Má doktorát zo športových vied: Na MMA by som dieťa nedal, je to rizikový šport

Štatistiky ukazujú, že v MMA sa vyskytuje oveľa viac zranení ako vo futbale či pri behu, je najviac nebezpečné aj medzi bojovými (úpolovými) športmi.

Rizikové je aj nárazové chudnutie pred zápasmi. „Môže prísť k zlyhaniu obličiek a mnohí preto aj ukončili kariéru,“ hovorí Miloš Štefanovský, odborný asistent z Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave.

Hovorí aj o tom, že:

• MMA má aj pozitívny vplyv na telo, človek sa dostane do formy a dobre vyzerá;
• začať treba s bojovými umeniami ako napríklad karate, džudo, zápasenie či taekwondo;
• zažil, keď ho súper škrtil, a podľa neho nejde o falošné hrdinstvo, doteraz mu však tých 20 sekúnd chýba v pamäti;
• od MMA by svoje dieťa odhováral.

Aký je váš pohľad na MMA v porovnaní s inými úpolovými športmi?

Jednoznačne je to rizikový šport, a ak ho niekto chce robiť, musí byť veľmi dobre silovo a kondične pripravený. Inak riskuje zdravie a v niektorých prípadoch aj život. MMA robte až vtedy, keď máte osemnásť rokov a viac a buďte dobre pripravený. Je dobré mať nejaký úpolový základ, napríklad džudo alebo zápasenie, je to veľká výhoda. Časom sa treba naučiť údery a kopy cez thajský box či kickbox. Až potom možno ísť do MMA.

Človek nech radšej získa základy z ostatných úpolových športov, ktoré sú oveľa bezpečnejšie. Ak ide na MMA, tak čím neskôr, tým lepšie. Ja by som svoje dieťa na MMA nedal. Samozrejme, inak by to bolo, keby nechcelo robiť nič iné. Od MMA by som ho však určite odhováral.

MMA je skôr šou a má veľmi ďaleko od tradičných ázijských úpolových športov, ktoré razia filozofiu, aby šport aj vychoval človeka. V MMA môžete preskočiť klietku a niekoho zbiť, môžete niekoho zraniť, je tam veľa krvi a ľudia sa z toho tešia.

Je MMA nebezpečnejšie ako futbal či behanie?

Ľudia, ktorí robia úpolové športy, si ich obhajujú a tvrdia, že sú bezpečné, nemajú však na to dáta. Našiel som dve štúdie o MMA, ktoré hovoria, že na tisíc hodín súťažných zápasov pripadá priemerne až 920 zranení. Pri behu je to na rovnaký počet hodín súťaženia osem až osemnásť zranení. Pri futbale dvadsať až dvadsaťpäť. Pokiaľ ide o počet zranení na športovcov, v MMA je to od 110 do 473 na tisíc súťažiacich.

MMA zápasníci však majú súťažných minút oveľa menej.

Preto je to vyjadrené na tisíc hodín výkonu. V MMA máte možno tri-štyri zápasy do roka a každý z nich trvá maximálne 15 až 25 minút. Futbalista má ligový zápas každý týždeň. Preto sa to v štúdiách vyjadruje na tisíc hodín.

Neexistuje štatistika, kde by sa započítali aj hodiny tréningu?

Pokiaľ ide o počet zranení na športovcov, v MMA je to od 110 do 473 na tisíc súťažiacich. Z tréningov nám dáta absentujú.

Ako je na tom MMA v rámci úpolových športov?

Najhoršie, čo dokazuje aj metaštúdia 47 štúdií. Pri MMA je to 920 úrazov na tisíc hodín, pri zásahových športoch (karate, taekwondo) 480 úrazov, pri graplingových (džudo, zápasenie) 320 úrazov. Pre porovnanie – ragby má 80 úrazov na tisíc hodín súťaženia. Treba však upozorniť, že nemáme štúdie, kde by sa v MMA sledovala závažnosť úrazov, teda to, koľko je MMA zápasník práceneschopný.

Športové podcasty nájdete na: Apple – Google – Spotify – Podbean – RSS – YouTube

Aké zranenia sú typické pre MMA?

Najviac je úrazov hlavy – 66,8 až 78 percent všetkých úrazov. Väčšinou ide o tržné rany, keď vidno krv. Často prichádza aj k zraneniam rúk – k zraneniam zápästia či k zlomeninám článkov prstov. Veľký problém je, keď zápasník upadne do bezvedomia alebo nastane krvácanie do mozgu. Upadnutie do bezvedomia sa vyskytuje od štyroch do dvadsiatich percent v rámci všetkých zranení, ktoré sa dejú v MMA.

Platí, že keď vidno krv, nejde o nebezpečné zranenie?

Môžeme to tak povedať – napríklad roztrhnuté obočie výrazne krváca, ale nejde o vážne zranenie. Iné by však bolo, keby tiekla krv z uší alebo zo zlomeného nosa, to už je vážnejší úraz.

V súvislosti s MMA sa často píše aj o CTE (chronická traumatická encefalopatia), ktorá má vraj priamy súvis s týmto športom.

Ťažko sa to diagnostikuje, lekári hovoria, že je to spôsobené kumuláciou aj malých nárazov do hlavy za dlhý čas. Môže ju spôsobiť aj silný zásah, ale kumulácia je nebezpečnejšia. Čím častejšie zápasník spáruje a dostáva údery do hlavy, tým viac sa zvyšuje riziko, že sa mu táto diagnóza ukáže o desiatky rokov.

Moja špecializácia je džudo, trénoval som ho aj v USA. Jeden z mojich športovcov prešiel do MMA – mal úraz, dostal masívne krvácanie do mozgu a musel ísť na operáciu. Spravil chybu, že keď ho po tréningu bolela hlava, dal si acylpyrín, ktorý mu rozšíril cievy a zhoršil krvácanie. Chvalabohu, zachránili ho, no nie všetci mali také šťastie. Aj po deviatich rokoch od úrazu sa obáva, či sa u neho neprejaví CTE. Netýka sa to však len MMA a boxu, ale všetkých športov, kde sa zasahuje hlava.

MMA rukavice sú menšie a tvrdšie ako boxerské rukavice, no udiera sa nimi menej často. Je to tak, že úder MMA rukavicou je tvrdší pre toho, kto ho dá, aj pre toho, kto ho prijme, no prichádza zas menej často ako ten boxerský? 

MMA rukavice sú viditeľne menšie, aby mal zápasník možnosť úchopu súpera. Pýtal som sa našej najlepšej MMA zápasníčky Lucie Szabovej a povedala, že úder je bolestivejší. V boxe sú údery možno ešte silnejšie, ale rukavica je väčšia a hrubšia a nie je to až tak cítiť.

V džude sa neudiera do hlavy. Ako vnímate MMA?

Pre mňa je to dekadencia úpolových športov. Prichádza pri ňom aj k úmrtiam, je to vysokorizikový šport. Nie som zástanca takýchto športov, to však neznamená, že si nepozriem MMA zápas – hľadám v ňom džudistické techniky. Nepáči sa mi, keď niekto krváca, no ľudia sa z toho tešia. Pripomína mi to gladiátorské zápasy, kde išlo o život a potešenie divákov.

Ako vyzerá MMA tréning? Prichádza na ňom k úderom do hlavy?

Tvrdosť sparingu veľmi závisí od konkrétnej telocvične. Lucia Szabová mi napríklad hovorila, že keď idú tvrdší sparing, dajú si väčšie rukavice, aby neprišlo k zraneniu. Na tréningoch sa však preferujú ľahšie údery – zápasníci nechcú na tréningu zraniť svojich sparingpartnerov.

Nosia prilby?

Aj to je veľmi individuálne.

Ako je to s ukončením zápasu? Podarí sa rozhodcom vždy zasiahnuť včas, aby neprišlo k ohrozeniu zdravia?

Často je to aj o fair-play samotných športovcov. Sú takí, ktorí nedokončia súpera, keď vidia, že už je mimo.

Prečo je zápasník mimo?

Buď dostane poriadny úder do hlavy, alebo do pečene. Vtedy je človek paralyzovaný a rozhodca môže ukončiť zápas.

Robia MMA deti?

Na Slovensku máme aj mládežnícku ligu, je v nej však zákaz úderov. V USA je súťažné MMA povolené až od veku 18 rokov. Trénovať môžu aj dovtedy.

Čo si myslíte o „hrdinoch“, ktorí si radšej nechajú zlomiť ruku, ako by mali vzdať zápas?

Nepovedal by som, že je to snaha o hrdinstvo. V zápasníkovi koluje adrenalín a môže inak vnímať bolesť. Stále si myslí, že to ešte udrží, a vtedy lakeť pri páke rupne. Ja by som to však nikdy neurobil, ide o vážny úraz, ktorý si vyžaduje operáciu a dlhú rekonvalescenciu a športovec je pol roka až rok mimo, kým sa dostane naspäť. Profíkovi z MMA to možno stojí za tie peniaze, ale v amatérskej lige je to hlúposť.

Ako je to so škrtením?

Párkrát som to zažil, v džude je to bežná technika pri boji na zemi. Stále som si v podvedomí hovoril, že to ešte vydržím. Zrazu mi však rozhodca drží nohy, aby sa krv dostala späť do mozgu, a pomaly sa preberám. Keď sa mi to stalo, nespomenul som si na moment, keď som upadol do bezvedomia, a doteraz mi tých 20 sekúnd chýba. Keď sa toto stane na džudistickej súťaži, v ten deň vás už nenechajú súťažiť. Je tam bežných aj šesť zápasov za deň.

Je to bežná technika aj v MMA, je dôležité, aby rozhodca včas zasiahol. Pritom ide o záležitosť piatich či desiatich sekúnd. Keby však rozhodca nezasiahol, bolo by to veľmi nebezpečné.

Prečo si zápasníci natierajú tvár?

Aby po nej údery lepšie kĺzali a neprišlo k rýchlemu natrhnutiu kože, vtedy by rozhodca mohol zápas stopnúť.

Aj vy máte karfiolové uši. Ako vznikli a čo sa s tým dá robiť?

Ide o poškodenie chrupavky tupým nárazom. Chrupavka je spojená s kožou, ktorá ju vyživuje krvou. Pri údere príde k prerušeniu spojenia a chrupavka nie je dostatočne vyživovaná. Poškodenie je väčšinou trvalé. Je dobré krv odtiaľ hneď dostať a nehýbať sa. Preto zápasníci po takomto úraze používajú chrániče uší, aby zabránili ďalšiemu kontaktu.

Pri džude sa však neudiera, ako sa to teda stane?

Niekedy súper prechádza cez ucho napríklad zatvorenou päsťou.

Aké sú benefity MMA pre ľudské telo?

MMA bojovníci postavou pripomínajú ideálnych antických športovcov, sú vyrysovaní a majú nízke percento podkožného tuku. Majú výbornú kondíciu a silu. Úpolový tréning spraví peknú postavu. A aj keď niekto zápasí v ľahšej váhe, má veľkú silu. Ide o komplexné pohyby – udiera sa, hádže, škrtí, bojuje na zemi. Prichádza teda k celkovému rozvoju koordinácie, čo mnoho športov nerobí a sú jednostranne zamerané – napríklad tenis či volejbal, ktoré sa robia len jednou rukou.

S nejakým zranením treba rátať, ale keď bude bojovník dobre silovo a kondične pripravený, budú menšie. Okrem samotného úpolového športu musí mať veľmi dobrého kondičného trénera, špecializovaného trénera na konkrétny úpolový šport, výživového poradcu či fyzioterapeuta.

Je MMA viac aeróbna či anaeróbna činnosť? Sú to skôr šprintéri či vytrvalci?

Oboje. Sú bojovníci, ktorí ukončia zápas v prvom kole dobrým zásahom, alebo aj takí, ktorým vyhovuje zápasiť päť krát päť minút.

Dá sa ten párminútový výkon prirovnať k nejakému športu?

Je to vysokointenzívny krátkotrvajúci výkon. Keď MMA zápas trvá 25 minút, verím, že príde k totálnemu vyčerpaniu. Predstavte si, ako sa cítite po odcvičení intervalového tréningu, niekoľkokrát to vynásobte a pridajte, že vás niekto škrtí a udiera do hlavy.

Aj v džude ste pred zápasom chudli toľko ako MMA bojovníci?

Áno a môžem povedať, že mi bolo mizerne. V MMA je to však asi najhoršie, lebo titulový zápas je len raz začas a zápasníci sú ochotní schudnúť niekedy aj 15 percent svojej hmotnosti. To si ani neviete predstaviť, kým ste to nezažili.

Na džude sme bežne chudli od päť do desať percent a už vtedy som si myslel, že je to najväčšia mizéria. Nič som nepil, nejedol a pred rokmi, keď som sa tomu venoval ja, nebolo toľko zdrojov, ako to robiť. Počúval som len to, čo mi povedali starší – často išlo o nesprávny postup.

Treba to však rozdeliť na rapídnu a postupnú úpravu hmotnosti. Postupná je rozhodne bezpečnejšia, pretože sa pri nej redukuje telesný tuk, vyhýbate sa dehydratácii a preferuje sa zdravý životný štýl. Pri rapídnej je to presne naopak – zápasníci v dňoch pred zápasom nič nejedia a posledný deň nič nepijú. Trpia obličky a môže sa stať, že zlyhajú. Jedna anglická štúdia z roku 2019 ukázala (strany 331 až 338), že v MMA je to dosť častý dôvod, prečo zápasníci ukončujú kariéru.

Pri rapídnom chudnutí navyše dochádza k prehrievaniu, krv je hustejšia, čiže srdce musí intenzívnejšie pracovať. Prichádza aj k psychickým zmenám – podráždeniu či zlému spánku. Človeka to úplne rozhádže. Navyše veľmi dlho trvá, kým sa dostane do normálneho stavu, nestačí sa len po zápase dobre najesť. Štúdia hovorí, že trvá až dva týždne, kým sa športovec dostane na normálne hodnoty.

Ako potom zápasník môže mať energiu na zápas?

Väčšinou som bol ako handrová bábika a zápas som prehral. Je veľmi málo vedeckých prác, ktoré skúmajú vplyv rapídneho chudnutia na športový výkon, našiel som však jednu z roku 2019. Autori zistili, že keď niekto prehral zápas, predtým aj viac schudol. Vo výskume boli dve skupiny – jedna schudla v priemere 8,6 percenta, druhá 10,6 percenta telesnej váhy. Tí, čo schudli viac, aj prehrali viac zápasov.

Prečo skrátka nezostať na svojej normálnej váhe?

Je za tým vízia, že keď zápasník zhodí váhu, bude mať výhodu oproti súperovi, pokiaľ ide napríklad o silu. Táto štúdia však potvrdzuje, že pri enormnom chudnutí je to kontraproduktívne.

Koľko je ideálne schudnúť?

Je k tomu málo štúdií a aj poznatky od jednotlivých športovcov neukazujú na jednoznačnú odpoveď. Sú zápasníci, ktorí veľa schudli a vyhrali olympiádu. A potom aj takí, čo taktiež schudli veľa a vypadli v prvom kole.

Ako by sa mohlo chudnúť zdravšie?

Veľmi dobrý model majú Američania v zápasení. Športovcov na začiatku sezóny odvážia, zmerajú im telesný tuk a skontrolujú aj ich stav hydratácie počas merania – či nie sú dehydrovaní. Muži nesmú mať nižšie percento tuku ako päť percent, stredoškoláci menej ako sedem percent a žena menej ako dvanásť percent. Ak neprejdú testom hydratácie, musia prísť na meranie znova, a keď neprejdú meraním, nedovolia im súťažiť.

Na základe týchto meraní potom odporučia najnižšiu možnú hmotnostnú kategóriu. Aby sa nestalo, že niekto preskočí dve hmotnostné kategórie a ohrozí svoje zdravie. Bohužiaľ, funguje to len v amatérskom, nie v olympijskom zápasení, ale je to dobrý model, z ktorého by si mohli zobrať príklad aj iné úpolové športy.

Čo musí MMA zápasník ovládať, aby mohol ísť na svoj prvý zápas?

Začiatočníci sa snažia skúsiť každé z bojových umení – či už zápasenie, brazílske džiu-džicu, kde sú páky a škrtenia, a rovnako musia vedieť aj udierať, tak robia thajský box a kickbox. Robia aj džudo, kde súpera hádžu. Pričuchnú si ku každému z bojových umení, aby sa vytvoril komplex, ktorý sa od nich vyžaduje. Ak im nejaké chýba, môžu naraziť na súpera, ktorý preferuje to, čo neovládajú, a to ich môže dostať.

Čo by ste mi odporučili, keby som chcel robiť nejaké bojové umenie, vyhnúť sa riziku zranenia, no stále sa trochu cítiť ako MMA zápasník?

Tie, v ktorých sa neudiera – zápasenie, džudo a brazílske džiu-džicu. Aj dáta ukazujú, že sú spomedzi úpolových športov relatívne bezpečné.

A čo zvoliť na sebaobranu?

To je úplne iná kategória. Sebaobrana nie je športový zápas a neexistujú v nej žiadne pravidlá ani fair-play. Tréning sa musí čo najviac podobať reálnej sebaobrane – v tréningu sa snažíte modelovať situácie, ktoré môžu nastať. V peknej vykúrenej hale sa trénuje možno na začiatku, no inštruktor vás neskôr zoberie von na betón, čo je reálny povrch, na ktorom vás niekto môže zhodiť na zem. Alebo idete niekam do výťahu či do tmavého podchodu. Tam, v úzkom priestore, mi nepomôže, že som džudista a viem súpera hádzať.