Denník N

Šéf humanitárnej organizácie: Ľudia veria tomu, že na utrpení parazitujeme, drastické fotky ich vyrušujú

Riaditeľ humanitárnej organizácie Magna Martin Bandžák. Foto - archív Magny
Riaditeľ humanitárnej organizácie Magna Martin Bandžák. Foto – archív Magny

Pomáhali sme aj dievčaťu, z ktorého bola v podstate iba kostra. Keď si na tento pohľad zvyknete, je zle, vraví Martin Bandžák, fotograf a riaditeľ humanitárnej organizácie Magna. Pre podvyživené deti existuje účinná liečba – osem týždňov jedia iba pastu z arašidového masla. Aj s tou sa však neraz obchoduje na čiernom trhu.

Bandžák rozhovore pre český Deník N opisuje hrôzy, ktoré počas svojich misií zažíva, najviac ho rozčuľuje kritika, že fotografi nemajú svetu ukazovať príliš drastické zábery. Vidí za tým snahu nevyrušovať ľudí, ktorí si inak nažívajú v pokoji. Paradoxne, tieto hlasy sa často ozývajú z radov humanitárnych pracovníkov.

S manželkou Denisou ste v roku 2001 založili humanitárnu organizáciu Magna. Tento rok to teda bude dvadsať rokov, odkedy pomáhate deťom po celom svete. Dá sa odhadnúť, koľko ľudí ste za ten čas zachránili?

Ak slovo „zachránili“ znamená, že sme ich liečili, je to okolo 200-tisíc ľudí ročne.

Aké percento z toho tvoria deti? Na tie sa Magna sústreďuje najviac.

Humanitárne projekty sú v tých ohrozených oblastiach všeobecne zamerané na celú populáciu. Ale väčšinu pacientov tvoria deti a ženy. To sú tie najzraniteľnejšie skupiny. Zameriavame sa na boj s podvýživou, staráme sa o tehotné a dojčiace matky, naše HIV projekty sa zameriavajú práve na deti a matky.

Bránite prenosu HIV z matky na dieťa.

Áno. A keď ten prenos predsa len nastane, riešime liečbu HIV pozitívnych detí… A áno, liečime napríklad aj maláriu… To sú choroby, ktoré sa v oblastiach, kde pôsobíme, vyskytujú a ich obeťami sú najčastejšie deti.

Keď spomínate podvyživené deti, dá sa na ten pohľad zvyknúť?

Myslel som si, že som už zvyknutý, ale nedávno som bol v Kongu v Yumbi, kde vedieme nemocnicu, a tam priviedli maličké dieťa. Malo vraj desať rokov, ale bol to v podstate skelet.

To dievča sotva stálo na nohách. Lekári ju vyzliekli donaha, aby ju mohli vyšetriť, a to bol pohľad, na ktorý sa zvyknúť jednoducho nedá. Keď si na toto zvyknete, je už zle. A je to asi ten najdrastickejší pohľad, aký zažívam.

Viete, ako to dievča dopadlo?

Áno, pretože konkrétne ona ma zaujímala. Nakrúcali sme o nej zhodou okolností príbeh. Prežila. Problém pri podvyživených deťoch je, že k nám často prídu príliš neskoro. Respektíve matky alebo ľudia, ktorí sa o ne starajú, ich prinesú neskoro. Podceňujú to. Podceňujú hlad. Tí ľudia hladujú celý život.

Vedia, kam majú ísť, keď už je situácia príliš vážna?

Často vôbec nevedia. Cesta do nemocnice trvá aj niekoľko dní. A keď už vedia, kde je nemocnica, v živote tam neboli a vydať sa tam je často životu nebezpečné – príčinou sú rebeli, vojaci. Bavíme sa o územiach v Kongu, v Južnom Sudáne…

Skrátka tá mama alebo otec si rozmyslia, či chcú takýmto územím niesť podvyživené decko. Odďaľujú tú chvíľu. Lenže v týchto prípadoch často rozhodujú hodiny.

A to, samozrejme, hovoríme o ceste pešo.

Áno. Dňom i nocou kráčajú pešo. Spomínam si na exodus zo Somálska do Kene pre obrovské sucho a hladomor pred zhruba desiatimi rokmi. V severovýchodnej Keni sme mali na liečbu podvyživených detí terapeutické centrum.

Vtedy za nami prišla somálska matka s tromi deti. Na cestu sa však vydala s piatimi, dve jej cestou

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie