Stretol sa premiér s hnusobou pri partii šachu
Prvé (a ako sa v priebehu zápasu ukáže, jediné) pravidlo je, že hnusoba hrá s čiernymi a premiér s bielymi figúrkami. Symbolické.
Nemusíte ovládať pravidlá kráľovskej hry, dokonca si ani nemusíte z detstva pamätať, ako sa pohybujú figúrky po šachovnici. Na začiatok stačí informácia, že oproti sebe stoja dve pomyselné armády, od kráľa až po pešiakov. Pôvodne nahrádzali skutočné vojská. Z dreva predsa krv netečie.
Zápas veľmajstrov si vyžaduje hodiny s dvomi ciferníkmi. Merajú čas strávený uvažovaním nad ťahom každým zo súperov. Ak jeden z nich celkový vymedzený čas prekoná, prehrá. Bez ohľadu na to, že o pár sekúnd by už dal mat.
Kruté? Nie, spravodlivé.
(Osobná vsuvka: ako žiak hrával autor tohto článku šach súťažne, na nižšej úrovni ako kamarát, zhodou okolností sa tiež volal Igor. Traduje sa, že na lyžiarskom zájazde ležiac na posteli Igor čítal po anglicky knihu, na šachovnicu a súpera za stolom nevidel. Čiže hral naslepo. A vyhral.)
Takže: hodiny sa idú spustiť. Chcem mať o desať minút viac, povie nečakane premiér. Hnusoba neochotne, ale prikývne. Verí vo svoje kvality. Vynechajme, či ide o anglickú hru alebo sicílsku obranu, či pešiak (premiér hovorí pešiačik) ide prvý ťahom na C4 alebo na E4. Úvodných dvadsať ťahov je medzi veľmajstrami rutina.
Prejdime k podstate, k strednej hre, kde sa už objavuje invencia.
V jednej chvíli hnusoba znervóznie.
