Smrad K.F. alebo atentátnik Kujtim Fezulai?

Bude to večná polemika. Nielen jednotlivec, aj civilizované krajiny (tie ostatné to majú obvykle jednoduchšie a páchateľa, často verejne, popravia) sa iba bolestivo vyrovnávajú s páchateľmi hrozných, väčšinou masových zločinov. Ľudská myseľ sa zdráha ich pochopiť, keďže to by znamenalo do úvah, aj keď podvedome, zapojiť proces akceptácie.

11. september 2001 v USA, podobne škola v Beslane či útoky v Nórsku, Paríži, Londýne, Madride, najnovšie vo Viedni a predtým na Novom Zélande zanechali za sebou nielen desivú bilanciu, ale aj neodbytnú otázku.

Spáchal ich votrelec odinakiaľ alebo jeden z nás?

Od odpovede na túto kľúčovú otázku sa odvíja to, či budeme hovoriť o postave bez mena a tváre. Teda o niekom, kto je, aj keď ex post, vymazaný.

Čo nám odkazujú teroristi

Po prvé, bývalo zvykom, že páchatelia samovrážd nemajú hrob s menom. Išlo o úzus, čiže o spoločenskú dohodu. Súčasťou jej odkazu bolo aj posolstvo živým, že ak urobia niečo podobné, dopadnú takisto. Viem, koho by už zaujímalo, ako dopadne po smrti, ale to je hlúpa otázka – zaujíma to obvykle veriacich aj neveriacich.

Prečo to uvádzame? Jedna zo základných a opakujúcich sa vlastností samovražedných atentátnikov všetkého druhu je martýrstvo. Vyznávači radikálneho islamizmu, ale aj protiislamizmu, ako to napokon dokazujú aj ich odkazy na sociálnych sieťach či často sa vyskytujúce hromadné odosielanie emailov pred naplánovaným trestným činom, nám chcú čosi povedať. Aj keď je obsah ich posolstva zvrátený. Niekedy dokonca pateticky hovoria o svojom manifeste.

Nór Anders Breivik chcel prebudiť kresťanský Západ, aby sa zbavil „marxistov“ a tým aj ústretovej politiky voči moslimským migrantom. Naopak, Usáma bin Ládin rozpútal presný opak, vojnu proti „križiakom“, teda Západu. Stali sa tak inšpiráciou pre ďalších pomätencov.

Prvý a hlavný argument proti uvádzaniu ich mien a tvárí je teda jasný. Je to odkaz, že títo ľudia sa svojím hrozným činom práva na meno a tvár zbavili, vyčlenili sa z ľudskej spoločnosti. A najmä, takisto dopadnú všetci, ktorí pôjdu v ich stopách. Ak je okrem nenávisti, či už voči „marxistom“, alebo voči „križiakom“, niečo nosným cieľom atentátnikov, je to pocit tejto „večnej heroickej slávy“.

Dokazuje to aj skvelá, s chirurgickou presnosťou napísaná kniha nórskej reportérky Åsne Seierstad Jeden z nás, Príbeh o Nórsku (Absynt, 2016). Breivik až zúrivo odmietal jeden z protichodných psychiatrických posudkov. Ten, podľa ktorého nebol duševne v poriadku. Trval na tom, že ako príslušník (neexistujúcej) organizácie Knights Templars či ako amatér a „farmár“, ktorý podľa návodu z internetu úspešne vyrobil z navezeného hnojiva na odľahlom statku pri hranici so Švédskom výbušniny, ktoré explodovali v centre Osla, predtým ako zavraždil 77 mladých ľudí na ostrove Utøya, bol pri zmysloch.

Breivika ako duševne chorého by zbavili toho, na čom mu najviac záležalo – byť vo svojom „veľkolepom diele“ inšpiráciou pre nasledovníkov. Svoj starostlivo pripravený manifest čítal na súde ako posolstvo celému svetu, ako naliehavú výzvu hodnú nasledovania.

Smrad, ktorý nepoprieme

A tu sme zároveň pri koreni druhého, rovnako legitímneho argumentu v tejto polemike.

Až doteraz sme hovorili o teroristovi, ktorému neodobrali nórske médiá a politici meno ani tvár.

Na rozdiel od toho teraz Rakúšania v prípade atentátnika z Viedne, ako píše kolega Mirek Tóda, hovoria iba o arschloch K.F., čiže čosi ako smrad alebo vyjebanec.

Bodom zlomu bolo vyjadrenie novozélandskej premiérky Jacindy Ardenrovej, že Austrálčan Brenton Harrison Tarrant, ktorý v marci 2019 zaútočil v Christchurchi na mešity a zastrelil 51 ľudí, stráca právo mať meno a tvár. Emotívne sa to dá chápať. Tarrant si pred útokom púšťal v aute oslavné ódy o jednom z hlavných zločincov vojen na Balkáne v 90. rokoch. Aj ten mal meno, volal sa Radovan Karadžić. Aj keď žil dlhé roky v Belehrade s dlhou zapustenou bradou ľudového liečiteľa pod falošnou identitou ako Dragan Dabić.

Vieme však, že predtým v Londýne spáchal teroristické útoky Usmam Khan, v Nice Mohamed Lahouajei Bouchlel, 11. 9. v Spojených štátoch Mohamad Atta a spol. Právo verejnosti poznať ich mená a tváre je rovnako silné ako túžba potrestať ich anonymitou.

Naopak, to právo je dôležitejšie, pretože takto, pri konkrétnych jednotlivcoch s menou a tvárou, lepšie pochopíme ich príbeh, aj fatálne zlyhania policajných a bezpečnostných zložiek. Verejnosť má právo poznať odpovede na otázky, ako a prečo sa radikalizoval „milý chlapec“. Kde nastal povestný bod zlomu.

Rakúšania síce odobratím mena a tváre vytesnia zo svojho vedomia fakt, že Kujtim Fejzulai bol jeden z nich, ale zakryté oči neznamenajú, že pred nimi nič nie je. Kedysi „milý futbalista“ žil a chodil po Viedni, uverejňoval fotky a statusy na sociálnych sieťach, v ktorých svoju indoktrináciu sympatiami k ISIS, pre ktorú bol dokonca aj odsúdený na 22 mesiacov a potom predčasne prepustený, nijako neskrýval.

Polícia o ňom vedela – a nezasiahla včas.

Nie, ľudia ako Hitler alebo bin Ládin si nezaslúžia hrob ako pútnické miesto, kam sa budú zliezať neonacisti a islamisti. Meno a tvár im už však nikdy nikto nevezme.