Denník N

Jozef Botka: Len som žasol, koľkých spolužiakov som neskôr našiel v zoznamoch udavačov ŠtB

Živá reťaz ľudí na Devíne. Foto - Milan Krupčík
Živá reťaz ľudí na Devíne. Foto – Milan Krupčík

Bolo úžasné sledovať, ako ostro sa režimu vzopreli aj študenti z nomenklatúrnych rodín. Neraz sa dokonca stalo, že otcovi vzali drahé auto, začali ním jazdiť po Slovensku a roznášať letáky, tvrdí v rozhovore revolučný líder z lekárskej fakulty Jozef Botka.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Kde a ako ste vyrastali?

Mama pochádza od Nitry, jej rodičia boli za prvej republiky strednou vrstvou. Žiaľ, prišla o nich počas druhej svetovej vojny, čiže sa stala vojnovou sirotou. Otec pochádza z bohatej rodiny, pradedo vlastnil v Česku hotel, v ktorom prebiehal jeden zo zakladajúcich snemov Masarykovej strany.

Otec chcel študovať právo na Karlovej univerzite, ale v roku 1942 fašisti školu zavreli, tak sa pridal k odboju, za čo má medailu. Po vojne sa vrátil na štúdium, ale keď mal v roku 1948 promovať, k moci sa dostali komunisti a miesto na promócie ho poslali do lágra ťažiť uránovú rudu. Keď tam po čase ťažko ochorel a vyzeralo to, že neprežije, presunuli ho do baní v Ostrave.

Nakoniec skončil na Slovensku.

Bola to klasická komunistická taktika – aby kritici režimu neboli pokope a nemohli sa stretávať ani komunikovať, rozhadzovali ich po celej republike. Na Slovensku sa potom zoznámil s mojou mamou. Pochádzam teda z klasickej konzervatívnej pravicovej rodiny. Mama napokon skončila ako učiteľka a otec ako skladník v Mototechne. Takto si komunisti vážili vzdelanie.

V novembri 1989 ste teda neváhali ani sekundu, kam sa postaviť.

Keď máte v knižnici knihy Alexandra Solženicyna a nie Leninove spisy, je logické, aká bude vaša cesta. V tomto som mal a mám jasno – komunisti sú pre mňa zločinci a gauneri. Dnes je aj zákonom potvrdené, že fašizmus a komunizmus sú dve neakceptovateľné ideológie, akurát štátu je zjavne jedno, že sa to nedodržiava. Oba režimy pritom zabíjajú nevinných ľudí.

Trochu to vyznieva ako ľútosť, že ste počas revolúcie nepostupovali voči komunistom tvrdšie.

Naša slušnosť bola na jednej strane fajn, na druhej strane spôsobila všetok ten marazmus, s ktorým sa boríme dodnes. Mnoho komunistických gaunerov nakoniec ostalo pri moci. Chvíľu sa báli, ale keď videli, že revolúcia bude nežná, čoskoro vyliezli z dier a začali znovu škodiť – v politike aj ekonomike.

Jozef Botka. Foto – archív Jozefa Botku

Medicína za komunizmu bola škola najmä pre prominentné deti. Nemali ste problém sa tam dostať? Predsa len ste si niesli dedičný hriech po otcovi, ktorého komunisti degradovali z právnika na skladníka.

Keď som v sedemnástich oznámil, že chcem ísť na medicínu, mama bola zhrozená, lebo s naším rodinným kádrovým profilom to vyzeralo beznádejne. Mojim starším súrodencom bolo umožnené študovať len na technike. Všetci okolo mňa zalamovali rukami, že na medicínu nemám šancu sa dostať.

Hrával som však súťažne tenis a medzi hráčmi bolo aj niekoľko lekárov. Povedali mi, že ak urobím prijímacie pohovory na čisté jednotky, nejako ma tam dostanú. Tak som ich naozaj spravil na čisté jednotky a prijali ma. Nič to nemení na fakte, že ako tretiak na medicíne som bol v roku 1988 odhodlaný emigrovať. Nechcel som žiť v neslobodnom svete.

Čo konkrétne vás vytáčalo?

Pracovali sme v internátnom rozhlasovom štúdiu, v takzvanom IRŠ. Púšťali sme tam okrem iného aj pesničky zakázaných kapiel a do toho sme rozprávali veci, za ktoré nás na druhý deň čakávali eštebáci, aby nás ťahali po výsluchoch.

Svoje postoje sme napriek tomu nemenili a raz po desiatej večer na záver relácie moji kamaráti – redaktori do mikrofónu povedali, že Gustáv Husák je starý komunistický k…t. Keďže každé internátne vysielanie bolo odpočúvané, zarábali sme si na strašný malér. Komunistov IRŠ na jednotlivých internátoch nenormálne vytáčali. Mali obrovskú počúvanosť, denne si ich zapínali tisícky študentov.

Vlastne sme si vzájomne robili zle – my režimu a režim nám. Nakoniec ma už nebavilo, že do mňa aj kamarátov neustále vyskakujú kadejakí hajzli, ktorých kariéra bola založená na udávaní a týraní. Práve eštebáci boli najhnusnejšou bandou gaunerov, akých som kedy stretol.

Pobočku polície sme mali priamo pod internátom Družba. A keďže som bol istý čas dokonca šéfom IRŠ, vypočúvanie na ŠtB som si užil opakovane.

Mnohí nás dnes presviedčajú, že režim koncom 80. rokov už ani zďaleka nebol drsný.

Určite nebol drsný ako v 50. rokoch, inak by nás na sto percent vyhodili zo škôl a pozatvárali. Vtedy nevinných ľudí popravovali, komunisti sa však ostro bránili aj v 80. rokoch. Kto mohol v rokoch 1987 či 1988 tušiť, že čoskoro padnú? My sme rozhodne nič netušili. Nik to netušil. To, že boli nejaké spoločenské pohyby, neznamenalo, že režim tu nebude ešte ďalších 20 rokov.

Nezabúdajte, že možno 500 metrov od nášho internátu bol natiahnutý niekoľko metrov vysoký plot, a kto sa ho pokúsil preliezť smerom do Rakúska, mohol byť pohraničníkmi zastrelený. Nebolo to teda tak, že sme všetci chodili vysmiati s tým, že sa nám nič nemôže stať. Áno, v Sovietskom zväze bol Gorbačov, ohlasoval zmeny a nás už za internátne rozhlasové vysielanie nezatvárali, ale šikanovanie si komunisti neodpustili.

Prečo boli IRŠ také populárne?

Lebo v krajine ste si mohli oficiálne pustiť len štátny rozhlas, kde hrali v podstate iba slovenské, české, maďarské, ruské a iné socialistické pesničky. Západná muzika sa sem príliš nedostávala. Internátne rozhlasové štúdiá boli v tomto ťažkým undergroundom. Púšťali sme tam hudbu z celého sveta vrátane našich zakázaných kapiel.

Samozrejme, na to, aby sme to mohli robiť, sme sa k tej hudbe museli najskôr dostať. Každý preto priniesol všetko zaujímavé, čo mal doma, lebo mu to poslala teta z Austrálie či zo Švajčiarska, alebo to zo Západu prepašoval jeho strýko, prípadne to niekto zohnal na ilegálnej burze. Kde by sme inak vzali platne od kapiel ako Queen, Led Zeppelin či Pink Floyd?

Logicky sa potom stalo to, že ak na internáte žilo dva a pol tisíca študentov, možno dvaja počúvali štátny rozhlas a zvyšných 2498 študentov si zapínalo IRŠ.

Prečo komunisti IRŠ nezakázali?

Som si istý, že keby komunistickí pajáci vedeli, ako

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

História, Slovensko

Teraz najčítanejšie