Denník N

Ukrývané dieťa Michal Klein: Keď ho matka našla, bola mu povedomá, ale nevedel, kto to je

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

 

„Mamka sa dozvedela, že jej rodičov zobrali nacisti. Ale ja som prežil, vlastne – bol som ukrytý. Preto sa ma aj napriek pohnutým udalostiam vybrala hľadať do Piešťan. Pripravovali ma na to, že ostanem bez mamky. Dnes je to možno nepochopiteľné, keď po siedmich, ôsmich mesiacoch (čo ste ju nevideli) mamke poviete: ,Poznám ťa, ale neviem kto si!‘“

Aj takto spomína na svoje detstvo Michal Klein, ktorý bol v čase 2. svetovej vojny a prenasledovania židovského obyvateľstva jedným z ukrývaných detí.

Narodil sa 6. decembra 1937 v Kežmarku a bol synom učiteľky Gerty, rodenej Rotterovej, a hospodára Huga Kleina. Iba osemnásťmesačný prišiel o otca, ktorý pravdepodobne dostal infarkt.

Zostal sám s matkou žiť v obci Strážky (dnes súčasť Spišskej Belej). Písal sa rok 1943 – 1944 a obdobie holokaustu začal prvýkrát pociťovať na vlastnej koži, Mal vtedy šesť rokov.

V tomto období navštevoval ľudovú školu v Kežmarku, v ktorej aj napriek nepriaznivej situácii fungovala jediná židovská trieda.

Posledné stretnutie so starými rodičmi

Z návštev starých rodičov a z rozprávania svojej matky si pamätá, že v Bratislave bývali na Panskej ulici a starý otec pôsobil ako školský inšpektor. Rotterovci mali ešte jednu dcéru Nely, ktorú ešte ako pätnásťročnú poslali žiť do Izraela. Boli veľmi pobožní, ale v dôsledku situácie v slovenskom štáte museli svoju vieru skrývať.

Michal spomína na rok 1944. Išiel na prázdniny k starým rodičom – ale do Piešťan, kam sa už museli presťahovať z Bratislavy.

V tomto období sa odohralo viacero zlomových momentov, keďže udalosti po potlačení SNP vrcholili. Michalova matka, ktorá vtedy odišla zo Strážok za priateľkou do Tatier, sa už nemohla pre prenasledovanie vrátiť späť.

Starí rodičia tak nadobudli pocit, že je čas ukryť a zachrániť aspoň svojho vnuka. Dohodli sa so susedmi Hanzlíkovcami, že malého Michala prijmú za člena svojej rodiny. Začali sa občasné návštevy – raz do týždňa, aby ho postupne pripravili.

Nie každý môže povedať, že sa narodil počas svojho života vlastne trikrát. Michal áno. Okrem toho skutočného narodenia prežil ako batoľa vážnu chorobu. Tretíkrát to bolo v osudný piatok, keď zaspal u Hanzlíkovcov a už u nich zostal spať.

Na druhý deň sa dozvedeli, že starých rodičov ráno odviedli do koncentračného tábora. Keby Michal nezaspal u susedov, nezachránil by sa.

Nikdy sa nedozvedel a ani nepátral po tom, do ktorého tábora ich odviedli, vedel len toľko, že zahynuli.

Pre Michala Kleina sa začal nový život v rodine Hanzlíkovcov. Stal sa ukrývaným dieťaťom.

Rodina záchrancov

Hanzlíkovci vlastnili menšie hospodárstvo, kde teta bola v domácnosti a ujo pracoval v kúpeľoch. Nikdy pred ním netajili, prečo sa má skrývať a prečo musí svoj pohyb obmedziť.

Ani tak sa však Michal nevyhol komplikáciám. „Jedného dňa sa nejaká dobrá duša dozvedela, že ma ukrývajú.“

Našťastie sa to však teta dozvedela skôr a vzala ho k známym do Vrbového, kde možné nebezpečenstvo prečkal. Potom sa vrátil späť.

Aj to dokazuje neskutočnú odvahu rodiny, u ktorej sa skrýval. Svojich záchrancov si chcel uctiť, preto hneď ako to bolo možné, po Nežnej počas pôsobenia prezidenta Michala Kováča, im „zabezpečil“ ocenenie Spravodliví medzi národmi. Bolo to už po ich smrti, s ich deťmi a vnukmi sa však Michal snaží byť stále v kontakte.

Z čias ukrývania si spomína na pravidlo: keď niekto zaklopal, musel sa skryť do komody a deti Hanzlíkovcov, Alino a Berta, si na ňu sadli.

Takto raz zaklopala aj jeho matka, ktorá si ho po úpenlivom prosení vzala a odišla s ním späť do Liptovského Mikuláša, kde prečkali až do oslobodenia.

A práve spomienka na deň, keď si preňho prišla mama, je tá, o ktorej hovorí Michal Klein na začiatku svojho príbehu.

Prejavy antisemitizmu, postupné uvoľňovanie a pokračovanie života po vojne

Na ukrývanie s matkou si spomína len veľmi málo.

Aj keď bol iba malým chlapcom, vedel, že v krajine funguje výrazný antisemitizmus. Našťastie nebol z tých, čo majú veľmi negatívne skúsenosti. Možno ho tak dobre chránila mama, možno mal len šťastie.

Aj tak došlo k pár stretom, keď na neho hanlivo pokrikovali či vybili okná na dome, alebo dokonca fyzicky napadli jeho spolužiaka – Juraja Herza. Na nosenie žltej hviezdy v Strážkach si veľmi nepamätá, no veľa vecí pripisuje skôr tomu, že bol malé dieťa.

Po dvojfázovom oslobodení Liptovského Mikuláša sa vrátil s mamou späť do Strážok. Našli len zdemolovaný dom. Jeho matka rozmýšľala, čo bude ďalej. Najprv žili v Kežmarku, kde mali známeho.

Po čase sa však rozhodla odísť do Prahy, kde dostala miesto v magnezitových závodoch. V Prahe bola dva až tri roky, z toho jeden rok tam s ňou bol aj Michal. Keďže však mal z mestského ovzdušia problém so štítnou žľazou, museli odísť do Tatier, kde mamka pôsobila ako učiteľka.

Neskôr sa presunuli do Košíc a tam začal navštevovať 7. strednú školu. V roku 1955 ju ukončil už ako gymnázium.

Zmaturoval a začal chodiť na Vysokú škola lesnícku a drevársku vo Zvolene. Počas tohto obdobia ho do roku 1967 stihla aj skrátená vojenská služba, počas ktorej pôsobil v Kralupoch nad Vltavou aj v Hodoníne.

Michal ani jeho mamka neboli nikdy členmi politických strán. Bol maximálne pionierom a členom organizovanej mládeže, spomína si na Junáka.

Je veľmi dôležité povedať, že nikdy nepoprel, že je Žid, no v dospelosti Michal už nebol pobožný. Veľké sviatky však oslavuje stále.

Do roku 1967 žil v Čechách, Pražská jar ho zastihla v Košiciach, takže nasledovné uvoľňovanie, formovanie a hľadanie spoločnosti prežíval na východe. „Kto to nezažil, nevie si predstaviť, čo sa dialo!”

Po auguste 1968 začali znovu len čistky a ukázalo sa, kam to speje.

V roku 1958. Foto – archív M. K.

Láska v živote Michala Kleina

V Michalovom živote nebolo len utrpenie, ale aj veľká láska. Ešte v Čechách sa oženil s Klárou Štrausovou, ktorá bola zhodou okolností tiež židovského pôvodu.

Minulosť a zvláštny príbeh rodiny Michalovej manželky však stojí tiež za pozornosť. Klára sa totiž narodila v Barcelone v roku 1942. Jej otec bojoval v Španielsku proti Francovi, keď však vyhral, musel s manželkou a dcérou ujsť. Najprv do Paríža a potom späť do Boľu pri Kráľovskom Chlmci, odkiaľ pochádzal.

Michal s Klárou mali svadbu v roku 1965, o rok neskôr sa im narodila dcéra Eva. Potom však zomrela Klárina sestra, čo svokra veľmi zle znášala. Na druhej strane Michalovi ponúkli miesto v Košiciach, takže nebolo nad čím rozmýšľať. V roku 1972 sa im narodil syn Julián.

Michal Klein sa nad emigráciou nikdy nezamýšľal. Nikdy by nedokázal opustiť svoju matku a ani rodinu svojej manželky. Z ich rodiny emigrovala len jedna z jeho švagrín, ešte ako slobodné dievča. Najprv do Izraela a neskôr do USA.

Rok 1968 a prejavy normalizácie

August 1968 opisuje Michal pokojne s tým, že vlastne ani nevedel, čo sa presne deje. Pamätá si len, že sa zobudil v osudný deň ráno o piatej na veľký hluk. Všetci boli zaskočení udalosťami, ktoré sa v meste udiali.

Dajú sa porovnať tri zlomové udalosti 20. storočia, ktoré ako jeden z mála prežil? Jednoznačne vyhlasuje, že sú neporovnateľné.

Nedá sa porovnávať 2. svetová vojna so snahou o zlepšenie života ľudí v roku 1968 či s prelomom, ktorý nastal v novembri 1989. Keď sa však vrátime späť k normalizácii, tá jeho život nijako výrazne neovplyvnila, keďže pôsobil ako obyčajný referent. Podotkol len, že si spomína na častú výmenu ľudí vo vyšších funkciách, a čo sa týka Štátnej bezpečnosti, tá ho navštívila len raz. Aj to sa len náhodne jeho meno spojilo s niekým, koho vyšetrovali.

November a fašisti v parlamente

Pri téme novembra 1989 naznačil, že už bol poučený z predchádzajúcich udalostí, a teda využil „vyčkávaciu taktiku“. Snažil sa byť veľmi opatrný. Tým však Michal nevraví, že nič neočakával, práve naopak.

Veril, že teraz to niekam dospeje, aj napriek názoru, že ľudia počas týchto prelomov len prezliekajú kabáty. Na rozdelenie Československa reagoval stručne: „Vtedy som si pomyslel: Slováci sa posunú dozadu o 30 rokov a Česi o 20 rokov.“

Nevyhol sa ani dnešnej situácii v parlamente – pôsobeniu politickej strany, ktorej názory sa zhodujú s názormi fašistických predstaviteľov z obdobia 2. svetovej vojny. Hovorí, že títo ľudia konajú len na základe rozprávania, a vlastne nevedia, o čo naozaj ide, nevedia odlíšiť dobré od zlého.

Práve to považuje za veľmi smutné. Našťastie, dnešné zákonodarstvo podľa neho odsúdilo fašizmus. Preto verí, že tým voliči danej strany postupne prídu o vplyv a nebudú mať žiadnu váhu.

Posledné roky po smrti svojej manželky sa Michal Klein venoval návštevám v školách, kde rozprával o svojom živote ukrývaného židovského dieťaťa. V súčasnosti sa už najmä vzhľadom na svoj vek rozhodol spomaliť a nevracať sa k niektorým udalostiam.

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov neprávom odviedli alebo odsúdili desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné na asignáciu dane:

Post Bellum SK
Klincová 35
821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie