Filip Vagač: Prestal som veriť na revolúcie. Bol som súčasťou jednej z nich a pochopil som jej limity

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Aké prostredie vás formovalo hodnotovo?

Mama bola učiteľka hry na klavíri, otec bol banský inžinier. Dedo z otcovej strany bol počas vojnového slovenského štátu hlavný prokurátor. V snahe pomôcť dobrej veci, teda Slovenskému národnému povstaniu, vzal z basy Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša a utiekol s nimi do povstania. Obaja sa mu v 50. rokoch odvďačili tým, že ho posadili do väzenia a poslali na osem rokov do uránových baní. Otec preto nemohol študovať, čo chcel, povolili mu len banské inžinierstvo.

Aj z tohto dôvodu sme doma žili najmä tým, čo kvasilo pod povrchom a nebolo súčasťou oficiálnej ideológie. Boli sme prepojení na katolícky disent, kde boli kľúčovými osobami Fero Mikloško a Vlado Krčméry. Veľký vplyv však na mňa mal aj Jano Langoš, pretože som uňho doma v puberte prakticky vyrastal. Zažil som tam všetky typy domácich prednášok a seminárov – od Václava Havla až po Jána Čarnogurského. Logicky mi to dalo na svet iný pohľad ako väčšine ostatných.

Prečo tá väčšina mlčala, hoci mala veľmi zlé skúsenosti s komunistami z 50. rokov, z roku 1968 aj zo začiatku 70. rokov, keď prišla normalizácia?

Má to dve roviny. Jednou sú 50. roky, keď komunisti zavreli jednu celú generáciu inteligencie, čiže najlepší myšlienkový svet, aký sme tu mali. Ak to zveličím, tak čo slušnejší človek, to sedel v base. Režim zatváral každého s iným názorom, čím preťal prirodzený spoločenský diskurz. Ľudia zrazu boli nepriateľmi štátu a socialistického režimu za každú maličkosť.

Druhú rovinu som pochopil, keď som sám prežíval revolúciu v roku 1989. Až vtedy mi došlo, čo vlastne august 1968 znamenal pre generáciu našich otcov a mám. Mnohokrát som si kládol otázku, prečo sa ľudia vojskám Varšavskej zmluvy nepostavili. Vôbec mi totiž nedochádzalo, čo v skutočnosti znamená, keď sa proti občanom postaví hrubá vojenská sila schopná všetkého. A práve ona jednu celú generáciu nadlho zlomila. Spoločnosť vtedy mala našliapnuté na zmeny a v priebehu chvíle prišla o všetky ilúzie a nádeje.

Odpoveď na vašu otázku teda znie – dve generácie občanov režim zničil, a tak pochopili, že iný názor či pohľad na svet znamená buď popravu, väzenie, alebo potlačenie vojenskou silou. Následky to logicky zanechalo aj na ďalšej generácii, teda na nás. Výnimiek bolo málo a spájalo ich podhubie v disente. Aj to však v konečnom dôsledku stačilo na to, aby spoločnosť dospela k tomu, čo sa udialo v novembri 1989. Ten predsa neprišiel náhodou.

V novembri 1989 ste boli tretiak na vysokej škole. Už v septembri ste spolu s kamarátmi vzdorovito odovzdali knižky Socialistického zväzu mládeže, teda SZM, čo bola mládežnícka organizácia budúcich komunistov, dokonca ste proti nej spísali petíciu. Vďaka tomu, že ste ju strážili na nástenke, ju stihlo podpísať až tisíc ďalších ľudí. Komunistom tento čin nemohol ujsť. O čo vám šlo?

Boli sme veľmi silný ročník, ktorý si viac či menej dovoľoval už predtým. Napríklad na ideologických okienkach celý ročník s radosťou odmietal robiť to, čo bolo nariadené zhora. Vyvrcholilo to spomínanou akciou, na ktorej sme sa dohodli u nás doma. Rodičom som dodnes vďačný, že nám to umožnili.

Na stranu či stranu a pol sme napísali text s názvom Prečo nie SZM, kde sme zdôvodnili, prečo nemá zmysel byť súčasťou tej organizácie a prečo nám vôbec nemá vstupovať do životov. Na začiatku sme to podpísali šiesti signatári. V rámci celého ročníka sme potom vyzbierali členské knižky a odovzdali ich na fakultnom výbore SZM. Tak sme to cítili a následkami sme sa príliš nezaoberali.

A začali sa diať veci. Z malej akcie sa rozvinula veľká.

Netušili sme, aký to bude mať vývoj, lenže petíciu zrazu začali podpisovať aj študenti, ktorí len prechádzali okolo prírodovedeckej fakulty na matematicko-fyzikálnu, elektrotechnickú a podobne. Zrazu z toho bola obrovská akcia, čo sme na začiatku vôbec neplánovali.

Až spätne sme sa dozvedeli, že na nás Štátna bezpečnosť viedla samostatné spisy a riešila, čo s nami. Samozrejme, že sme všetci aktívni boli adeptmi na vylúčenie zo školy. Režim to považoval za prekročenie červenej čiary.

Neskúšali vás v SZM presvedčiť, že sa mýlite?

Skúšali, no nie fakultný výbor, ale rovno ústredný výbor SZM v Bratislave. Ozvali sa, že sa chcú s nami rozprávať, teda mať diskusiu v aule. Termín sa dohodol na utorok 21. novembra 1989. Chlapci z ústredného výboru aj prišli, ale nikoho už nezaujímali, lebo štyri dni predtým sa začala revolúcia.

Jeden môj profesor mi dodnes nechce veriť, že to tak nebolo zámerne naplánované, ale termín stretnutia v aule vznikol fakt náhodne bez toho, aby sme tušili, čo sa stane v Prahe 17. novembra. Nič to nemení na fakte, že už v nedeľu 19. novembra sme vo výťahoch vylepovali naše požiadavky, aby sa začalo štrajkovať.

Že režim psychicky nezvláda rôzne akcie študentov, sa ukázalo už pár rokov pred revolúciou, keď ste ešte len maturovali.

Ako stredoškoláci sme chodili do mliečneho baru pri starej budove Národného divadla, kde je dnes McDonald′s. Večer pred maturitnými písomkami sme sa dozvedeli, že tam budú vylepené jednotlivé témy. Jasné, že nás to zaujímalo. Udiali sa tam však veci, ktoré sa režimu doslova vysmievali.

Konkrétne?

Začali sa tam vylepovať témy, ktoré vôbec nesúviseli s maturitnými písomkami, zato veľmi súviseli s komunistami. Dodnes si pamätám, že vtedy rezonovala aféra, keď sovietske ponorky v rámci tajnej operácie narazili na plytčinu pri švédskych brehoch, takže ich Švédi pochytali. Z toho vznikla krásna téma – Presun švédskych brehov k sovietskym ponorkám. A takýchto ironických tém tam bolo množstvo.

Zrazu sa však prihnalo sedem či desať policajných antonov, policajti aj so psami, obkľúčili nás