Denník N

Medik, lekárka na materskej, učiteľka a kňaz hovoria, prečo pomáhajú ako dobrovoľníci v kolabujúcej nemocnici

Prišli pomôcť do nemocnice v Čadci, aj keď im hrozí, že sa môžu infikovať vírusom covid-19. Zhodujú sa, že prišli, aby mohli niekomu pomôcť.

Kysucká nemocnica s poliklinikou Čadca je v kritickej situácii. Má veľa pacientov s covidom-19 a veľká časť zdravotníkov sa týmto vírusom infikovala alebo musí byť v karanténe. Riaditeľ nemocnice tak pred časom oslovil ľudí na sociálnych sieťach, aby im prišli pomôcť.

Najviac potrebujú zdravotníkov, ale aj laici vedia pomôcť so sanitárskymi prácami, na ktoré nepotrebujú mať medicínske vzdelanie.

Lekárka si skracuje materskú, premohla obavu, že domov prinesie covid

Hana Houbová je lekárka z Kysuckej nemocnice s poliklinikou Čadca. Momentálne je na materskej so svojou ročnou dcérou. Keď videla kritickú situáciu vo svojej nemocnici, prišla pomôcť.

Pracuje tam už siedmy rok, nastúpila tam ako čerstvá absolventka. Nemocnicu nepoznala, pochádza totiž z juhu Slovenska. V Čadci našla dobrý kolektív a aj preto zareagovala na výzvu riaditeľa, ktorý prosil o pomoc.

„Kto ma pozná, vie, že keď treba pomôcť, tak idem. Mala som aj veľkú podporu od manžela a rodiny. Dcéra je úžasná a natoľko prispôsobivá, že som nemala prečo váhať,“ hovorí lekárka.

Čo jej takáto pomoc dáva? „Presne to, prečo som išla študovať medicínu – pre pocit, že som niekomu pomohla. Keď vidíte človeka, ako sa pred vašimi očami vylieči, je to na nezaplatenie.“

Dvakrát do týždňa teraz pomáha po 7,5 hodine na internom oddelení. Je však pripravená prísť aj inokedy, ak bude chýbať priveľa lekárov. Časom im chce pomôcť aj so službami, ktoré je problematické zabezpečiť.

Obáva sa najmä toho, aby nepriniesla vírus domov. V nemocnici sa zamestnanci testujú každé dva týždne, a ak majú príznaky, tak aj skôr. „Dávam si pozor, keď som s pacientmi. Robím na internom oddelení, kde by nemali byť pacienti, ktorí majú potvrdený covid-19. Ale pozitívni pacienti sa tam už vyskytli.“

S covidom už majú skúsenosti aj v rodine: prekonali ho jej rodičia a dvaja súrodenci, mesiac sa preto s nimi nevideli. Ona s manželom sa ešte nenakazili. Hovorí, že ak bude treba, pôjde aj na covidové oddelenie.

V nemocnici je teraz dosť pochmúrna nálada. „Keď som tam prišla, lekári boli unavení, denná prevádzka sa ako-tak dala zabezpečiť. Horšie boli služby lekárov, keď mal jeden na starosti sedem oddelení, z toho tri covidové,“ opisuje krízové pomery lekárka. Pracovali od 15:00 do 7:00 nasledujúceho dňa. Na covidovom oddelení musia byť zdravotníci v ochranných oblekoch, čo je fyzicky náročné.

„Ak má lekár ťažkého pacienta na covidovom oddelení, musí utekať tam, zrazu mu volajú, že má ísť k ďalšiemu na iné oddelenie, musí sa vyzliecť a utekať za ďalším pacientom. Bola to neúnosná situácia.“ opisuje lekárka. Víkendové služby posilnia. Jeden lekár bude mať na starosti pacientov s covidom a jeden tých bez neho.

Pozitívne je, že sa začínajú vracať zdravotníci, ktorí museli byť v karanténe. „Začína sa to zlepšovať, z našich nemocníc sa presúvajú pacienti do iných nemocníc,“ vysvetľuje Hana Holubová. Ťažké je, že nevedia, dokedy to bude trvať.

Nemocnici by podľa nej pomohlo, ak by bola väčšia osveta medzi pacientmi aj zdravotníkmi o opatreniach a o tom, ako sa správne chrániť. Nasledujúcich týždňov sa nebojí. „Úprimne, nikdy som sa nebála. Najhoršia vec, ktorá sa môže stať lekárovi aj komukoľvek inému, je, že pacient umiera a vy mu nemáte ako pomôcť.“ Dúfa, že ak teraz v nemocnici zažívajú vrchol, tak to bude postupne už len lepšie.

Kňaz: Je to ako mínové pole, nikdy neviete, kedy stúpnete na mínu

Stanislav Kučák je katolícky kňaz a člen rehole kapucínov, ktorý rovnako ako počas prvej vlny pomáha v nemocnici v Čadci ako sanitár na operačnej sále na chirurgii. Keď má nočnú službu, vypomáha aj na urgentnom príjme na úrazovej ambulancii. Ak treba niečo zabezpečiť či priniesť materiál na covidové oddelenie, ide aj tam. „Vždy som mal blízko k pacientom a k chorým, ľudsky aj duchovne. Pracoval som v Onkologickom ústave sv. Alžbety ako duchovný,“ vysvetľuje.

Dobrovoľníctvo v nemocnici mu dáva pocit naplnenia. Nemocnica aj krajina je podľa neho v zvláštnej situácii a taká si vyžaduje zvláštne riešenia. „Je to neštandardné, ale myslím si, že riaditeľ zareagoval veľmi správne, keď požiadal o pomoc ľudí. Ak sa nevyžaduje špecializovaný personál, každá pomoc je dobrá.“

Na výzvu zareagovalo veľa ľudí a mnohí z nich sú mladí. „Ide z nich nadšenie, všetkým naokolo nám to pomáha. Keď to vidia zdravotníci, strhne ich to, aj keď sú unavení,“ tvrdí. „Aj keď napríklad medici nemajú ešte toľko skúseností, ich pomoc a nadšenie dodáva silu a chuť, že poďme to prekonať spolu,“ hovorí kňaz.

V nemocnici má z prvej vlny kontakty naprieč oddeleniami. Tí mu písali, v akej katastrofálnej situácii sa nemocnica nachádza. Preto sa ozval, že ak potrebujú pomôcť, je k dispozícii.

Stanislav Kučák máva pravidelne denné služby, robí aj 16 či 24 hodín. Túto prácu aj chod nemocnice už poznal z jari, má už množstvo známych na rôznych oddeleniach, preto mohol na jeseň okamžite naskočiť do služieb. „Nemusel som už byť špeciálne zaučený. Počas prvej vlny sa ešte každý bál, nevedeli sme, o čo ide, ale teraz už vieme, proti čomu musíme bojovať,“ hovorí. Teraz je však omnoho viac pacientov.

„Lekári a zdravotníci, ktorí slúžia v nemocnici, sú skutoční hrdinovia a zaslúžia si poctu. Pre nich je to skôr poslanie ako práca,“ hovorí a opisuje, aké náročné situácie teraz zažívajú. „Vidíme, ako niektorí pacienti s covidom zomierajú, dokonca aj mladšie ročníky. Vidíme ich zhoršenie zdravotného stavu z hodiny na hodinu.“

Ako pribúdajú pacienti s covidom, ubúdajú zdravotníci. „Je to ako mínové pole, nikdy neviete, kedy stúpnete na mínu – teda dostanete covid. Či ste na urgentnom príjme, alebo na operačných sálach, všade prídete do kontaktu s pacientmi,“ hovorí. Na operačných sálach operujú aj pozitívnych na covid-19. Vtedy musí aj on nosiť ochranný oblek. Prvýkrát ho mal na sebe už počas prvej vlny.

„Vtedy sme boli plní neistoty, mali sme skúšky, ako sa to oblieka a vyzlieka, aby sme sa nenakazili. Mne to pripadalo ako z nejakého sci-fi filmu o pandémiách,“ hovorí. Teraz je to už rutina, pri ktorej je však často ťažšie dať si pozor, aby sa najmä pri vyzliekaní neinfikovali.

Nakaziť sa podľa neho môže každý. Aj on vidí, že personálu ubúda. Ale v nemocnici sú na oddeleniach dobré kolektívy, aj keď sú už unavení. Keď musí ísť niekto do karantény, je ťažké zohnať dosť ľudí na služby. Nálada je však dobrá; hovorí, že mnohí ľudia sú veriaci a vnímajú prácu ako poslanie. „Niektorí mi píšu z karantény, že sa už tešia do práce,“ hovorí.

Strach, že by sa nakazil, nemá. „Som veriaci, nemám osobný strach. Keď vidím ľudské utrpenie, tak chcem tým ľuďom čo najviac pomôcť, aby pocítili našu a cez nás Božiu starostlivosť.“

Pacienti podľa neho majú obavy. „Ak sa dá, tak sa nemocnici vyhýbajú,“ hovorí. Treba ich upokojiť, je to aj jeho úloha. „Chceme ich potešiť, dať im takú nádej, aby sa nebáli. Povzbudzujeme ich. Keď je človek ľudský, tak aj prežívanie v nemocnici je iné,“ dodáva.

Učiteľka, ktorá sa vrátila do nemocnice: Nehľadám výhovorky, prečo nemôžem prísť

Anna Šimášková má 55 rokov a je zástupkyňa riaditeľky na Strednej zdravotníckej škole sv. Františka z Assisi v Čadci. Pred rokmi pôsobila v miestnej nemocnici ako zdravotná sestra. Teraz sa tam vracia pomáhať ako dobrovoľníčka. „Stále s nimi cítim spolupatričnosť, preto som sa rozhodla pomôcť, práca ma vnútorne napĺňa a zvlášť v tento čas,“ hovorí učiteľka a zdravotná sestra. Z nemocnice odišla v roku 1995, pravidelne sa tam však vracia so študentmi na odbornú klinickú prax.

Predtým, ako odišla učiť, pracovala na chirurgickom oddelení. Teraz pomáha na neurológii. Robí, čo treba – ošetrovateľské aj sanitárske činnosti. Hoci s prácou na neurologickom oddelení nemá skúsenosť, nerobí jej problém, veď starostlivosť o pacienta je všade rovnaká.

V službe sa cíti veľmi dobre, pripomenula si pocit, keď v nemocnici pracovala. Pomáha s odbermi, aplikuje injekcie, inzulín, dezinfikuje oddelenie, sprevádza pacientov na vyšetrenie, prezlieka postele. „Nerozlišovala som, či ide o ošetrovateľskú alebo sanitársku prácu – robila som, čo bolo potrebné.“

Keď videla odkaz riaditeľa nemocnice s prosbou o pomoc, povedala si, že treba ísť. „Pre nás učiteľov je to veľmi náročné obdobie, učíme dištančne. Do nemocnice tak môžem ísť len v čase, keď neučím,“ opisuje svoj pracovný režim. Zatiaľ bola vypomáhať dvakrát, aj teraz čaká na telefonát. „Nehľadám výhovorky, prečo nemôžem prísť. Musím si zabezpečiť čas doma aj v škole tak, aby som mohla pomôcť. Výhoda je, že mám už veľké deti, tak sa to dá,“ hovorí.

Ak by ju zavolali na covidové oddelenie, priznáva, že by si to musela rozmyslieť. „Ako človeku by mi to bolo jedno, ale nechcela by som ohroziť 82-ročnú svokru. Vyčítala by som si to,“ hovorí Šimášková. Navyše ako odborná učiteľka je počas praxe stále medzi zdravotníckymi pracovníkmi.

Medik: Je tu dobrý kolektív, som z Kysúc, zvažujem, že by som tu chcel pracovať

Erik Juriš je študent 5. ročníka všeobecného lekárstva na lekárskej fakulte na univerzite v Olomouci. Škola prebieha na diaľku, a on rovnako ako počas prvej vlny prišiel ako dobrovoľník pomáhať do Kysuckej nemocnice s poliklinikou Čadca. „Na Kysuciach žijem odmalička. Mám tu rodinu, priateľov, chodil som sem do školy. Cítim záväzok pomôcť tomuto mestu.“

Zastáva prácu, ktorú inak robia zdravotné sestry. Pomáha so zavedením kanýl, meria krvný tlak, natáča EKG, asistuje pri prevozoch pacientov na diagnostické vyšetrenie. „Keby sme nepomohli my, tak by na tie miesta dosadili zdravotníkov z iných oddelení alebo z iných zmien a tam by chýbali,“ vysvetľuje Juriš.

Na jar pomáhali so spolužiakmi s takzvanou triážou pacientov pri vstupe. Merali im teplotu a odoberali epidemiologickú anamnézu. „Situácia na jar bola úplne iná ako teraz,“ hovorí medik. Výzvu riaditeľa, v ktorej žiadal o pomoc, si všimol na sociálnych sieťach.

Dnes máva služby na neurologickom oddelení, kde bol najväčší akútny nedostatok personálu. Na oddelení ležia väčšinou pacienti po cievnej príhode, ľudia so zápalom určitých častí mozgu a starajú sa aj o pacientov, ktorí majú vážne problémy s chrbticou. Aj počas covidu musia nemocnice poskytovať starostlivosť pacientom s inými ochoreniami.

Tento týždeň mal tri služby, niekedy osem-, niekedy aj dvanásťhodinové. Na nočné služby si ešte potrebuje zopakovať niektoré úkony a poriadne si ich nacvičiť. Predpokladá, že budúci týždeň by ich už zvládol aj počas nočnej, keď nebude mať dozor ako počas dennej.

Na službách sa dohodujú s vrchnou sestrou pár dní vopred. „Je zbytočné, aby sme sa dohodovali dlhodobejšie, pretože každý deň vám môže niekto vypadnúť,“ vysvetľuje. Popri službách sa musí aj učiť, čo je niekedy ťažké skombinovať, na oddelení mu však vychádzajú v ústrety.

Na neurológii nie sú pacienti s covidom, ale ak by dostal ponuku ísť na covidové oddelenie, nemal by s tým problém. Sám už minulý mesiac ochorenie prekonal, mal mierne príznaky – horúčku, slabosť a bolesť hlavy. To, že s ním nie je niečo v poriadku, si všimol, keď si objednal jedlo a necítil jeho chuť ani vôňu. Urobil si PCR test a skutočne, bol pozitívny.

„Minulý týždeň som absolvoval aj krvné testy na protilátky, ktoré našťastie mám,“ povedal. Antigénový test mal negatívny. Predpokladá, že sa nakazil od spolužiakov, zrejme v Olomouci. „K ochoreniu mám rešpekt, vírus je všade okolo nás a môžem ho priniesť domov na okuliaroch či oblečení. A to by som nechcel,“ hovorí. Teraz žije s rodičmi v Čadci.

Po doštudovaní chce byť chirurgom, vie si predstaviť, že by to mohlo byť aj v nemocnici v Čadci. „Absolvoval som už niekoľko praxí na chirurgickom oddelení, mám dojem, že je tam veľmi dobrý personál. Zvažujem aj to, že by som tu zostal ako lekár. Čaká ma však ešte dlhá cesta, dva roky, štátnice,“ hovorí medik.

Pomoc v nemocnici mu pripomína prvý ročník. „Keď sme mali imatrikulácie, náš dekan nám povedal, že štúdium medicíny je veľmi náročné, a preto si budeme musieť niekedy siahnuť až na dno našich síl. Vtedy sme to zobrali s úsmevom, že veď prejde ročník anatómie a všetko bude v poriadku. Teraz sa jeho slová, že si siahneme na dno našich síl, stávajú realitou.“

Aj v nemocnici už cítiť únavu. „Snažíme sa zachovať si optimistický pohľad. Spolupráca funguje, ale vidno, že medzi zdravotníkmi je to náročné na psychické aj fyzické zdravie. Verím, že sa čoskoro z tejto pandémie dostaneme,“ hovorí medik. Aj zdravotníci majú rodiny a záujmy, ale v týchto dňoch to ide bokom. „Ale vidíme silu v sestrách aj lekároch. Spoločne to dokážeme,“ hovorí Erik Juriš.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Koronavírus

    Slovensko

    Teraz najčítanejšie