Denník N

Spoluorganizoval pochod študentov 16. novembra 1989: Spory o to, či sme boli prví my alebo Praha, nemajú zmysel

Aula UK v pondelok 20. novembra 1989. Foto - Pavol Vitko
Aula UK v pondelok 20. novembra 1989. Foto – Pavol Vitko

Tento deň jasne patrí do kontextu slovenského revolučného pohybu v novembri 1989, hoci nebol spúšťačom revolúcie ako takej, tvrdí v rozhovore jeden zo študentských lídrov na filozofickej fakulte Milan Novotný.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • ako ich komunisti nútili zomknúť sa na vojenskej katedre proti nepriateľovi zo Západu a oni sa zomkli proti boľševikovi,
  • ako prebiehali stretnutia s podzemnou cirkvou v utajených bytoch,
  • aké nepovolené akcie študenti robili mesiace pred novembrom 1989,
  • kto prišiel s nápadom na pochod študentov 16. novembra 1989, ako prebiehal a čo za to hrozilo,
  • čo sa dialo v škole v pondelok 20. novembra po násilnom zásahu v Prahe.

Aké prostredie vás formovalo?

Pochádzam z veriacej rodiny, v ktorej nás rodičia aj starí rodičia učili overeným hodnotám a apelovali, aby sme sa ich nikdy nevzdávali. Medzi ne patria najmä ľudskosť, láska k Bohu, rodine, blížnym, ale aj k rodnému regiónu a Slovensku. Starí rodičia boli roľníci, mamina vetva zo Spiša, otcova zo Šariša.

Otec bol lekár, mama úradníčka, účtovníčka a istý čas vychovávateľka na stredoškolskom internáte, kde mala pre svoje kresťanské presvedčenie dlhodobé problémy so straníckym ,,školským dozorom“. Aj s mladšou sestrou sme mali skvelých rodičov, úctivo a s láskou sa správali k sebe aj k nám a som nesmierne šťastný, že sa nám to podarilo preniesť aj do našich manželstiev.

Debatovali ste doma o režime, v ktorom ste žili?

Samozrejme. Prvých 21 rokov svojho života som prežil v normalizačnom režime plnom rôznych obmedzení a pretvárky. Odmalička som počúval dedove spomienky na násilnú kolektivizáciu na Spiši, od otca zase na povinné združstevňovanie na Šariši.

Pre roľnícke rodiny bol prelom 40. a 50. rokov veľmi krutý, nastupujúci komunistický režim im vzal prakticky všetko, čo ich živilo. Predstavte si, že celé generácie drú na svojich políčkach, aby niečo nadobudli, a potom niekto príde a násilne im to vezme. Alebo ak aj nevezme, núti ich odvádzať šialené kontingenty štátu za mizivé peniaze.

Kto by mal potom rád taký režim? Ani si nepamätám, že by niekto z blízkej rodiny bol členom strany. Nik po tom veru netúžil.

Sedemnásty november 1989 to zmenil, posledné roky mu však predchádzalo množstvo akcií, ktoré naznačovali, že systém eroduje a speje k pádu. Za mnohými z nich stáli študenti filozofickej fakulty v Bratislave.

V tomto sme šťastná generácia všetci, čo sme sa narodili v rokoch 1968 až 1970. Nezažili sme na vlastnej koži strašnú potupu po počiatočnom spoločenskom odmäku a auguste 1968 pri vstupe okupačných vojsk do Československa. Generáciu našich rodičov však okupácia a následná normalizácia zasiahla ako obrovské kladivo.

A keďže sme boli mladí a nezaťažení frustráciou, ktorou si prešli naši rodičia, o to ľahšie sa nám rozbiehali rôzne aktivity. Išlo najmä o ročníky, ktoré prichádzali študovať na vysoké školy v rokoch 1986 a 1987. Tie boli asi najsilnejšie. Navyše, režim nás síce nechtiac, ale predsa len sám donútil vzájomne sa spoznávať. O to zomknutejší sme potom boli.

Ako vás k tomu donútil?

Napríklad tým, že nám prikázal chodiť na vojenskú katedru. Absolvovať ju jeden deň v týždni počas dvoch študijných rokov museli všetci študenti muži na všetkých fakultách. Naša vojenská katedra sídlila v Petržalke, a tak sme sa tam povinne stretávali a „šaškovali“ podľa pokynov lampasákov.

Každému z nás bolo smiešne, že sa učíme pochodovať, strieľať a nenávidieť imperialistov a západné mocnosti, ktoré vraj len striehnu, kedy nás budú môcť napadnúť. Toto vymývanie mozgov však malo opačný efekt – premiešali sa tam chalani z rôznych študijných odborov, čiže každému z nás pribúdali kamaráti. Keby sme k sebe zámerne hľadali cesty, prirodzenou formou by sa nám to v takom rozsahu nikdy nepodarilo.

Po čase sme vedeli, pred ktorými spolužiakmi môžeme rozprávať otvorene a pred ktorými je to riskantné, lebo môžu donášať tajným. Počas prestávok sme sa tam vzájomne oťukávali, až vznikla približne dvadsaťčlenná ,,preverená“ skupina študentov naprieč rôznymi odbormi.

Predpokladám, že následne ste sa už stretávali aj mimo vojenskej katedry.

Presne tak. Stretávali sme sa na internáte na overených a bezpečných izbách, respektíve v bytoch bratislavských spolužiakov či v kaviarňach i krčmách. Bývali sme na najväčšom internáte v Mlynskej doline, na „šturáku“, a veľmi dobre sme vedeli, že na každom poschodí je minimálne jeden podchytený študent, ktorý spolupracuje s ŠtB. Identifikovať ich nebolo ťažké, lebo mali príliš otvorené oči a príliš nastražené uši.

Študenti z histórie potom navrhovali, v ktoré významné dni by sme mohli podniknúť nejaké akcie. Napríklad na 70. výročie tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika sme v máji 1989 išli do Ivanky pri Dunaji, kde bol na mieste pádu jeho lietadla malý pamätník v katastrofálnom stave. Položili sme tam vtedy kyticu kvetov a viedli diskusiu o jeho živote a diele. Pre normalizátorov šlo o nežiaducu osobu, lebo bol antiboľševický a príliš kozmopolitný.

Počas viacerých víkendov sme približne desiati spolužiaci z filozofie postupne ten pamätník opravovali. Samozrejme, už druhý víkend nás tam čakali eštebáci, ktorí si nás fotografovali. Boli veľmi „nenápadní“ – prechádzali sa tam dvaja páni a akože náhodne si robili zábery. Inokedy si nás takto fotil fiktívny milenecký pár. Na nás to malo opačný efekt – nielenže nás nezastrašili, ale skôr utužili.

Milan Novotný. Foto – archív Milana Novotného

Stretávali ste sa ako veriaci aj s podzemnou cirkvou?

Jasné. Niektorí kolegovia mali kontakty na jej členov. Podzemná cirkev v 70. a 80. rokoch fungovala veľmi efektívne, takže sme sa stretávali v utajených bytoch – raz v Karlovke, potom v Ružinove či Dúbravke.

Ako fungovali pozvánky na také akcie?

Jednoducho – na internáte ste sa od dôveryhodnej osoby dozvedeli dátum, čas, ulicu a meno na zvončeku. Keď ste prišli a zazvonili, otvoril vám iný študent, ktorý tam už bol. Obvykle prišlo osem až dvanásť ľudí, ktorí potom diskutovali o rôznych spoločenských problémoch, o viere, prípadne sme počúvali prednášky. Nosili sme si tam aj zakázanú literatúru a vymieňali si ju.

Neraz sme sa na začiatku vzájomne ani nepoznali, ale práve tým, že to bolo utajené, sa vytvárali veľmi dôverné väzby. Do týchto bytov sa dostávali naozaj len preverení ľudia, ktorí dostali kontakt od ďalších preverených osôb. Inak sa nedalo, lebo keby nás tam objavila štátna moc,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie