Denník N

Partizán Samuel Baran: Nechcel som len čakať, až nás niekto oslobodí

Ťažko niesol každú krivdu, ktorá sa diala počas vojny. Keď prišlo povstanie, neváhal a zapojil sa aj sám. Samuel Baran spomína na najťažšie momenty partizánskej vojny.

Celá moja mladosť bola poznačená vojnou. Spočiatku som vnímal najmä polarizáciu spoločnosti. Situácia sa postupne zhoršovala. Každú krivdu okolo seba som veľmi ťažko niesol.

Napríklad to, ako sa správali k mojim kamarátom židovského pôvodu. My sme to nechápali, medzi sebou sme nikdy takto nerozlišovali. Pobúrilo ma, keď ich zbavili všetkých možností a nechali ich zbierať handry a odpad. Nakoniec ich odvliekli medzi prvými.

Všetko sa to vo mne hromadilo a keď sa naskytla príležitosť zapojiť sa do Povstania, tak som neváhal.

Vojnu musíš pustiť dovnútra

Mal som dvadsať rokov, ale ešte som nebol vojak. Mali sme však výnimočného veliteľa, ktorý nás viedol a pristupoval k nám všetkým rovnako.

Náš oddiel sa volal Hurban. Tam sa začal môj partizánsky život. Keď sme pochopili, čo všetko obnáša, bolo nám jasné, že to nie je žiadny výlet, ani rekreácia, že ide o vážne veci.

Podnikali sme rôzne ozbrojené akcie. Poškodili sme napríklad železničný most. Nebolo to nič svetoborné, ale aj to na mesiace narušilo prevoz. Trať viedla z Veselí nad Moravou do Nového Mesta nad Váhom. Odtiaľ bolo spojenie aj pre nemecké ozbrojené sily. Na Myjave a v Starej Turej sa vyrábali zbrojné súčiastky, takže to všetko malo svoj význam.

Prvou naozaj veľkou akciou bol prepad nemeckej posádky v Starej Turej. To bol môj krst ohňom. Pripadalo mi to ako peklo. Streľba spredu, zozadu, z bokov. Bolo potrebné sa s tým nejak vyrovnať, prehltnúť to a prijať za svoje. Nechať to do seba doslova vstúpiť. Človek potom akosi zatvrdne. Zvykne si, že je to súčasť jeho života.

Nažive vďaka šťastným náhodám

Počas odvetnej akcie, ktorá prišla rýchlo nato, sa nám stala zvláštna vec. Strážil som práve pri veľkom buku. Strela, ktorá mierila na mňa, ma tesne minula a zavŕtala sa do stromu. Vysunutá hliadka vedľa však dostala zásah. Trafili jedného partizána. Zhodou okolností mal vo vrecku vojenskej blúzy zásobník. Práve do toho miesta ho zasiahli a on týmto zázrakom prežil.

Byť partizánom znamenalo, že sa človek musel často rozhodovať sám. Nebol žiaden režisér, ktorý by určoval, čo mám robiť. Raz prišiel poplach, všetci zaujali svoje miesta, no nik nás neupovedomil, čo máme robiť. Ja som zostal  na svojom mieste až do zotmenia. Vtedy som sa rozhodol, že musím zistiť, čo sa deje. Preplazil som sa do stredu tábora. Ten už bol prázdny, len náhodou som narazil na kuchárov, ktorí tam balili posledné veci. Až od nich som sa dozvedel, že opúšťame tábor. Povedali mi, ktorým smerom sa vydalo moje družstvo. Mal som šťastie, inak by som ostal v horách celkom sám.

Celú noc sme potom putovali smerom na Javorinu až k hranici, kde bol štáb partizánskej brigády. Nadránom sa ozvala streľba. Padol náš veliteľ. Rýchlo sme zaľahli a pokúšali sme sa zistiť, odkiaľ prišli strely. Blízko bola štátna hranica, mohol to byť ostreľovač z protektorátneho územia. Až podľa guliek odrážajúcich sa od kotlov v strede tábora sme prišli na to, z ktorej strany strieľajú. Vďaka tomu sme sa dostali z obkľúčenia. Keď bolo po všetkom, neostávalo nám nič iné, ako narýchlo pochovať veliteľa a postupovať ďalej – popod Javorinu, smerom na Bošácu.

Boj proti vojnovej mašinérii

Po niekoľkých dňoch pokoja došlo k ďalšej veľkej akcii, pre mňa tej najväčšej. Spojené nemecké posádky z rôznych oblastí v okolí zase prepadli naše stanovištia. V okolí nás bolo asi päť partizánskych oddielov. Ten náš to odniesol najviac. Padlo tam vtedy okolo desať ľudí. Bol to nerovný boj, oni mali aj ťažké zbrane, mínomety. Chvíľu sme šli dopredu, chvíľu ustupovali. Trvalo to celý deň, až navečer sa Nemci výraznejšie stiahli. Pozbierali si svojich mŕtvych a my našich.

Keď sme sa už-už pozviechali a zase zorganizovali, došlo k ďalšiemu prepadu. Nemci mali dobrú spravodajskú službu, vedeli, kde sa nachádzame. Bolo treba znova preskupiť jednotlivé časti oddielu. Bolo nás okolo dvesto, tak sme sa po stovke rozdelili na dve menšie skupiny.

Podstata partizánskeho boja nebola znášať frontálne útoky. Bolo treba narúšať celý tok tej mašinérie, ktorá bola samozrejme oveľa organizovanejšia, mala väčšie zásoby a lepšie zbrane. My sme na tom boli dosť biedne.

Ľudia, až potom hrdinovia

Zbrane sme mali z posádky Nové Mesto nad Váhom. Tí, čo pripravovali odboj, ich odtiaľ postupne vynášali a ukrývali. Postupne sa však naše zásoby vyčerpali, tak sme museli veľmi šetriť. Každý náboj bol potrebný. Na začiatku sme vyfasovali každý stodvadsať nábojov, postupne to kleslo na šesťdesiat. Podľa toho sme sa museli zariadiť, nesmeli sme plytvať.

Po čase nám začala dochádzať aj strava, nikto nevedel zabezpečiť zásoby. Rýchlo sa ukázalo, že Karpaty, i keď sa zdajú byť veľké, nestačili na toľko jednotiek. Museli sme niekoľkokrát meniť pozíciu, lebo sme natrafili na inú jednotku a pre dve skupiny tam nebolo dosť miesta ani zásob, ktoré by nám vedeli dopraviť.

Boli sme už vysoko v kopcoch a zachránil nás odvážny veliteľ oddielu Uher, ktorý to tam poznal. Vďaka znalosti terénu zaobstaral obživu na pár dní. Zaviedol spravodlivý prídelový systém, tak, aby sa ušlo každému. Lebo človek je vždy človekom a niekto si občas prisvojil viac, ako iný. Vďaka nemu sme však mali všetci rovnako.

Keď sa ochladilo a jeseň bola už tuhá, nemali sme veľa zásob, a tak tí, čo mohli, z lesov odišli. Postarali sme sa o zranených, vykopali im zemlianky. A keďže som nebol ranený, aj ja som sa stiahol na kopanice.

Nakoniec som akosi v polozdraví prečkal, kým prišli prvé oslobodzovacie jednotky. Nepovažoval som sa za hrdinu. Len som splnil svoje predsavzatie: nečakať na iných a podieľať sa na oslobodení aj svojou troškou. Ťažko sa mi však na to spomína, lebo stále myslím na kamarátov, ktorí sa oslobodenia nedočkali.

Článok je súčasťou projektu Partizáni a vyšiel v špeciálnom vydaní N magazínu v auguste 2017.

Projekt Partizáni pracuje so spomienkami priamych účastníkov Povstania. Záznamy vznikajú s veľkým časovým odstupom od prežitých udalostí a ich opis je poznačený subjektívnym vnímaním každého respondenta, preto je možné, že sa v uverejňovaných textoch vyskytujú väčšie či menšie nepresnosti oproti historiografickým verziám jednotlivých udalostí.

Projekt Partizáni chce pripraviť aj faktografický pohľad na SNP v spolupráci s historikmi a odborníkmi. Viac informácií nájdete na Facebooku alebo e-mailom na nezabudame@gmail.com.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovenské národné povstanie

Slovensko

Teraz najčítanejšie