Teória spoľahlivosti
Pred 60 rokmi začal Ivan Diviš písať svoj gigantický súbor denníkových záznamov.
„Považuji za nežádoucí zkrat, dokonce za svého druhu příkoří, aby po umělci zbylo jen dílo a současně nebyl vydán počet i o jeho soukromém utrpení. Mělo by tomu tedy být vlastně obráceně, totiž aby právě tento život byl vydán v obrovském fasciklu jakožto dílo, a docela vzadu, jakožto rejstřík nebo odkazové poznámky, i jeho literární dílo,“ dozvedáme sa z Teórie spoľahlivosti, tohto gigantického súboru denníkových záznamov Ivana Diviša (1924 – 1999), ktorý si velikán českej poézie začal písať práve pred šesťdesiatimi rokmi.
Predstava uskutočnenia Divišovho „návodu“ musela nadchnúť všetkých avantgardistov či postmodernistov, a hoci ho, samozrejme, nemožno brať doslovne, Diviš – okrem toho, že dal týmto výrokom nielen pádnu odpoveď na kardinálnu otázku vzťahu tvorby a života autora a vysmial sa teórii, že autor má zostať skrytý za svojím dielom – ukázal, že mu nešlo o bonmot.
To, čomu on hovorí „počet o soukromém utrpení“, je totiž práve Teória spoľahlivosti – sedemstostranový súbor dôkladne cizelovaných postrehov a reflexií, účtujúcich s objektívnou dobou (počínajúc nemeckou okupáciou cez stalinizmus až po okupáciu ruskú a následnú emigráciu) i so subjektívnymi prešľapmi a poryvmi boľavej duše, o ktorých píše až šokujúco otvorene.
Na druhej strane Teóriu spoľahlivosti nemožno zúžiť „len“ na strhujúcu správu o živote a utrpení básnika;
