke niekoľkých anglosaských ‚inkubátorov‘ pre lojálnu elitu a otvorenej lesbičke“.

Na margo pripravovanej dohody s Kosovom denník predpovedal, že USA zatlačia na Srbsko a prinútia ho uznať nezávislosť Kosova, čo vraj bude znamenať, že „sa tento prípad definitívne uzavrie, dôsledky vojnového zločinu budú legalizované a Európska únia a Severoatlantická aliancia budú môcť pohltiť tú časť Balkánu, ktorú ešte neskonzumovali (ak to, samozrejme, budú chcieť, NATO tým určite nepohrdne)“.

Aké východisko z tejto situácie vidí ruský komentátor? Navrhuje územné rozdelenie Kosova a pripojenie jeho severnej časti k Srbsku. Žiada, aby Rusko pripomenulo Vučićovi jeho vlastný návrh, aby sa kosovská otázka neriešila bez Ruska. Už názov komentára svedčí o tom, ako Rusko vníma celý problém – „Rusko poistí Srbsko pred zradou“, že teda nedovolí vnútorným zradcom, nech to bude ktokoľvek, napríklad aj samotný srbský prezident, presadiť riešenie, ktoré Rusko nepovažuje za najlepšie pre Srbsko. „Rusko musí odobriť iba takú dohodu, ktorá je preň prijateľná, bez ohľadu na to, ako veľmi si niekto niečo želá, aby sa táto nočná mora konečne skončila.“

Kritika za „sedenie na dvoch stoličkách“ nie je tým najhorším, čo si občas vypočujú na svoju adresu „spriatelení“ srbskí lídri od provládnych ruských médií. Keď v septembri srbský minister obrany Aleksandar Vulin oznámil, že na „silný nátlak EÚ“ sa srbské armádne jednotky nezúčastnia na vojenských cvičeniach v Bielorusku spolu s ruskými a bieloruskými vojskami (vtedy na uliciach bieloruských miest vyčíňal lukašenkovský OMON) a že Srbsko podporilo sankcie Únie proti minskému režimu, vojenský časopis Vojennoje obozrenije napísal:

„Bohužiaľ, srbská strana opäť (v období najväčšieho napätia vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom) demonštruje svoju orientáciu v priamom rozpore s povestným „historickým príbuzenstvom.“ Čo je to, ak nie bodnutie do chrbta Ruska a zároveň s ním – aj Bieloruska? A to – so všetkými odkazmi na tradície priateľstva – zďaleka nie je prvé bodnutie.“

Podľa ruských vojakov sa zrejme deklarovaná neutralita Srbska má prejavovať ako dištancovanie sa od Západu, ale zároveň aj ako otvorené spojenectvo s Ruskom.

Dôsledky srbsko-kosovskej dohody podľa Moskvy

Hoci tradičná protiamerická optika založená na predstave, že Spojené štáty sa usilujú obsadiť Balkán a vytlačiť stadiaľ Rusko, spája prakticky všetky ruské provládne médiá, v názoroch na možné následky srbsko-kosovskej dohody z Washingtonu sa ruskí komentátori rozchádzajú.

Jedni nachádzajú v rozhodnutí Vučića pozitívne prvky. Portál EurAsia Daily v nich napríklad vidí isté bonusy pre Rusko, ktoré sa na celý rok zbaví povinnosti blokovať Kosovo pri jeho pokusoch vstúpiť do medzinárodných organizácií, keďže sa Priština zaviazala tieto úsilia zmraziť. Okrem toho, „deal“ z Bieleho domu sa vraj môže ukázať ako užitočný pri „prenose kosovských mechanizmov do vzťahov Ruska s neuznanými republikami na území bývalého ZSSR (Donecká a Luhanská ľudová republika, Podnestersko)“.

Iní autori poukazujú na nepriaznivé následky washingtonskej dohody pre Kremeľ. Obávajú sa toho, že Srbsko sa Rusku odcudzí a tým pozície Moskvy na Balkáne zoslabnú. Podľa denníka Izvestija srbsko-kosovské dohody „posilňujú predpoklady na euroatlantickú integráciu Srbska“. Denník píše: „Nevyriešený konflikt v Kosove bol jedným z dôvodov oneskorenia pohybu Srbska smerom k EÚ a NATO. Postupné urovnávanie tohto konfliktu tento proces urýchli. A práve toto oslabí vplyv Ruska v regióne.“ Je to otvorené priznanie, že Kremeľ v skutočnosti záujem o definitívne urovnanie srbsko-kosovského problému nemá.

Kremeľská hra „ani krok na Západ“

Súčasná ruská politika na území bývalej Juhoslávie doteraz spočívala v snahe „ukotviť“ sa v čo najväčšom počte jej bývalých republík prostredníctvom spriatelených politických elít (de facto miestnych agentov) s cieľom zabrániť pohybu týchto krajín smerom na Západ (predovšetkým do NATO a EÚ).

Keďže v prípade Slovinska a Chorvátska, ktoré pomerne rýchlo naštartovali integráciu do západných štruktúr (najmä Slovinsko), tento proces zašiel priďaleko, Rusko pod vedením Vladimíra Putina prakticky nemalo možnosť proti tomu niečo účinné podniknúť.

V neprospech Moskvy pôsobili aj sociokultúrne a konfesionálne charakteristiky (predovšetkým dominantný katolicizmus a prozápadné nálady) obyvateľstva týchto dvoch postjuhoslovanských republík. V takomto prostredí ruské etnicko-religiózne naratívy veľkú šancu na úspech nemali.

Iným spôsobom sa správalo Rusko v pravoslávnej Čiernej Hore a v pravoslávnom Severnom Macedónsku. Tu sa Rusko usilovalo razantne zatiahnuť brzdu – v Čiernej Hore prostredníctvom pokusu o štátny prevrat, v Severnom Macedónsku cez vnútropolitickú destabilizáciu –, lenže v obidvoch prípadoch neúspešne. Spomínané krajiny vstúpili do NATO a začali proces prístupových rokovaní s EÚ.

Zostali teda tri krajiny – Srbsko, čiastočne priznané Kosovo a Bosna a Hercegovina.

Bosna a Hercegovina je osobitný prípad, jej európska cesta bude určite veľmi tŕnistá, predovšetkým z vnútorných dôvodov. Kosovo sa vo svojom smerovaní do zjednotenej Európy, prípadne do transatlantického partnerstva, nezaobíde bez dohody so Srbskom. Samotné Srbsko však môže za istých okolností na dlhší čas uviaznuť v ruskej sieti. Do NATO vstúpiť nechce, čo otvorene a opakovane vyhlasuje. Jeho členstvo v EÚ je podmienené dohodou s Kosovom.

Lenže Srbsko chce, aby túto dohodu odobrilo Rusko. Je pritom jasné, že Rusko odobrí iba takú dohodu, ktorá ho ponechá na balkánskej scéne ako dôležitého hráča (t. j. ako hráča konfliktných situácií). A tak sa zdá, že pomyselný kľúč od brány do zjednotenej Európy môže zostať ešte dosť dlho uviaznutý za hrubými kremeľskými múrmi.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie