Denník N

Boris Strečanský: Vedenie školy sme vyzvali, aby si presadlo do publika. Za predsednícky stôl sme sa posadili my, študenti

Boris Strečanský v aule so Sveťom Bombíkom. Foto - Marián Sedílek
Boris Strečanský v aule so Sveťom Bombíkom. Foto – Marián Sedílek

S Václavom Havlom sme stáli v Toronte, kde žila veľká česká a slovenská komunita. Kanadskí Slováci začali nevyberane vykrikovať a urážať Čechov. Českí nacionalisti im neostali nič dlžní. Všetci vrátane Havla sme sa cítili strašne trápne, spomína revolučný študentský líder Boris Strečanský.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

V rozhovore sa, okrem iného, dozviete:

  • ako sa stavia k ľuďom, ktorí dodnes smútia za starým režimom,
  • ako sa vedenie školy snažilo revolúciu zvrátiť sľubmi o lepších jedálňach a internátoch,
  • prečo slovenskí študenti nedostali adekvátny počet miest v delegácii Václava Havla do USA a ako prebiehala cesta.

Aké prostredie vás formovalo?

Vyrastal som v zmiešanej česko-ukrajinsko-slovenskej rodine, takže sa v nej miešali viaceré historické skúsenosti. Otec aj dedo sa zúčastnili Slovenského národného povstania v rámci občianskeho odboja, druhý dedo bol Ukrajinec, ktorý sa v rokoch 1917 až 1920 usiloval o nezávislosť Ukrajiny v rámci občianskej vojny, až nakoniec emigroval do Československa, kde vyštudoval a usadil sa. S babkou, ktorá bola Češka, sa stali obeťami Viedenskej arbitráže na Podkarpatskej Rusi, keď ho zatkli a rodina zažila rôzne peripetie.

Postoj našej rodiny voči komunistickému režimu bol prezieravý a negatívny. Rolu zohralo aj to, že bývanie v Bratislave okrem iného znamenalo prístup k rakúskym médiám. Aj vďaka tomu som nevyrastal v socialistickej bubline.

Za tie roky v médiách som neraz od respondentov počul, že chceli ísť v minulom režime študovať žurnalistiku či filozofiu, ale zriekli sa toho. Jednak sa nedalo slobodne písať, jednak spochybňovať marxizmus-leninizmus znamenalo koledovať si o problémy. Vy ste tú filozofiu skúsili.

Odmalička som bol zahĺbený v knihách. Svet literatúry ma fascinoval. Vybral som si tak, ako som to cítil. Dané pomery som nevnímal ako prekážku, pre ktorú by som sa rozhodol radšej pre techniku. Jasné, že to štúdium bolo ovplyvnené ideologickými nástrojmi, ale veril som si, že ma to príliš neovplyvní.

Lákali vás do komunistickej strany?

Ponuky počas školy boli, ale aj s kamarátmi sme sa z nich strašne smiali. Podľa mňa ma príliš neodhadli, inak by ma na filozofiu nevzali. Záujem mali aj perspektívnejšie kádre. Musím však dodať, že atmosféra na našej katedre bola dosť slobodná a liberálna, predsa len šlo o koniec 80. rokov.

Boli sme neformálne rozdelení na skupinky. V tej mojej boli ľudia, ktorí si mohli dôverovať, spoločne sme diskutovali o rôznych, aj zakázaných témach, chodili sme spolu na výlety. V tej druhej bolo pár ľudí, o ktorých sme skôr tušili ako vedeli, že sú exponovaní. S nimi sme naše veci neriešili a problémové otázky pred nimi neotvárali, lebo sme si neboli istí, ako by s tým naložili. Boli to dva svety a my sme sa z toho druhého smiali.

Existuje niečo, z čoho ste aj po 31 rokoch od revolúcie doslova rozčarovaný?

Osobne som skôr vyznávač stoicizmu ako romantizmu. To, že som študoval práve filozofiu a dejiny, mi poskytlo istý nadhľad. Ten ma ovplyvňuje aj v nazeraní na posledných 31 rokov. Keby som bol romantik, z posledných desaťročí by som bol veľmi sklamaný. Lenže ja sklamaný nie som. Keby som sa dnes ocitol v rovnakej situácii ako v novembri 1989, robil by som to isté a s rovnakou vervou.

Boris Strečanský. Foto – archív Borisa Strečanského

Čiže všetky sklamania, ktoré sa dnes verbalizujú, sú nevyhnutnou daňou za transformáciu krajiny k lepšiemu?

Samozrejme. Zároveň existuje niečo ako zákon akcie a reakcie aj v spoločenskom priestore. Ak tu bola viac ako 40 rokov pošliapavaná a likvidovaná ľudská dôstojnosť, ak tak dlho dochádzalo k deštrukcii normálnych spoločenských vzťahov, väzieb a hodnôt, očakávať, že sa všetko zmení šibnutím čarovného prútika, je naivné. Škody, ktoré tu boli napáchané na kontinuálnom vývoji spoločnosti, sú nedozerné. Sme ťažko postihnutí a náprava potrvá dlho. Aj preto som k vývoju po revolúcii dosť tolerantný.

V jednom zo svojich článkov sa pýtate: Ak je nostalgia za socializmom fantómovou bolesťou, znamená to, že nebolí? Moja odpoveď: Jasné, že bolí, ale nie som si istý, či ide o fantómovú bolesť.

Keď ľudia vnútorne prežívajú nejakú nespravodlivosť, keď vnímajú istý typ vlastného strádania, musia si to nejako vysvetliť. A to vysvetlenie vôbec nemusí mať racionálny rámec. Ide totiž o subjektívne prežívanie, ktoré vypĺňa celý ich svet. Preto tam nejde o objektívnu pravdu, ale o ich vlastný pocit.

Na druhej strane treba priznať, že, áno, pre mnohých boli a sú roky po revolúcii traumatizujúce, a ja nemám právo tvrdiť im, že v skutočnosti im bolo a je dobre. Ak trpia, musím to rešpektovať, a je jedno, či sú na príčine sociálne, ekonomické alebo psychologické vplyvy zmeny po roku 1989. Pre veľkú časť obyvateľstva to nebolo jednoduché a zatvárať pred tým oči nie je rozumné. Bolesť tam bola, je a my ju musíme uznať.

Zároveň však treba dodať, že u mnohých tá bolesť žije len v zmýtizovanej podobe, pričom je umelo zosilňovaná a zneužívaná rôznymi „krysármi“, ktorí chodia a jatria tie rany v snahe zneužívať ich v politickom boji. A tam už ide o fantómovú bolesť, voči ktorej som nastavený negatívne.

Deň pred pražskými udalosťami na Národnej triede v Prahe, teda 16. novembra 1989, sa uskutočnil pochod študentov v Bratislave, ktorý vyvrcholil pri vtedajšej budove ministerstva školstva.

Na tom proteste som sa osobne zúčastnil. Bol som súčasťou krúžkov, ktoré sa už v tom čase organizovali a chceli viac vecí, napríklad vytvoriť časopis. Ten nám mal poskytovať vlastný priestor na vyjadrenie názorov bez toho, aby podliehali cenzúre.

Pravidelne sme sa stretávali na internáte, mali sme už zostavené jedno celé číslo časopisu a toho dňa sa v uliciach stretlo veľa ľudí práve z tohto okruhu. Mnohí okolo nás boli aktívni v kresťanskom katolíckom hnutí, a tak odtiaľ prinášali svoje podnety aj sociálny kapitál. Ďalšiu veľkú časť tvorili ľudia z ochranárskeho prostredia, do ktorého som sa počítal aj ja. A hoci táto sieť bola neorganizovaná, komunikácia v nej celkom fungovala.

S odstupom času sa vedú debaty aj o tom, kedy a kde bola vlastne odštartovaná revolúcia. Niektorí tvrdia, že ju začali študenti v Bratislave, pretože protestovali o deň skôr ako ich kolegovia v Prahe. Iní to popierajú, lebo pražský pochod študentov mal inú účasť, silu, dimenziu, navyše vyvrcholil brutálnym policajným zákrokom. Je vôbec táto dilema relevantná? Lebo mne tieto trenice pripadajú komické. A potrebuje spoločnosť jednotný dátum revolúcie ako symbol?

Áno, tieto trecie plochy som zaregistroval, veď som bol aktívny člen partie, ktorá pripravovala pochod 16. novembra v Bratislave. Pre veľkú časť ľudí, ktorí vnímajú práve tento deň ako štart novembrových udalostí, je Praha primárne pokračovaním toho, čo sa začalo u nás.

Fakty sú také, že obe akcie korelovali alebo neboli kauzálne prepojené a že pohyb v celom Československu predsa len odštartovali až udalosti v Prahe. Nič to nemení na tom, že akcia v Bratislave mala tiež verejný charakter.

Nebola oficiálne povolená ani ohlásená, ale spontánna a ľudia na nej neriešili banálne podmienky na vysokoškolských internátoch, ale vážne otázky verejného záujmu. Išlo teda o dôležité volanie po slobode a demokracii, ktoré však rozsahom a dramatickosťou nenadobudlo rozmery ako akcia v Prahe.

Tá bola paradoxne ohlásená, povolená a formálne ju zastrešoval mestský výbor SZM.

Presne tak. Obe tieto udalosti si môžeme nasvecovať z rôznych uhlov, aj tak však možno len ťažko spochybniť, že revolúcia bola reálne odštartovaná v Prahe. Nijako to predsa nepopiera predošlý pohyb na Slovensku. Dynamika jedného aj druhého prostredia jednoducho bola odlišná. Osobne sa mi vôbec nepáči, že niektorí ľudia tieto dve veci vôbec kladú do protikladu. Hra o to, kto bol prvý, je o ničom.

Áno, pôsobí to zbytočne polarizujúco a vylučujúco. Čo vám napadlo, keď ste sa dopočuli o udalostiach v Prahe?

Najskôr prišlo moje ďalšie znechutenie z režimu, ktorý sa nezdráhal byť perfídny a ešte si dovolil aj mlátiť študentov na ulici. V tej chvíli nám však nenapadlo, že by to mohlo viesť k pádu režimu, hoci sme už vnímali, že sa rozpadol napríklad Berlínsky múr, že Nemci už mali otvorené hranice, že v Poľsku vznikla nová vláda a organizovali sa okrúhle stoly.

Spätne nedáva logiku, prečo nás hneď netrklo, že pražské udalosti sú posledným klincom do rakvy, že režim sa rozsype ako domino. Mne to tiež definitívne došlo možno až po desiatich dňoch. Všimnite si, že požiadavky študentov, ale aj začínajúcej VPN naberali na intenzite len postupne. Na začiatku bolo rozhorčenie nad brutálnym zásahom polície, až neskôr prišla požiadavka na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany v ústave.

Z vysielania Slobodnej Európy počas víkendu, teda na druhý a tretí deň po zásahu v Prahe, sa však dalo vytušiť, že tamojší redaktori to už vnímajú ako pád režimu.

Jasné, z toho vysielania som to cítil aj ja, ale vnímal som to skôr ako želanie tých redaktorov než možnú realitu, pričom to vyplývalo z ich úprimnej a silnej túžby po zmene. Na druhej strane uznávam, že niektorí boli možno bystrejší a ihneď pochopili, že ide o totálny zlom.

Pre mňa bola zásadná až debata, ktorá nastala v týždni po víkende. Postupne sa začali vyjasňovať politické požiadavky študentov či VPN, a až vtedy mi došlo, že nič už nebude ako doteraz.

Pondelok na filozofickej fakulte bol divoký. Študenti sa najskôr zhromažďovali pri vstupe, a keďže ľudia z fakulty nechceli, aby budili pozornosť verejnosti, pustili ich do auly. Tam študenti vyzvali funkcionárov školy, aby opustili svoje mieste hore, lebo ich chcú zaujať oni. Podľa Daniela Bútoru bol tento moment silnou symbolikou.

Ja som nebýval na internáte, kde už v nedeľu kolegovia pripravovali vyhlásenie, s ktorým prišli v pondelok ráno do školy. Odsudzovali v ňom pražský zásah polície a žiadali, aby sa to vyšetrilo. Stretli sme sa vo foyeri, kde sa vyhlásenie prečítalo, a videl som, ako sa postupne pridávajú ďalší študenti.

Vyhlásenie malo šesť viet a každú čítal iný študent, aby nemohol byť potrestaný jeden človek.

Nakoniec niekto prišiel s tým, že máme kľúče od auly a môžeme ísť tam. To už nás bolo pokope možno sto či stopäťdesiat. Zároveň sme o tom, čo sa deje, informovali ďalších študentov, ktorí prichádzali do školy. Vyzývali sme ich, aby nešli do tried, ale do auly, kde prebehne zhromaždenie.

Aula sa postupne zaplnila a prišlo aj vedenie fakulty, ktoré sa snažilo aktívne vstupovať do diania. Vtedy už bolo cítiť, že tomu celému treba dať dynamiku a tvarovať celú debatu. Vedenie to totiž moderovalo tak, aby utlmovalo radikálnejší osteň debaty, kým študenti formulovali politický program. Bol to akýsi tanec dvoch skupín.

Konkrétne?

Vedenie to hralo na to, že nám zlepší podmienky v jedálni a na internátoch, aby sme mali lepšie podmienky na štúdium, ale Dano Bútora a Sveťo Bombík to moderovali tak, aby tieto snahy prekryť podstatu, teda požiadavky na zmenu politiky, neuspeli. Študenti ich výkon odmeňovali potleskom.

Tlak voči vedeniu sa nakoniec vystupňoval, až bolo vyzvané, aby sa presunulo z horných lavíc do publika, lebo ich miesta za predsedníckym stolom zaujmú študenti. Áno, malo to silnú symboliku.

Prekvapili vás niektorí pedagógovia v tom, ako sa zachovali?

Nie, lebo sme dávno vedeli, kto je kto. Nepochybovali sme o tom, že ľudia ako Valér Mikula, Soňa Szomolányi či Iveta Radičová sa pridajú k nám. Boli to ľudia, s ktorými sme mali dobré vzťahy, a od začiatku sme vedeli, že nám držia palce. Zároveň však bola prítomná aj verchuška, ktorá sa veľmi usilovala, aby sa jej to celé nevymklo z rúk. Tie mená

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

História, Slovensko

Teraz najčítanejšie