Denník N

Zodpovedná Bratislava verzus nezodpovedná Orava? Také delenie môže byť nebezpečné, hovorí sociálna antropologička

Soňa G. Lutherová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Soňa G. Lutherová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pandémia priniesla delenie na my a oni, s ktorým je často spojená stigmatizácia. „Je dôležité udržať dialóg medzi jednotlivými skupinami a nespájať napríklad pozitívny výsledok testu s ďalšími negatívnymi asociáciami,“ hovorí sociálna antropologička Soňa G. Lutherová.

V rozhovore hovorí aj o tom,

  • ako pandémia zmenila náš domov,
  • ako sa mení naše správanie a ktoré zmeny môžu byť trvalé,
  • čím Slováci prekvapili sociálnych vedcov,
  • prečo majú niektorí tendenciu obchádzať opatrenia,
  • ako na ľudí vplýva infantilný štýl komunikácie politikov,
  • prečo je nebezpečné stigmatizovať pozitívne testovaných.

Pandémia výrazne zasiahla do nášho života, mnohí dnes pracujú z domu alebo aspoň trávia doma oveľa viac času ako predtým. Vnímame dnes preto svoj domov inak?

Význam domova sa podľa mňa nejako fundamentálne nemení. Stále je miestom, ktoré je intímne, má navodzovať pocit bezpečia, zároveň sa spája s identitou. Človek si to svoje prostredie zariaďuje v dialógu so samým sebou – tým, ako si svoj domov zariaďujeme, zároveň vyjadrujeme, akí sme alebo akí by sme chceli byť. No je to obojsmerný proces, pretože to prostredie zároveň formuje aj nás.

Domov však nie je statický fenomén, je to niečo, čo sa mení v čase – ako sa meníme my, tak sa spolu s nami mení aj naše prostredie. Keď na jar prišla pandémia a my sme zrazu museli byť zavretí vo svojom domove, vtedy sa práve funkcia bezpečia ešte viac zvýraznila a vystúpila do popredia.

Zároveň sa zvýraznila aj potreba ochrany domova.

Áno. Koronavírus priniesol strašne veľa neznámych, aj preto vtedy najsilnejšie rezonoval v ľuďoch práve pocit ohrozenia a potenciálna hrozba zavlečenia choroby do bezpečného prostredia nášho domova. Na jar sme ešte nevedeli, akými rôznymi spôsobmi môžeme vírus domov priniesť. Z obchodu? Na topánkach? Môj známy, ktorý žije na prízemí, mi vtedy dokonca hovoril, že sa bojí otvoriť okná svojho bytu.

Vedeli sme, že sa vírus prenáša vzduchom, a hoci sme si racionálne uvedomovali, že nemôže skákať 15 metrov, tá neistota so sebou prinášala neustály pocit ohrozenia.

Ako je to dnes? Čo sa odvtedy zmenilo?

Tie prvotné obavy sa zrejme do istej miery uvoľnili. Človek je veľmi adaptabilný živočích a je prirodzené, že keď si zvykne na novú situáciu, tak aj jeho ostražitosť postupne opadne. Čiže aj pocit ohrozenia nášho domova je dnes o niečo miernejší než na jar. Na druhej strane

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Človek

Igor Matovič

Koronavírus

    Rozhovory

    Životy žien

    Rodina a vzťahy, Veda

    Teraz najčítanejšie